po tomto krutom skutku“, tak zasa Ottlyk. „To je tá sloboda“ – pridáva kronikár Katona – „v ktorej neslobodno trpieť slobodného slova!“
Maličký Turiec dal teda o sebe vedieť veľkej Európe, tragicky, ale jedinečne urobil zo svojej otázky záležitosť celoeurópskeho svedomia: dal vlastne príklad na to, čo by mali Slováci robiť po všetky svoje časy! A zasadil medzník v Rákociho kariére: Od Onódu – hoci v ňom po krvavom kúpeli snem hoduje a poslušne odhlasuje detronizáciu Habsburgov – povstanie mravné dôvody stráca a vnútorná súdržnosť konfederácie sa rozleptá: po zločine nastupuje trest! Už o rok 23. augusta 1708, v pamätnej bitke pri Trenčíne generál Heister poráža Rákociho a o tri roky v Satmári podpisuje sa kapitulácia a mier.Július Vanovič: Kniha o starom Martine
Povstanie Františka II. Rákociho, ktoré zavŕšilo sériu „stavovských“ povstaní 17. a 18. storočia (Š. Bočkaj, G. Betlen, J. Rákoci, I. Tököli, F. II. Rákoci), inšpirovali roľnícke vzbury v severovýchodnom Uhorsku, ktoré mali podobu sociálnych zápasov. K povstaleckým aktivitám sa na základe požiadania ľudového povstania čoskoro pripojila odbojná šľachta pod Rákociho vedením, ktorá ho spojila s cieľmi protihabsburského odboja. Roku 1703 Rákociho oddiely obsadili banské mestá a postupne ovládli územie Slovenska. Františka II. Rákociho zvolili roku 1704 v Alba Iulii (dnešné Rumunsko) za sedmohradské knieža a na sneme v Sečanoch (1705) za knieža spojených uhorských stavov. Rákociovské povstanie podstatne ovplyvnilo v danom období život na území Slovenska, kde sa odohrala značná časť vojenských operácií a bitiek.
Slovensko bolo hlavnou zásobárňou pre výzbroj povstaleckej armády a na území Slovenska boli zriadené i opatrovateľské stanice pre ranených a chorých vojakov. Počas povstania došlo k značným obetiam na životoch obyvateľstva i k sústavnému ničeniu materiálnych hodnôt. Sklamanie z povstania, rabovania a ničenia majetkov poddaných, ako aj z nesplnených sľubov, ktoré zostali v proklamatívnej podobe (uznesenia sečianskeho snemu o slobodách sa nedostali ani do tlačou vydaných zákonov), dokumentujú nielen protipovstalecké vzbury baníkov, ale i odpor slovenských stolíc proti rozhodnutiam povstaleckého vedenia. Výrazným spôsobom sa do odporu voči smerovaniu a rozhodnutiam povstania zapojila i Turčianska stolica, a to najmä Onódskom sneme.
Kľúčová téma - peniaze
Onódsky snem – pamätné snemové rokovanie späté s povstaním Františka II. Rákociho – bolo zvolané na 1. mája 1707 do Onódu (mesto leží na území dnešného južného Maďarska). Konalo sa v poľných podmienkach, „pod šiatrami“. Účastníci snemu sa do Onódu schádzali „pomaly“, preto sa snemovanie mohlo začať až posledného mája. Snem bol otvorený aj napriek tomu, že do Onódu do konca mája nedorazili ešte vyslanci Trenčianskej, Nitrianskej a Turčianskej stolice. Kľúčovou témou snemového rokovania bola neobyčajne ťaživá sociálna situácia krajiny spätá s finančnou otázkou – „najboľavejšou“ stránkou povstania Františka II. Rákociho, ktoré bolo – okrem iného – vyvolané daňovou politikou viedenskej cisárskej vlády.
Rákociho povstalci nemali pravidelný dôchodok z daní, pretože Rákoci spočiatku na zdaňovaní nenástojil. Predpokladal, že výdavky spojené s povstaním bude vykrývať francúzska finančná pomoc. Tá však ani zďaleka nestačila, preto si Rákoci začal vypomáhať „umelým platidlom“ – medenými „libertášmi“, ktoré bolo spočiatku pomerne obľúbené. Postupne však prinášali zmätok, medená minca napokon stratila cenu, a tým prestala plniť očakávané funkcie aktuálneho platidla na povstaleckom území. Rákoci sa usiloval rozličnými intervenciami zachrániť cenu platidla, ale tie hospodársku situáciu v Uhorsku iba zhoršovali.
