Vizitka
Jozef Pavlovič sa narodil 13. júna 1934 vo Veľkých Kostoľanoch. Po maturite na gymnáziu v Piešťanoch absolvoval Vysokú školu pedagogickú v Bratislave. Ako stredoškolský profesor pôsobil v Trenčíne. V súčasnosti žije v Bratislave a venuje sa len literárnej tvorbe. V roku 1972 získal Cenu vydavateľstva Mladé letá za knihu Bračekovia mravčekovia. Je autorom niekoľkých prozaických kníh pre deti – Roztopašné rozprávky, Baran Bé, Ježko Jožko a krtko Rudko, Prózy kozy Rózy, Veveričiak Dodo, Tri zelené rozprávky, Hádali sa hádanky a detskej poézie – Košíček plný básničiek, Veselá abeceda, Hádanky z lesa a lúky, Hurá do Afriky, Kam sa skryli púpavy...
Jeho postava už niekoľko desaťročí uvádza v televízii rozprávky, na ktorých vyrástli tisícky detí. Otec Deduška Večerníčka Jozef Pavlovič má už síce šediny, ale cez rozprávky, riekanky a hádanky vychováva súčasné deti aj naďalej. O rozprávkach sme sa s ním porozprávali v Martine v rámci Slovesnej jari na oslavách osemdesiatky časopisu Slniečko, do ktorého tiež prispieva.
Čím je pre vás rozprávka?
Jedným z najkrajších útvarov bohatých na fantáziu, krásu a dobrotu, ktorá by nás mala celý život obklopovať.
Existuje ešte dosť tém pre rozprávky? Nie sú už vyčerpané?
Myslím, že sa nikdy nevyčerpajú a že rozprávok nikdy nebolo dosť. Deti si vždy budú žiadať rozprávky od svojich rodičov a tí im vyrozprávajú to, čo získali zas od svojich rodičov. Mne rozprávky rozprávala babka, lebo mama mala na mňa menej času. Osobne som k nim niečo pridal a zapísal ich, takže už sa nestratia a deti si z nich môžu vybrať. Škoda, že veľa rozprávok sa stratilo v národe pri tradovaní, keď sa dostali do iných rozprávok, podôb. Našťastie sa našli takí, ktorí ich začali zbierať, ako napríklad Božena Němcová, Pavol Dobšinský... No ani tie nestačia. Každá generácia detí si vyžaduje stále nové a nové témy.
Vy ste vyrastali na úplne iných rozprávkach ako dnešné deti. Nerobí vám problém napísať modernú rozprávku?
Musím sa prispôsobiť. Keď som písal prvé veci, už vtedy mi vyčítali, že priveľmi v tvorbe využívam husi. Lenže takmer celé moje detstvo sa okolo nich točilo. S ostatnými deťmi sme ich pásavali a popritom vymýšľali rôzne hry. Musel som sa ako dieťa dediny v tvorbe viac prispôsobiť deťom z mesta. Snažím sa vyhovieť obom skupinám detských čitateľov. No nestíham im. Keď napíšem rozprávky, zistím, že mnohé z nich sú už zastaralé a to, čo je v nich, už nie je pravda. Všetko sa rýchlo mení. Napísal som napríklad rozprávku Tretí program. Bolo to v čase, keď existovala iba jednotka a dvojka. Tým tretím programom bol na Vianoce krb, lebo oheň v ňom poskakoval a hral plameňmi. Keby som chcel túto rozprávku uverejniť, asi by jej nikto neporozumel, lebo dnes nemáme programy dva ani tri, ale nekonečné množstvo.
O čom píšete teraz?
Mám rozpracovaných viacero vecí na rôzne témy, píšem hádanky, verše, rozprávky.
Čím sú moderné, súčasné?
Neviem. Považujem sa za moderného autora, viem sa hrať so slovom. Niekedy neplánovane, no nenásilne, hodím do textu nejaký rým. To v klasických rozprávkach nenájdete.
Do detstva súčasných detí už nepatria husi, zvieratká. Ich svet sa pohybuje okolo mobilov, počítačov. Vystupujú aj vo vašich rozprávkach?
Nie, je to priveľmi čerstvá vec a sám sa s ňou neviem vyrovnať. I keď moje deti z počítačov žijú. Mne je táto technika cudzia. Odjakživa som písal rukou alebo na stroji a robím tak aj naďalej. Počítač nie je podstatný tak, ako kedysi nebol podstatný písací stroj. Ten už pomaly zaniká... Píšem skôr o večných témach – o zvieratách, prírode, deťoch. Vlastne, všetky moje knihy a rozprávky sú o deťoch. Bračekovia Mravčekovia nie sú o mravcoch, ale deťoch, ktoré sa hrajú, vymýšľajú, prežívajú rôzne šibalstvá.
Mali ste v detstve obľúbenú rozprávku?
Vtedy ich toľko nebolo. Detstvo som prežil za druhej svetovej vojny, keď na dedine neboli obchody s knihami, takže som žiadnu rozprávkovú knihu nemal. Naďabil som na ňu až v školskej knižnici. Čítal som Hronského, Podjavorinskú, lebo to boli vtedy najprístupnejší autori. Pre mňa boli aj najzaujímavejší, lebo boli Slováci, ktorí písali o Slovákoch. Rád som čítal aj povesti o slovenských hradoch.
Čítate rozprávky aj teraz?
Samozrejme. Lenže keď čítam, neostáva mi veľa času na písanie. A ja píšem dosť... Nečítam len rozprávky a už vôbec to nerobím kvôli motivácii. Čítam všetko, lebo čítam rád. Inšpiruje ma televízia, rozhlas a inšpirujem sa aj sám – tým, čo zažijem a čo zažije moje okolie.
Napísali ste aj niečo pre svoje deti?
Napísal som takýchto rozprávok viacero a vyšli v jednej knižke Krochkajúca postieľka. Vychádza z jednej príhody, ktorá sa udiala, keď sme boli na návšteve u babky a dedka. Najmladší vliezol v zime do chlievika, kde boli prasiatka. Našiel ich prikryté malým psom, ktorý ich zohrieval. Prasiatka vôbec neprotestovali, lebo im bolo príjemné, že im robí perinu.
Miroslava Dírerová
