Ale zasa, nalejme si čistého vínka... Naše „učky“ z rôznych vzdelávacích stupňov predsa majú tiež čosi „za ušami“. A to čosi má celkom neočakávanú, ale zato príjemnú podobu. Napríklad, keď sa ocitnete v „ich“ Klube školských pracovníkov v rámci organizácie Jednota dôchodcov Slovenska, teda v klube – jedálni na martinskej známej Šoltésovej. Tu si vymieňajú napríklad osvedčené recepty na prípravu fašiangových či veľkonočných dobrôt, počúvajú prednášku o hrozivej osteoporóze alebo seniorských depresiách, alebo sa spolu „organizujú“ na ďalší z obľúbených poznávacích výletov po našej krásnej vlasti.
Popri tom sa však milé pani učiteľky na zaslúženom dôchodku, no stále v plnej činorodosti, rady zídu do svojho klubu kvôli rôznorodým zaujímavým kultúrnym a spoločenským aktivitám. K tým uprostred apríla patrilo živé a pestré spomínanie na dávnu milú, všeobecne obľúbenú a všetkými váženú kolegyňu Želmíru Tarcalovú. Spomienka mala tiež svoj pripravený scenár, v ktorom slovo na úvod pripravila Emília Bíziková. Postupne sa k nej pripájali ďalšie hlasy, zväčša s osobne zažitými kolegiálnymi aj priateľskými stretnutiami. Profesor Klein okrem iného porozprával o spoločných cestách vlakom do Banskej Bystrice, keď tam obaja – každý na inej katedre – pôsobili na pedagogickej fakulte. Ocenil široký vzdelanostný záber profesorky Tarcalovej, ktorý zďaleka nekončil v hlbokej znalosti rodného slovenského či cudzieho nemeckého jazyka. Priznal tiež, ako sa za dlhých a pravidelných každodenných vlakových cestách vzájomne „striehli“, aby „nepridriemli“ tak, že by nestihli včas vystúpiť. Na vyše polstoročie trvajúce krásne priateľstvo i kolegiálne roky v mladosti s humorom i úctou zaspomínala dnes už vyše 90-ročná profesorka Burgerová. Obe priateľky spolu aj veľa cestovali, a tak na jednu príhodu zo zahraničných ciest si doniesla pútavá rozprávačka dokonca korpus delicti i memento – krásne ošetrovanú, poriadne objemnú píniovú šušku...
Srdečne pozvaným a vďačne vítaným hosťom bola v aktuálne „učiteľskom“ klube na Šoltésovej ulici Ivana Poláková, jedna z vnučiek Želky Tarcalovej. Priniesla so sebou zopár knižočiek Kratučké objatia, ktoré na počesť svojej milovanej starkej sama iniciovala, zozbierala, pripravila a aj vydala. Určite jej všetky tie oceňujúce živé slová od kolegov starej mamy ešte aj po jej smrti a s odstupom mnohých rokov od školských lavíc dobre padli.
No a to sa už dostávame takmer k pointe príjemného, ľudsky prežiareného popoludnia na počesť nezabudnuteľnej osobnosti - pedagogičky Želmíry Tarcalovej. Po naplnení „oficiálneho“ programu sa prítomné učiteľky v snahe pripojiť ešte každá ten svoj zážitok s neprítomnou, no nezabúdanou kolegyňou trocha roztatárili. Nezadržateľný, chápavý a súhlasný úsmev na tvári vylúdila dobre známa – v školských laviciach priam neodmysliteľná veta, ktorá sa ozvala z úst jednej z „večných“ učiteliek: Ticho, deti! A v tej chvíli akosi vôbec neprekážalo, že v klubovej miestnosti sa momentálne vyskytovali už iba samé „deti“ oveľa skôr narodené.
Určite sa práve pozerala. A isto-iste to ani tej, kvôli ktorej sa všetci do klubu – jedálne zišli, neprekážalo. Našej Želke Tarcalovej...
Vlasta Kunovská