ajetku. Išlo o 2466 akcií, ktoré predstavujú, 1,37 percenta podielu na základnom imaní žriediel, pričom za necelých jedenásť rokov mestu neboli vyplatené žiadne dividendy. V súvislosti s ukončením verejnej obchodovateľnosti akcií spoločnosti sa jej predstavenstvo obrátilo na mesto Martin s ponukou na ich odkúpenie, pričom za jednu akciu ponúka 590 korún, čo úhrnom znamená 1,45 milióna korún. Vedenie mesta i mestská rada predaj odporučila, podobne sa k predaju postavili aj ekonomická a legislatívna komisia, obidve s podmienkou, aby vedenie mesta rokovalo o vyššej cene, čo sa dostalo aj do konečnej formulácie uznesenia mestského zastupiteľstva.
Kým ale došlo k hlasovaniu, rozprúdila sa diskusia, ktorá rozdelila poslanecký zbor na dve názorové skupiny. Kým jedna podporovala predaj dôvodiac, že vzhľadom na percento podielu na základnom imaní spoločnosti mesto aj tak nemá možnosti ovplyvniť jej vývoj a ani v blízkej budúcnosti nie je možné očakávať profit z dividend (V. Grajciar, M. Buocik a vicepirmátor M. Malík), druhá skupina nabádala (J. Bernát, K. Adamicová a L. Bevilaqua) k opatrnosti, nevypredávať prírodné zdroje, dôvodila potrebou uchrániť národné bohatstvo, ktorým voda nesporne je a nepustiť ho z rúk, ak navyše zisk z predaja nie je hlavným motívom rozhodnutia akcie spoločnosti Budiš predať. Poslanec I. Homola k tomu dodal, že mesto má k dispozícií iné páky, ako usmerniť rozvoj žriediel, ktoré odporučil v budúcnosti využiť. Očakáva sa totiž, a tento argument padol v príspevku L. Bevilaquau, že spoločnosť po scelení majetku bude uvažovať o jeho predaji možno aj zahraničnému investorovi, ktorý sa bude snažiť spoločnosť rozvíjať. V. Legerská
Pozn. red.: Keďže časť diskusie na rokovaní mestského zastupiteľstva viedla k podozreniu, že mesto vypredáva prírodné zdroje, zaujímali sme sa o to, či môžu vôbec byť predmetom predaja. Ako nás informovali z tlačového oddelenia Ministerstva životného prostredia SR, podľa čl. 4 Ústavy SR je nerastné bohatstvo, vody a podobne majetkom štátu a nemožno ho predať. Záujemca však môže získať právo na využívanie zdroja. Za využívanie vôd platí štátu poplatky. Inou vecou je vlastníctvo vrtu, prostredníctvom ktorého sa voda získava. Vrt patrí investorovi, teda tomu, kto ho financoval, alebo ho neskôr získal prevodom alebo kúpou. Z toho teda vyplýva, že mesto nepredávalo prírodné zdroje, ale akcie firmy, ktorá má právo na využívanie zdroja minerálnej vody.
