V našom jazyku teda vírili slovíčka nemeckého aj maďarského pôvodu, čo sa odzrkadlilo v našom nárečovom jazyku. Dodnes si pamätám jednu veselú príhodu mojej už nebohej starej mamy. Na ulici ju zastavili turisti a chceli vedieť, ako sa dostanú na nejakú adresu. Ona im s úsmevom bez ostychu odpovedala, že musia prejsť na druhý drotoár a potom doľava. Či pochopili, neviem, so starým otcom sa však na tom dobre zabávame ešte aj dnes. Hoci použila maďarské slovo, pôvodom bola z Banskej Štiavnice.
Obce dostali prezývky poda udí
Ako ľudia dostávali prezývky podľa svojich konkrétnych vlastností či na rozlíšenie, aj obce dostávali prezývky podľa ľudí, ktorí v obci bývali. Každá z turčianskych obcí bola známa svojou prezývkou. Napríklad obyvateľov Valče nazývali cajdáci, Kláštorčanov nožikári, Martinčanov kalužiari, obyvateľov Laskára vrabčiari, Priekopčanov predrenci, Duličanov mačkári, Jazerničanov šošovičkári, Krpeľancov meďiari, Ďanovčanov bôbári, Sklabinčanov môstkári, Kaľamenčanov borovičkári, Vrútočanov chachári, Záborčanov kvokári a pod. Prezývky sú jedinečným prejavom ľudového humoru.
Predstavitelia obce
Spoločensko–hospodárske záležitosti sa v obci riešili prostredníctvom voleného zastupiteľstva na čele s richtárom. Na voľbe richtára sa podieľali všetci voliči v obci vždy na jar. Vykonávanie funkcie richtára bolo v každej obci prestížnou záležitosťou. Richtár musel byť neovplyvniteľný, rozhodný, čestný a výrečný človek a ľudia mu museli dôverovať. Občania si svojho richtára zvolili neraz aj niekoľkokrát za sebou. Povinnosťou richtára bolo aj vykonávanie funkcie sudcu, najmä v občianskych či manželských sporoch. Znakom richtárskeho úradu bola predovšetkým skrinka – almara, ktorá bola majetkom obce a richtárovi slúžila na ukladanie dôležitých obecných dokumentov, pečate, pošty a pod. Dom richtára bol označený tabuľou. Ďalším členom obecnej samosprávy po richtárovi bol podrichtár, ktorého hlavnou úlohou bolo zastupovať richtára a viesť daňovú štátnu a obecnú evidenciu. Za svoju prácu dostával 20 korún ročne a mal právo aj trestať do výšky 20 korún. Po vzniku 1. ČSR bol pre funkciu hlavných predstaviteľov obci stanovený názov starosta.
V právomoci obcí bol do roku 1918 aj výber obecných sluhov. Okrem obecnej správy sa na ich výbere podieľala i cirkevná obec a obecné hospodárske spoločenstvá. Podľa potrieb si obyvatelia vydržiavali obecných sluhov, hlásnikov, obecných strážnikov vartášov, bubeníkov a spolu s cirkvou i zvonárov a hrobárov.
Obecného sluhu najímala do funkcie obecná rada. V menších obciach sa viaceré funkcie spájali a často ich vykonávala jedna osoba. Nebývalo zvláštnosťou, keď obecný sluha robil aj poštára. Odmeňovaný býval z obecnej pokladnice, ale aj priamo od občanov buď peniazmi, alebo naturáliami, keď ich na Štedrý večer, prípadne na Nový rok pri vinšovaní navštívil. Funkciou obecného sluhu bol poverený poriadny, zodpovedný, dôveryhodný, nemajetný človek – takí hofjer, hovorili v Slovanoch.
Ochranu majetku pred možnými nešťastiami, požiarom či zlodejmi zabezpečovali obecní vartáši – obecná varta. Obecná varta pozostávala spravidla z obecného vartáša a vo väčších obciach mu sezónne vypomáhali obyvatelia obce, ktorí sa striedali od jari až do jesene, vždy od zotmenia do brieždenia. Aj obecným vartášom mohol byť len poriadni, súci človek. Vo viacerých obciach vykonával aj funkciu obecného hlásnika, ku ktorému neodmysliteľne patril jeho atribút – hlásnická trúba. Pravidelným trúbením na určených miestach v dedine informoval obyvateľov o čase (trúbil o 22., 24. a 2. hodine), ako aj o tom, že dedina je v poriadku, nič zlé sa v nej nedeje. Odbila dvanásta hodina, chráň každí duch Hospoďina i Ježiša jeho sina, ochraňujte svetlo, oheň, abi ňebou ľuďom škoden, ostávajte s Pánom Bohom aš na veky ameň – hlásil hlásnik v Slovanoch.
Známa je však aj paródia na jeho hlásenie v tomto znení:
„Uderila desiata hodina, hlásnikovi do klina. Zahášajte svetlo, oheň, kde nehorí, hoďte hlaveň (alebo sviecu) medzi kúdeľ.“
Hlásnici tiež museli byť dôveryhodní ľudia. Okrem hlásnického rohu nosili so sebou aj lampáš a palicu. Turiansky hlásnik nosil dokonca aj halapartňu.
Ďalším obecným sluhom bol bubeník. Nosieval mosadzný bubon potiahnutý zvieracou kožou. Prechádzal z jedného konca na druhý a bubnoval. Zastavoval sa na určených miestach v dedine, kde ho už očakávali občania, aby sa od neho dozvedeli, čo by mali vedieť a podľa toho sa zariadili. Bubeník býval veľmi obľúbenou postavou hlavne medzi deťmi, ktoré ho s veľkým nadšením sprevádzali počas hlásenia po celej dedine. Po druhej svetovej vojne, keď sa postupne zavádzal v obciach dedinský rozhlas, funkcia bubeníka postupne zanikla.
Udržiavaním poriadku na cintoríne, kopaním hrobov a pochovávaním bol poverený hrobár, ktorého do funkcie volila, rovnako ako zvonára, obecná cirkevná samospráva. V menších turčianskych obciach vykonával hrobár aj funkciu obecného pastiera jalovíc. Ak niekto zomrel a hrobár musel kopať hrob, na 2 - 3 dni zišiel z pastvín do dediny, aby si splnil povinnosť hrobára. Pracoval za peniaze alebo naturálie, ktoré mu nosili pozostalí po pohrebe, alebo v deň, keď kopali hrob. Smrť spoluobčanov prostredníctvom zvonov oznamovali zvonári. Tri údery oddeľované pauzou znamenali úmrtie muža, dva údery úmrtie ženy a jeden úder úmrtie dieťaťa. Zvonár takto zvonil dvakrát za deň. Prvý raz na obed na pravé poludnie a druhý raz o 19. hodine pred zotmením. Zvonilo sa, až kým mŕtveho nepochovali. Rodina mŕtveho platila za každé zvonenie. Druhou formou odmeny za zvonenie boli naturálie, ktoré zvonár dostával na Vianoce, Veľkú noc a na fašiangy, keď ponavštevoval svojich spoluobčanov. To bol takí jeho deputát, hovorievali v Nolčove.
Obecným slúžnym v Sklenom bol aj hájnik Veltieter. Hájnika si občania volili na Ondreja (30. novembra) na rok. Býval to spravidla roľník s malou výmerou pôdy alebo bezzemok s primeranou autoritou v dedinskom spoločenstve. Jeho povinnosťou bolo pravidelne obchádzať chotár, strážiť - merkuvať dozrievajúce obilie a lúky. Zistené škody dával na vedomie richtárovi. (jakub)