Podľa neho začínal rok prvým januárom, no mnohí Francúzi to odmietli alebo o zmene informovaní neboli a dlhé roky oslavovali Nový rok po starom – prvého apríla. Ostatní ľudia si z týchto tradicionalistov začali uťahovať a snažili sa ich oblafnúť rôznymi trikmi. A tak sa to prenieslo do celého sveta. Zopár prvoaprílových fórikov nám prezradilo aj pár známych mien.
Eva Kágerová, redaktorka TV Turiec
Na tento deň sa vždy špeciálne pripravujem a dávam si pozor, aby nikto nenachytal mňa. Najčastejšie sú obeťami mojich prvoaprílových výstrelkov rodičia a sestra. Rodičom som raz oznámila, že som tehotná, čím som ich teda riadne šokovala. Držala som ich v takomto omyle celý deň. Perfektne som si raz vystrelila zo sestry, keď žila v Nemecku. Napísala som jej esemesku, že idem od otca z Prahy a za pol hodiny som u nej v Norinbergu na stanici. V neuveriteľnej rýchlosti doma upratala a utekala po mňa. Lenže keď som neprichádzala, začala sa o mňa báť a vyvolávala našim, či sa mi nič nestalo. Ja som jej z Martina potom napísala škodoradostnú vetu: 1. apríl!
Tomáš Zanovit, poslanec mestského zastupiteľstva v Martine a zriaďovateľ Súkromnej základnej školy T. Zanovita
Na jeden z prvých aprílov, keď som sa nechal nachytať, si pamätám z detstva. Oco nám odstavil teplú vodu a povedal, že nejde v celom paneláku. Veril som mu, a tak som sa ráno umýval v studenej vode a trpel. Deň bláznov nám ale pripomínajú deti v škole. Zvyknú nám navlhčiť stoličku alebo nám položiť na ňu bielu kriedu. Aj ja osobne som už behal po triede s bielym zad-
kom nevediac, prečo sa decká tak smejú.
Janko Cíger, literát
Spomínam si na jeden prvý apríl, ale nie je veľmi vtipný. Naozaj (smiech). V minulosti som šéfoval v Probugase, kde sa skladoval plyn. Vrátnik mi akurát na prvého apríla zavolal, že horí. A naozaj. Vonku ktosi vypaľoval trávu a neustrážil oheň. Ihneď som volal zodpovednému pracovníkovi, ktorý mal na starosti hasenie a podobne, no ten poslúchnuť môj rozkaz nemienil. Nechcel mi jednoducho veriť, že to myslím v tento deň vážne.
Igor Pĺž, fotograf
Nachytali nás raz na Fun rádiu. Bolo to ešte v čase, keď som chodil do školy do Nitry. Býval som na intráku a vyučovanie nám začínalo o ôsmej hodine. Keď na Funku zahlásili čas, ležali sme v posteliach ďalej. To sme ale nevedeli, že celé dopoludnie hlásia čas tak, ako im príde. Ešteže sme sa pozreli na hodinky. Bolo o päť minút osem. Vytrielili sme z postelí, umyli sa, obliekli a hladní utekali do školy. Meškali sme len desať, možno pätnásť minút. Vyučujúci nám to vzhľadom na klamstvo z rádia našťastie odpustil.
Marián Lechan, redaktor TV Markíza
Ešte v čase, keď som študoval v SOU služieb v Martine ako čašník a zároveň som pracoval v Televízii Turiec, vymysleli moji televízni kolegovia parádnu prvoaprílovú „kulehu“. Dohodli sa s Ľudom Lettrichom, vtedajším riaditeľom učilišťa, že v jeho kancelárii skryjú kameru a riaditeľ ma zavolal k sebe do kancelárie. Tam mi mal oznámiť, že má k dispozícii niekoľko svedeckých výpovedí, na základe ktorých som mal ja v noci vykradnúť trezor v škole. Kolegovia samozrejme chceli zaznamenať červeň stúpajúcu mi do líc či rozpačité reakcie. Všetko mali dokonale pripravené, keby...
...Keby som sa ako správny študent nerozhodol ráno pred odchodom navštíviť svoju obvodnú lekárku, že nech ma „šupne“ na péenku. Hehe, do školy som teda neprišiel, skrytá kamera sa nekonala. Kolegovia aj s riaditeľom školy na mňa čakali asi päť hodín. Žart im nevyšiel – a na tom som sa pobavil aspoň ja.