Mamy ako vlastné

Deti z detských domov vyrastajú bez vlastných matiek, no predsa sa im dostane dostatok materinskej lásky – od vychovávateliek, zdravotných sestier a ostatného personálu. Hoci ľudia z domovov majú doma vlastné deti, aj malých „domovákov“ považujú za svoje a často o nich rozprávajú s rovnakou láskou a so záujmom ako o svojej dcére či synovi.

Detský domov v Martine, bývalý „dojčák“, má kapacitu pre 75 bábätiek a detí do trinásť rokov. Stará sa o ne 40 detských sestier a 11 vychovávateliek, ktoré okrem zdravotnej zabezpečujú aj výchovnú starostlivosť. Každá z nich má na starosti šesť až osem detí, pri ktorých sa striedajú v dvoch alebo troch zmenách. Možno je luxus dostávať lásku od dvoch alebo troch mám denne, no ony by radšej mali jednu, a to vlastnú... V prirodzenej túžbe po matke týmto slovom nazývajú niekedy vychovávateľky alebo detské sestry. „Niektoré z detí sú tu od narodenia, a preto nás celkom prirodzene vnímajú ako matky. Snažíme sa tomu prechádzať a učíme ich, aby nás oslovovali teta. Mama síce krajšie znie a niekedy sa tak aj cítime, no nie je to dobré pre ich budúcnosť. Nemali by sa na nás tak silno naviazať, lebo raz si po ne môžu prísť biologickí alebo pestúnski rodičia, ktorým toto oslovenie prináleží,“ vysvetlila hlavná sestra Vierka Cervanová. Sama priznala, že spomedzi pridelenej skupinky detí si vždy nájde, ako hádam aj každá iná zamestnankyňa, svojho obľúbenca. „Nedá sa nezamilovať sa do niektorého z nich a pri každodennom styku ho nebrať ako vlastné. Raz nám priniesli novorodenca. Ako som pristúpila k jeho postieľke, uchopil ma silno za prst. A aj za srdce. Bolo mi jasné, že to dieťa bude ‚moje‘. Starala som sa oň niekoľko rokov, teraz je niekde v adopcii, no stále naň myslím. S ním odišiel aj kus môjho srdca. No musím ho zoceliť, lebo príde ďalšie dieťa a aj jemu musím dať z neho kúsok. Keď dieťa odchádza do adopcie, na jednej strane sa radujeme, že našlo skutočnú rodinu, no na druhej strane nás to bolí. Presne tak, ako bolí matku, keď jej vezmú dieťa, alebo oň nejakým spôsobom príde. No stále sa k nám niektoré vracajú a pestúni nám zvyknú posielať aktuálne fotografie ‚našich‘ detí a napísať nám, ako sa majú. Deti stále ťahá za nami, mamami z detského domova. Nedávno nás prišiel pozrieť chlapček, ktorý je na medzinárodnej adopcii v Taliansku. Avšak ‚svoju mamu‘ nenašiel v práci a keďže ju veľmi túžil znova vybozkávať, boli ju navštíviť doma,“ dojato vyrozprávala ‚mama‘ Vierka Cevanová, ktorá si svojich obľúbencov niekedy, ako každá iná sestra po povolení od riaditeľa, brala domov na maximálne 24-hodinovú návštevu. Jej vlastné deti pre to, že ich mama je mamou aj pre iné, nikdy nežiarlili a malých obyvateľov vo svojej detskej izbe vítali a tolerovali.
Vierka Cervanová sa cudzím deťom stala matkou pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď skončila školu. Rozdávať materskú lásku nepovažuje za prácu, ale poslanie, a nič iné by ju tak nenapĺňalo. „Chýbalo by mi to ich štebotanie, vypytovanie sa, objatia, naťahovanie rúčok i to, ako sa vám rozbehnú v ústrety, keď otvoríte dvere na ich izbe.
V detskom domove môže robiť iba človek s veľkým srdcom. Dieťa je pre nás veľkým tajomstvom, ktoré treba denne odhaľovať.“
S odhaľovaním tohto tajomstva to má ťažšie detská sestra Vierka Krkošová. Jej deti sú ťažko postihnuté a v kóme. „Niektoré tu ležia už niekoľko rokov. Hoci sú v hlbokom bezvedomí, vytvorili sme si krásny vzťah a reagujú na mňa. Vnímajú ma sluchom. Prihováram sa im a keď ma spoznajú, usmejú sa. Práca s nimi je veľmi náročná. Musím byť stále v ich blízkosti a rozoznať podľa zvuku, tónu, či ich niečo bolí, či sú hladné, či plačú a prečo. Musím zistiť, čo dieťa potrebuje bez toho, aby mi to povedalo,“ opísala svojich pacientov Vierka Krkošová, ktorá v čase, keď ich pre chorobu či vážne postihnutie stráca, roní oveľa horkejšie slzy ako jej kolegyne. Jej deti z detských domov neodchádzajú, lebo rodičia im nedokážu zabezpečiť dostatočnú starostlivosť. Takéto deti na lôžkach detského domova zvyčajne zomierajú... „Je to neskutočná bolesť, keď vám dieťa, o ktoré sa staráte, odíde. Nesmie ma však priveľmi pohltiť. Snažím sa držať si odstup. Po dvadsiatich šiestich rokoch mi to už ide, no začiatky boli ťažké. O bolesť sa delíme medzi sebou s kolegyňami, no usilujem sa naučiť chrániť sa pred prívalom citov kvôli ostatným deťom. Rana na srdci sa musí rýchlo zahojiť.“
Miroslava Dírerová