S jarou prichádzajú ľudia každoročne vychutnávať krásy prírody aj do známeho parku v Turčianskej Štiavničke. Nádherná turčianska príroda je známa aj za hranicami Slovenska a samotný park s kaštieľom, vzdialený 15 km severovýchodne od Martina, je obľúbeným oddychovým miestom a zastávkou mnohých turistov.
V 19. storočí vzniklo na západnom úpätí Veľkej Fatry v oblasti Turca viacero významných parkových objektov (Mošovce, Necpaly, Diviaky, Záturčie, Turčiansky Peter, Trebostovo a iné). Ich zakladateľmi boli prevažne príslušníci najbohatšieho a najvplyvnejšieho rodu Révai. Od roku 1535 šľachtici z tohto rodu dedične zastávali úrad hlavného turčianskeho župana. Dnes je z týchto objektov najzachovalejší práve park v Turčianskej Štiavničke, ktorý sa nachádza na južnej strane obce. Kedysi zaberal plochu do 100, no dnes je zredukovaný na 20 hektárov. Exotické druhy rastlín a stromov tu vysadili už koncom 1. polovice 19. storočia a väčšinu potom v rokoch 1860 - 1870. Terajší stav parku je výsledkom práce českého záhradníka Gustáva Skřivánka v rokoch 1885 – 1888. Plocha vlastného parku je 15,36 ha s pozvoľným prechodom do lesa.
Parku dominujú dve stavby – kaštieľ a oranžérium. Kaštieľ stavali v druhej polovici 17. storočia, neskôr prešiel bohatým stavebno-historickým vývojom, aký od 16. až do konca 18. storočia prekonal len máloktorý objekt na Slovensku. Pamiatková hodnota kaštieľa je teda okrem iného aj v tom, že na ňom môžeme demonštrovať vývoj architektúry na Slovensku. Jeho najstaršou časťou je zadná, juhozápadná časť, orientovaná do parku, ktorá má znaky renesančných kaštieľov na Slovensku. Vonkajšia omietka bola podľa odhadov na povrchu hladená, svetlopieskovej farby. V interiéri objekt nevyniká výraznými hodnotami, vynímajúc klenbu priestorovo disproporčnej kaplnky a malej sály s krbom
s barokovou výzdobou. Tá sa ešte stále nachádza v kaštieli a bola začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia zrekonštruovaná. V období okolo roku 1909 postihol kaštieľ požiar, ktorý zničil strechy. Tie boli nedávno taktiež opravené, ale vandali medenú strechu rozkradli a v kaštieli zase nastal havarijný stav. V štyridsiatych rokoch 19. storočia nechal Jozef Révai severovýchodne od kaštieľa podľa projektu Matúša Šmalu postaviť empírový skleník (oranžérium 1838 – 1841). Na Slovensku vtedy prevládal klasicizmus v sadovníckej tvorbe a stavanie oranžérií bolo veľmi módne a medzi šľachtou populárne. Plochu pred skleníkom po odstránení hospodárskych budov zatrávnili. Park sa začal znehodnocovať od roku 1949, keď sa tu zriadilo výcvikové stredisko lesníkov, ktorí najprv vyniesli rastliny zo skleníka a zriadili tu chov sliepok. Od roku 1968, keď sa tento priestor dostal do správy Univerzity Komenského v Bratislave, dochádzalo postupne k rekonštrukcii. V oranžériu sa nachádzali exotické rastliny ako tilandsie, banánovníky, palmy, popínavé rastliny, ktoré sa ťahali po stenách v interiéri, chovalo sa tam exotické vtáctvo a bolo tam akvárium. Dodnes tam zostali už len črepníky z rastlín.
O vzniku a pretváraní parku sa zachovalo málo písomností, preto je aj jeho rekonštrukcia dnes veľmi ťažká. V rodovom archíve Révaiovcov sú len fragmenty z roku 1838 – 1841 týkajúce sa výstavby skleníka. Podľa písomných zdrojov môžeme tvrdiť, že prvý rozsiahlejší parkový komplex vznikol na rozhraní 18. - 19. storočia. Bol to parkový typ záhrady v lúčnom prostredí obdĺžnikovitého tvaru lemovaný z dvoch strán lipami
s centrálnym pohľadom na kaštieľ, ktorý sa rozkladal pozdĺž ľavej strany Kantorského potoka. Pravú stranu dnešného parku za potokom tvorili rozsiahle močiare a
v priestore pred dnešným skleníkom bol hospodársky dvor. Najväčší rozmach dosiahol park za Šimona Révaia ml. (1817 – 1880), ktorý sa stal v 70. rokoch 19. storočia jediným vlastníkom všetkých majetkových dielov štiavnického panstva. Vykopal aj prvé rybníky. Veľký podiel na pretváraní parku mal záhradník Gerhard Křivánek (1846 – 1931). V roku 1870 boli používané aj strihané steny vedľa vybudovaných fontán, ktoré sú už vyše šesť desaťročí minulosťou.
