Žena do každého nečasu

Katarína Herdová je najdlhšie zamestnanou poštárkou v Turci
Katarína Herdová zo Sučian (54) musí pracovať aj za silného dažďa, mrazu či vetra. Ani fujavica jej nesmie zabrániť doručiť adresátovi list, pohľadnicu, dôchodok alebo dôležitú zásielku. Od domu k domu nosí dobré a niekedy i zlé správy denne už tridsať rokov, čím získala titul najdlhšie zamestnanej poštárky v Turci.
Nič tak Kataríne Herdovej, ako každej doručovateľke, nekomplikuje prácu ako počasie. Hoci je niekedy nehodno von psa vyhnať, ona tam musí. „Zavše sa modlím, aby sa počasie umúdrilo, no nepomáha. Raz som sa skryla pred dažďom pod strechu v nádeji, že prejde. Lenže sa pustil ešte silnejší lejak. Či som chcela alebo nie, musela som v pršiplášti poštu rozniesť,“ posťažovala si. V zime, aby neskončila aj s taškou na klzkej ceste, si pripevňuje na topánky protišmykové žabky. Aj vďaka nim prináša za každého nečasu poštu do schránok včas.
Najväčšie pozitívum na svojej tridsaťročnej práci poštárky vidí Katarína Herdová v bicyklovaní. Ovládať tento dvojkolesový prostriedok sa naučila vďaka pošte. „Hoci som mala 24 rokov, nevedela som sa bicyklovať a možno by som sa to nikdy nenaučila, keby som vládala vláčiť v rukách ťažké tašky s novinami i zásielkami. Jedna vážila pätnásť kíl a ja som sa naťahovala s tromi,“ pousmiala sa. Niekedy ju dvojkolesový tátoš vie aj zradiť. Ak jedna z duší nečakane vyfučí, zájde domov, kde na ňu čaká náhradná. Alebo to s mäkkým kolesom dobojuje až do konca šichty. No najdôležitejšie je, že jej bicykel prácu výrazne zjednodušil. Peniaze, obálky a čerstvé noviny teraz rozdá rýchlejšie, ako keď sa po Sučanoch prechádzala pešo. Jeden z piatich rajónov v dedine - dvanásť ulíc - v priemere 160 ľudí - obíde za štyri hodiny, takže o jednej hodine sa vracia s prázdnymi taškami. Ich hmotnosť sa počas tridsiatich rokov veľmi nezmenila. Iba obsah áno. „Kedysi mi okrem klasických listov a pohľadníc tašky zapĺňali rôzne objednávacie katalógy, knihy a iný tovar na dobierku. Tie boli riadne ťažké. Katalógy nosievam aj teraz, no znížil sa počet súkromnej korešpondencie. Nahradila ju úradná alebo výpisy z banky. No čoho mám v taške najviac, sú letáky. Najťažšie tašky mávam počas sviatkov. Rozdávaniu pohľadníc nie je konca,“ opísala obsah pracovnej tašky Katarína Herdová, ktorá zo začiatku pracovala ako express doručovateľka pre celé Sučany. Roznášala listové dobierky i súrne balíky. Niekedy sa z nich ozývalo i pípanie živých kuriatok.
Do jej náplne patrilo aj preberanie telegramov, ktoré sú už na Slovensku minulosťou. Len express doručovateľka, akou bola Katarína Herdová, vie, čo táto práca obnášala. „Telegramy ma pripútali na celý deň k telefónu. A to na poš-te a následne aj doma. Našťastie to bolo časovo obmedzené, takže moje striehnutie na zazvonenie pri aparáte sa končilo okolo siedmej. Kedysi telegramy využívali lekári na predvolanie na odber krvi. Niekedy som ich rozdala denne aj tridsať. Najnepríjemnejšie bolo odovzdať smutnú správu. Niekedy som musela oznámiť smrť blízkej osoby. Nevedela som, ako im to povedať, a dlho som chodila ako okolo horúcej kaše.“
Kataríne Herdovej však to, že je nositeľkou aj smutných správ nikto nikdy nezazlieval. S klientmi má vynikajúce vzťahy doposiaľ. Predovšetkým v čase odovzdávania dôchodkov je najžiadanejšou a najočakávanejšou. „Staručkí ľudia ma vyčkávajú pri bráne alebo s poodchýlenými vchodovými dverami a zavretým psom v búde. Sú ku mne veľmi milí, neuveriteľne vďační a pozývajú ma všetci k sebe na krátku návštevu. S niektorými mám už vytvorený pevný vzťah. Jedna pani ma napríklad čakáva s kávou na stole. Nemôžem sa však nikde zdržať, preto ju zvyčajne odmietnem. Niekedy mi ale dobre padne. Pri preberaní peniažkov sa mi dôchodcovia vyrozprávajú, posťažujú. Takto počas svojej práce spoznávam rôzne ľudské príbehy,“ zdôverila sa poštárka, ktorá bola aj pri závere jedného z nich. „Bolo to asi pred desiatimi rokmi. Jeden ujček mi nechával otvorené dvere a čakal ma na balkóne. V jeden deň som sa k nemu nevedela dozvoniť a ani som ho nikde nevidela. Bolo mi to čudné, a tak som zašla za jeho rodinou. Našli ho už mŕtveho,“ spomenula si na jeden z mála negatívnych zážitkov. Do dôchodku Kataríne Herdovej ostáva päť rokov a verí, že počas nich smutných správ bude čo najmenej.