Onódsky snem bol zvolaný s cieľom prekonať celkový úpadok hospodárskeho života na povstaleckom území a prispieť k prekonaniu finančnej krízy. Rákoci od snemu v Onóde žiadal schválenie „poltreťa milióna zlatých“ na vojenské potreby a výdavky. Na túto sumu sa mali zozbierať „tak páni, ako aj poddaní“.
To v radoch povstalcov vyvolalo mimoriadne vzrušenú reakciu. Hľadali sa rozličné riešenia, ako „uniesť“ alebo „zmeniť“ neobyčajne ťažké bremeno. Na hľadaní a formulovaní možných riešení sa neobyčajne aktívne podieľala najmenšia zo všetkých uhorských stolíc – Turčianska stolica, ktorá hľadala zmysluplné východiská z ťažkej situácie, v ktorej sa v dôsledku rákociovských vojenských operácií a nepremyslenej hospodárskej politiky ocitol nielen Turiec, ale i ďalšie regióny na území Slovenska. Aj keď viaceré heslá povstania Františka II. Rákociho, napríklad prísľuby náboženských slobôd ap., boli pre Turčanov príťažlivé a turčiansky právnik Pavol Okoličáni sa ich pokúsil presadiť čo najdôslednejšie už na rákociovskom sneme v Sečanoch (1705), predsa postupne i v Turci začali kriticky hodnotiť vývoj hospodárskej a sociálnej situácie v Uhorsku. Alexander Platthy, známy turčiansky právnik, napríklad v januári 1706 na porade v Miškovci navrhol stiahnuť z obehu bezcenné medené „libertáše“ a žiadal pri riešení finančnej krízy zdaniť privilegované triedy. Čoskoro na to sa Turčianska stolica 31. januára 1707 odhodlala rozoslať okolitým stoliciam obežník, v ktorom ich vyzvala k spoločnému postupu pri náprave neznesiteľných hospodárskych pomerov, odstránenie vojenských prechmatov a nezákonného spôsobu vlády. K obežníku priložila Turčianska stolica i pamätný spis – Memorialis, adresovaný priamo Františkovi II. Rákocimu, ktorý, ako hovoria pramene, hľadal riešenie v mierových rokovaniach s viedenským cisárskym dvorom a nezakryte vyjadroval kritiku „privátnych osohov povstania“, ktoré dávali podľa Turčanov viditeľne najavo viacerí jeho vodcovia.
Tvárou v tvár
Predstavitelia Turčianskej stolice prostredníctvom osobných konzultácií získali priazeň a podporu pre Memorialis u viacerých slovenských stolíc. Preto s ním hodlali vystúpiť na sneme v Onóde. Tak sa aj stalo, a to 6. júna 1707, keď podžupan Krištof Okoličáni so svojím zástupcom Melchiorom Rakovským predstúpili pred snemové predsedníctvo a „tvárou v tvár“ adresovali hlavné požiadavky Obežníka Turčianskej stolice a pamätného spisu Memorialis. František II. Rákoci požiadavky Turčanov odmietol. Vyslancov Turčianskej stolice označil za „zradcov“ povstania a od stavov, prítomných na sneme žiadal „zadosťučinenie“. Nato na snemovom zhromaždení nastalo „trápne ticho“, ktoré naznačovalo súhlas prítomných s vystúpením Turčanov. Podľa svedectiev František II. Rákoci vzniknutú situáciu neuniesol, rozčúlene žiadal „nestrpieť pohanenie jeho osoby“ a naznačil, že snem opustí. V tej chvíli zareagovali dvaja z prítomných jeho prívržencov a blízkych spolupracovníkov, Mikuláš Berčéni a Pavol Károli, ktorí vytasili meč na bezbranných Turčanov, pričom Melchiora Rakovského na mieste zavraždili, Krištofa Okoličániho ťažko zranili a surovo zaútočili i na ostatných Turčanov. Pamätný spis a jeho obhajobu označili, a to tak z hľadiska právneho, ako aj mravného, za „rebéliu“ proti povstaniu a na tomto základe – podľa návrhu Mikuláša Berčéniho – ťažko zraneného podžupana Krištofa Okoličániho postavili pred vojenský súd a 9. júna 1707 ho na základe hrdelného rozsudku popravili. Na verejnom zasadnutí snemu zhanobili turčianske symboly, roztrhali zástavu Turčianskej stolice, rozbili stoličnú pečať a ostatných turčianskych predstaviteľov v dôsledku rozhodnutí onódskeho snemu nechali uväzniť. Rákoci nariadil ďalšie vyšetrovanie, ktoré malo jasný cieľ: kto by Memorialis a postoj Turčianskej stolice podporoval, „nech je synom smrti“. Turčianska stolica bola z radov uhorských stolíc vyškrtnutá „na večné časy“, v dôsledku toho bola ako správny celok do porážky povstania paralyzovaná.
