Slovenské národné literárne múzeum (SNLM), kde je výstava do júla nainštalovaná, rozhodlo pri príležitosti jej nedožitých 85. narodenín.
Klára Jarunková sa narodila v Šumiaci pri Červenej Skale, po maturite na gymnáziu v Banskej Bystrici vyštudovala slovenčinu a filozofiu. V rokoch 1940 – 1943 pôsobila ako učiteľka, neskôr ako úradníčka na mestskej radnici v Bratislave. Ako publicistka pracovala v literárnej redakcii Čs. rozhlasu a v satirickom časopise Roháč. Jej diela vyšli v 39 jazykoch vo vyše 150 vydaniach. Centrom jej tvorby je mladý človek na prahu svojho vstupu do života. Je to citlivé obdobie, v ktorom si hľadá životné vzory a rieši otázky zmyslu života. Touto témou sú poznačené knihy Hrdinský zápisník, Zlatá sieť, Jediná, Brat mlčanlivého vlka, Tulák, Čierny slnovrat, Nízka oblačnosť... Spolu s týmito knihami ponúka výstava aj Jarunkovej rukopisy, fotografie, ocenenia, diplomy a vecné pamiatky. Pôsobivé sú aj ilustrácie žiakov k Jarunkovej knihám od žiakov Súkromnej umeleckej školy J. Prostredného na Jahodníckej ulici, ktorí čítajú a kreslia príbehy z literárnych diel K. Jarunkovej.
Návštevníci však nájdu aj originálne ilustrácie Jarunkovej kníh od Miroslava Cipára, Dušana Kállaya či dcéry Daniely Zacharovej, ktorá sa na otvorení výstavy zúčastnila. „Mojou najobľúbenejšou maminou knihou je román Jediná, lebo v nej vidno, ako naozaj chápala prejavy dospievajúcich. Škoda, že som sa na tom začala zabávať podstatne neskôr a podstatne neskôr som vďaka tejto knihe prišla na to, že mi počas puberty naozaj rozumela. V náznakoch v knihách využila aj súžitie so mnou. Podstatnú časť inšpirácie na písanie však nachádzala na dvore pri našom dome, kde bývalo asi štyridsať detí v mojom veku. Možno preto mala toľký vzťah k mladým. A možno si myslela, že to nie je najľahší vek. Spomínaný román Jediná adresovala skôr rodičom, lebo mala pocit, že by im mala pomôcť chápať ich deti. Napokon si ho však prisvojili deti, mládež. Je vidno, že ich oslovila,“ povedala výtvarníčka Daniela Zacharová, ktorá si matkinu tvorbu veľmi váži. „Je ozajstným majstrovstvom napísať príbeh tak, aby si v ňom čitatelia našli odpovede na vlastné otázky. Dôležité je vysloviť to, čo cítia iní ľudia, lebo len vtedy to má význam. Je ľahké opísať presne, čo sa deje, ale oveľa ťažšie je podať to všeobecne prístupným spôsobom. Mama to dokázala a to si na nej vážim,“ dodala.
Miroslava Dírerová