Park je vybudovaný v prírodnom lesnatom podhorskom prostredí, preto vznikal dosádzaním a priesekmi pôvodnej krajiny na krajinu kultúrnu, a to dotváraním rybníkov a ciest. Pri návšteve parku dnes uvidíme 6 väčších rybníkov a 2 malé. Parku teda dominujú priehľady na prírodné či architektonické klenoty areálu. Vďaka trávnatým plochám padli aj návrhy využívať ho ako golfový areál s hotelom.
Aj keď sa park zakladal medzi lesnými porastmi, hneď pri jeho zrode sa použili dreviny privážané Šimonom Révaiom ml. koncom 19. storočia najmä z južných krajín a Nemecka. Toto prvé obdobie výsadieb drevín trvalo do roku 1944 a zachovalo sa tu odvtedy 144 taxónov. Druhé obdobie sa časuje od rokov 1944 – 1962, keď sa tu vysadila duglaska popri potoku a Jeršov vysadil živý plot z medonosných rastlín – Caragana arborescens. Od roku 1962 – 1973 Univerzita Komenského v Bratislave realizovala rozsiahle výsadby – 754 taxónov. Začali vysádzať aj rododendrony, ktoré sú svojimi kvetmi stále jedným z najväčších lákadiel na jarnú prechádzku. Opadavé listnaté dreviny sú zastúpené 446 taxónmi sempervirentov (čiže vždyzelené neopadavé druhy) a 440 taxónmi hiemivirentov (poloopadavé druhy). Dreviny vysádzané pracovníkmi Univerzity Komenského tvoria až 80 percent z celkového sortimentu drevín.
Prírodno-krajinársky park (nazývaný aj anglický park) v Turčianskej Štiavničke predstavuje typ dendrologického parku kategórie A1 + A2. To znamená, že park je bohatý na mnohé vzácne a exotické dreviny a patrí medzi najcennejšie u nás. Preto je najlepšou vhodnou metódou jeho rekonštrukcie slohovo-rekonštrukčná metóda, ktorá je ako jediná uznávaná Florentskou chartou. Obnovou parku sa zaoberali aj mnohí vedeckí pracovníci a študenti Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, medzi nimi napríklad Pavol Vreštiak, Alexandra Janušková a iní. Možno aj s ich pomocou by sa dala parku vrátiť pôvodná krása a funkcia. Park je nielen výborným miestom relaxu a odpočinku, ale aj možnosťou pre športovanie.
V štiavnickom parku môžete stretnúť okrem rekreačných športovcov pri tréningu aj našich reprezentantov Luciu Klocovú, Miroslava Vanka i iných.
Samotný kaštieľ, park a oranžérium sú v súčasnosti vo veľmi zlom stave, ponechané viac –menej zubu času. Chýba údržba zelených plôch, stromy sú prestarnuté, s množstvom náletových drevín. Neplnia tak ani estetickú, ani biologickú funkciu. O samotnej rekonštrukcii kaštieľa ani nehovoriac... Kaštieľ vymenil za posledných pätnásť rokov niekoľko majiteľov, pričom sa jeho stav nezlepšoval. Samotná obec nie je vlastníkom kaštieľa a ani parku už od povojnového obdobia, preto aj jej zásahy do údržby boli len minimálne. Majitelia v minulosti začali pracovať na rekonštrukcii interiérov – boli zrekonštruované aj niektoré kúpelne, štukatérska výzdoba a pod. Podľa informácií starostu Petra Očku sa práve rokuje o odovzdaní kaštieľa aj s parkom do rúk nového majiteľa. Vedenie obce dúfa, že sa celkový stav pohne k lepšiemu a začne sa pracovať na celkovej revitalizácii a rekonštrukcii kaštieľa, skleníka i parku. Údržbu zelene v parku má momentálne na starosti Zdeno Kozák, ktorý nás informoval, že park by mal ostať otvorený aj pre verejnosť a postupne by sa mal rekonštruovať. Skleník by mal znovu zastrešovať rôzne exotické rastliny a dreviny by sa mali zmladiť, dosadiť, vyčistiť od náletov. Ostáva nám teda len dúfať, že sa nový vlastník tejto „perly Turca“ postará o obnovenie krásy, funkčnosti a slávy nielen kaštieľa s parkom, ale zároveň tým aj obce Turčianska Štiavnička.
Zuzana Trojáková