Braňo Gregor
Betónové Hitlerove diaľnice patrili pred sedemdesiatimi rokmi k pilierom nemeckej ekonomiky a politiky. Umožnili rozvoj priemyslu, obchodu a vďaka ich výstavbe našlo prácu veľa nezamestnaných. Okrem toho, že neskôr sa ekonomický efekt z budovania Hitlerových diaľnic ukázal ako pochybný, kvôli problémom s údržbou a technickým nedostatkom ich nahradili asfaltky. V súčasnosti ich Nemci rozoberajú, pretože sa nedajú opraviť a zistili, že ekonomicky výhodnejšia je výmena betónu za asfalt.
V Turci je Hitlerovým diaľniciam veľmi podobná betónová cesta prvej triedy medzi Príbovcami a Turčianskymi Teplicami, ktorú ale postavili až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Kto po spomínanej ceste jazdí, nečuduje sa, že Nemci zo starých diaľnic odvážajú obrovské betónové dielce a radšej zaplatia budovanie úplne nového hrubého asfaltového „koberca“. Po betónke, ktorá je časťou dôležitej dopravnej tepny medzi Maďarskom a Poľskom, Turčania radšej nejazdia. Prvým dôvodom je, že si nechcú ničiť na svojich automobiloch tlmiče a druhým, že sa vyhýbajú rýchlostným a dopravným obmedzeniam. Vlani cestári takmer polovicu roka opravovali pri Mošovciach most a cestný povrch na ňom. Betónové dielce z mosta odviezli, ale asfaltový povrch nestihli dokončiť, a tak je tu doteraz rýchlosť obmedzená na 40 kilometrov za hodinu. A o kúsok ďalej inštalovali opäť semafory, pretože opravujú ďalší mostík. Dopravné značky pri Mošovciach vodičov upozorňujú, že je tu znížená rýchlosť na šesťkilometrovom úseku cesty kvôli hrboľom, ale mnoho dier a hrboľov je na celom úseku „betónky“, ktorej dĺžka je takmer dvadsať kilometrov. Po tejto ceste jazdí veľké množstvo kamiónov s tovarom z Balkánu i Pobaltia. Ich vodiči našťastie netušia, že cestu do Martina môžu absolvovať po starej asfaltke. Táto trasa je iba o tri kilometre dlhšia. Napriek tomu sa ale takáto obchádzka oplatí, lebo vodiči môžu jazdiť plynulejšie a úspornejšie ako po „betónke“. Zároveň sa vyhnú nepríjemnému zvuku spôsobenému otrasmi vozidla. Aj keď škáry a jamy sa cestári snažili vyplniť asfaltom, nepomáha to, diery sa zväčšujú a betónových úlomkov z roka na rok pribúda. Vyasfaltovanie tenučkého koberca na krátkom úseku hlavnej cesty pri Diviakoch znížilo hlučnosť v tejto lokalite iba na niekoľko rokov. Táto cesta bola niekoľko rokov po oprave opäť rozbitá. A v posledných rokoch, keď je kamiónová doprava medzi Balkánom a Pobaltím čoraz intenzívnejšia, vyzerá betónka ako po bombardovaní.
Ktovie, či sa aj u nás nájde podobná odvaha a peniaze, aby sme cestu z Martina do Turčianskych Teplíc nemuseli opäť a opäť lepiť, ale konečne aj opraviť. Vlani Pavol Prokopovič, bývalý minister dopravy pôšt a telekomunikácií, pri návšteve Turčianskych Teplíc sľúbil, že tento rok by sa oprava cesty na spomínanom úseku 1/65 mala začať. Nestalo sa tak ani za jeho pôsobenia, ale ani po nástupe nového ministra. Vyzerá to tak, že „betónku“ čakajú opäť iba kozmetické úpravy. Možno najlacnejším riešením by bolo postupné budovanie dvoch pruhov rýchlostnej komunikácie R3, ktoré povedú paralelne popri veľkej časti súčasnej „betónky“. Po ukončení dvoch jazdných pruhov R3 by stačilo odviezť panely a využiť upravené podložie po starej betónke na vybudovanie zvyšných dvoch pruhov rýchlostnej komunikácie s asfaltovým povrchom. Uvidíme ale, ako sa budú s „ertrojkou“ ponáhľať projektanti a či sa jej prvý plánovaný úsek pri Hornej Štubni začne budovať už v tomto, alebo prinajhoršom v budúcom roku, ako sa už viackrát deklarovalo.