Nádej znamená aj život

Miroslava Dírerová
Deti základnej školy dostali za úlohu napísať úvahu o tom, čo je podľa nich pre človeka najdôležitejšie. „Pohybovať“ sa mali vo sfére duchovných hodnôt. Každé z nich písalo o tradičnom trojlístku - zdravie, šťastie a láska. Hádam aj preto, že nejde len o detskú túžbu. Všetci ich chceme dostať každý deň v jednom zväzku - a vrchovato. Nie každému ale osud praje. Raz máme jedno, inokedy druhé. No vždy zostáva nádej, že sa k nim pripoja aj tie zvyšné. Nádej - to je v skutočnosti to najdôležitejšie! Ona je tou, čo nás drží pri živote, nad hladinou. V slohových prácach ju všetky deti obišli a ani my, dospeláci, si jej dôležitosť neuvedomujeme. Pokiaľ nám neostáva ako posledná možnosť...
Na to som myslela predminulý týždeň v piatok, keď dobrovoľníci po celom Slovensku, i po uliciach turčianskych miest, zbierali peniaze pre onkologicky chorých. Sú to ľudia, ktorí možno majú šťastie i lásku, no zdravie si k nim cestu vždy nenašlo. Jeho deficit poznačil celý ich život. Obral ich o šťastie a radosť zo života, ktorý sa im kráti. Strácajú nádej, že raz možno vyzdravejú. Tým, čo ju nestratili, sa podarilo nad chorobou zvíťaziť. Tí, čo v ňu už neveria, sa cítia stratení, predčasne sa pochovávajú... Našťatie, nádej sa dá ovplyvniť. Keď už niet v človeku sily v ňu znovu veriť, musia pomôcť iní. V ten piatok tak mnohí urobili. Len v Martine navrátili rakovinou postihnutým nádej v podobe viac ako 199 tisíc korún, čo je viac ako minulý rok. Peniaze poputujú na kúpu liekov, prístrojov, ktoré hádam aj pomôžu skompletizovať zväzok trojlístka...
Nádej hľadá aj matka sotva päťročného chlapčeka, na príbehu ktorého práve pracujem. Svojmu synovi venuje lásku, snaží sa mu vytvárať podmienky pre šťastie a... Teraz by malo nasledovať zdravie, no napíšem radšej život. Pred rokom mu lekári diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Postihnutí v mladom veku zomierajú a dovtedy sa ich stav stále zhoršuje. Chlapčekovi výrazne pomáha liečba, ktorá je však finančne náročná. Ak rodina chce jedinému dieťaťu predĺžiť život a odbremeniť ho od bolesti spôsobenej chorobou, potrebuje peniaze. Od iných. Inak sebe a jemu nádej do žíl vliať nedokáže. Verím, že aj v jej prípade sa nájde mnoho ľudí, ktorí to pochopia.
Beznádej zasiahla aj 23-ročného mladíka, ktorý nedávno navštívil redakciu. Nemal nič. Domov, peniaze, teplú potravu, a - strácal nádej. Svojich rodičov nepozná, vyšiel z detského domova, chvíľu pracoval, potom ostal na ulici. Minulú zimu mu omrzli nohy, kvôli čomu mu amputovali oba palce. Na cestovné nemá, pešo nevládze. Trvalý pobyt má nahlásený v Námestove, odkiaľ odišiel a hľadá nové nádeje v Turci, kde vyrastal. Obehol úrady, no keďže nie je Martinčanom, pomôcť mu nemôžu. Ani so sociálnymi dávkami, ani s ubytovaním. Prespáva na ulici a hľadá si prácu, lebo nepatrí a nechce patriť medzi tých, ktorí na modré z neba čakajú. Zamestnávatelia mu sľúbia, že sa ozvú, len čo sa niečo uvoľní. Pýtajú od neho adresu, číslo mobilu... Odkiaľ ich má vziať? Vychudnutý, vyhladnutý a prezimený sa samotársky potáca mestom a životom. Kým nenájde spôsob, ako sa vrátiť do mesta svojho trvalého bydliska – do Námestova, jedinou nádejou sú preňho iní. Ľudia však od nelahodne voňajúceho, zafúľaného mládenca z ulice bočia. Ani ja som nepomohla, ani o to nežiadal. Cítila som sa voči jeho situácii bezmocná a tak trochu nedôverčivá. Neviedli ma k tomu všeobecne známe predsudky, že si ľudia z ulice za darované peniaze utekajú ihneď kúpiť alkohol, ale osobné skúsenosti. Možno ma odradila spomienka na doslova herecký výkon mladej ženy, ktorá na pražskej stanici behala po vlakoch z kupé do kupé a plačlivo žiadostila o pár korún. Beznádejou v očiach a hlase obmäkčila každého. I mňa. Z vlaku však odišla vzpriamene, spokojne a bez známky nešťastia – ako každý deň odchádza človek z práce s pocitom, že dnes má zasa zarobené. A tiež mi prišla na um márna pomoc trnavskému bezdomovcovi, ktorý prevracal pred internátom smetné koše. So spolužiačkou sme mu v zaváraninových fľašiach darovali čerstvé jedlo, ktoré sme nestihli zjesť. Lenže jeho jedlo nezaujímalo. Povyťahoval železo, naložil ho na vozík a odfrčal do ktorejsi zberne. Fľaše s jedlom sa mu vraj so sebou na druhú stranu mesta teperiť nechcelo...
Koľkých takíto ľudia pripravili o možnosť dostať nádej? Mnohých. Dozvedáme sa o nich každý deň z médií – buď zamrzli, siahli si na život alebo ich beznádej doviedla k niečomu inému. Je desivé, aký dopad môže mať naša nedôverčivosť a častokrát aj nevšímavosť alebo neochota. Dlho ma mrzelo i mrzí, že som mladému bezdomovcovi vtedy predsa len trošku nepomohla. Možno bol pre pomoc ten pravý. Lenže ako rozoznať pravého adresáta od nevďačníka? Asi treba iba skúšať stále odznova. Lebo aj to je začiatok dobra a znovuzrodenia nádeje, ktorá môže druhému zachrániť život.