No vraj by klamal, lebo v konečnom dôsledku sú vlastne veselé. „Smutné na jednej z nich je, že som ležal v martinskej nemocnici, kde mi špecialista Ján Gál operoval meniskus. Dosť dlho som bol pripútaný na lôžko, nohu celú v sadre. No nič príjemné. Vôbec sa mi už nechcelo vylihovať na posteli. Našťastie s týmto istým pocitom vedľa mňa ležal trnavský futbalista. Zaumienili sme si, že päť dní po operácii ujdeme na diskotéku. Našli sme ochotného muža z personálu, ktorý nám pomohol utiecť z nemocnice sanitkou na opačný koniec mesta a nechal nás tam. Ešteže som vtedy nebol až taký známy a dievčatá ma nespoznali. Keďže sme boli obaja zagypsovaní, veľmi sme s mojím komplicom netancovali. Len tá cesta naspäť bola za všetky tance! Museli sme prejsť s boľavými nohami cez mesto pešo. Viete si predstaviť, ako sme trpeli. Aby sme neboli priveľmi podozriví, tvárili sme sa, že patríme do nemocnice. A tak sme sa v dobrej nálade ešte na vrátnici spýtali, či nemáme poštu?!
Veľmi sme sa nasmiali. Len personál nie. Tomu sme narobili starostí až-až!“ roztiahlo mu ústa do riadneho úsmevu a dodal ešte jedno veselé lapajstvo. Tentoraz však zalovil v pamäti až do detstva na Gemeri, čím možno teraz poteší mnohé matematikárske antitalenty a možno si osvoja aj jeho šikovnosť. „Nemal som hlavu na matiku, ale pamäť na čísla áno. Kvôli počtom som viedol s učiteľom tvrdý boj. Keď sme mali písať písomku, čakal som ho pri dverách vedľajšej triedy, kde písali ten istý test ako prví. Kráčal som popri ňom a načítaval do pamäte výsledky. Dokázal som si zapamätať aj sedemmiestne čísla s desatinnou čiarkou! Učiteľ nikdy nepochopil, ako som dospel k výsledku, ale keďže bol správny, musel mi dať jednotku.“