Medzník úpadku
Po krvavom incidente – potupnom zavraždení Melchiora Rakovského a poprave Krištofa Okoličániho udalosti Onódskeho snemu nadobudli rýchly spád. Zastrašený snem prijal Berčéniho „návrh o medených peniazoch“, schválil Rákociho „rozvrhnutie dane“ a bez akéhokoľvek odporu odobril „ročných stotisíc“ toliarov na vydržiavanie Rákociho dvora. O niekoľko dní, 13. júna 1707, snem prijal – z hľadiska predpokladanej uhorskej emancipácie veľmi dôležitý – návrh na detronizáciu rakúskeho cisára Jozefa I. Habsburského, ktorý v dôsledku tohto rozhodnutia prestal byť uznávaný uhorského kráľa. Kto by mu „zostal verný“, mal byť považovaný za „nepriateľa vlasti“.
V rozhodnutí detronizovať Jozefa I. boli odhalené „politické tajnosti vodcov“ povstania, ktoré mali viesť – na základe predpokladanej podpory viacerých európskych krajín – k nastoleniu novej dynastie uhorských vládcov. Táto myšlienka sa však, ako ukázali nečakané onódske udalosti, neopierala o podporu širokých vrstiev prevažne slovenských stolíc, na území ktorých povstanie prebiehalo.
Podľa slovenskej historičky, martinskej rodáčky Dr. Želmíry Gašparíkovej, Onód možno považovať za vrchol v Rákociho kariére, ale i za medzník jeho definitívneho úpadku, pretože „zničil mravnú oporu povstania“ a dopustil sa ťažkých zahranično-politických chýb. Predovšetkým spálil mosty, ktoré by boli bývali viedli k „vyrovnaniu“ s habsburskou dynastiou – k nastoleniu možného mieru, k náprave katastrofálnej hospodárskej politiky a zmierneniu neudržateľnej sociálnej situácie, ako to žiadal turčiansky spis Memorialis, v neposlednom rade i k zachovaniu na sečianskom sneme (1705) práve povstaním Františka II. Rákociho – aj keď kompromisnícky, no predsa len sčasti obnovených náboženských slobôd.
Ťažké chyby Rákociho Onódu sa prejavili čoskoro po Onódskom sneme, a to hneď po katastrofálnej porážke vojsk Františka II. Rákociho, ku ktorej došlo roku 23. augusta 1708 pri Trenčíne. Nasledovalo vojenské obsadenie stolíc na území Slovenska cisárskym vojskom. Ťaženie cisárskeho generála Sigberta von Heistera, ktorý robil „poriadky“ v každom meste, do ktorého „vstúpil“, prinieslo celý rad nových neprávostí, exemplárne súdy proti prívržencom povstania, nové prehĺbenie náboženskej neslobody a celý rad ďalších negatívnych dôsledkov pre život vtedajšieho Slovenska.
Rehabilitácia Turčianskej stolice
V tomto kontexte sa do istej miery uskutočnila čiastočná rehabilitácia Turčianskej stolice. Jej postavenie v stoličnej správe Uhorska bolo revitalizované a na pamiatku krvavých onódskych udalostí získala zvláštnu výsadu: zasadací stôl predsedníctva turčianskej župy v jej turčianskosvätomartinskom sídle mohol byť – ako prejav úcty onódskym martýrom – prestretý červeným súknom, na rozdiel od súkna zeleného, na aké mali právo ostatné stolice. Neboli však právne rehabilitovaní a nestali sa ani všeobecne známymi zavraždení reprezentanti Turčianskej stolice, ktorí sa vytvorením a prednesením pamätného spisu Memorialis nedopustili žiadneho zločinu. Ani politického, ani právneho. Ich konanie bolo v súlade so svedomím doby, so stavom krajiny, s potrebami zbedačených obyvateľov a neposlednom rade bolo z právneho aspektu legitímne: neprekročilo žiadny v tom čase platný zákon, ani predpis. Práve naopak: pamätný turčiansky spis Memorialis, ktorý je, žiaľ v originálnom znení stratený a jeho obsah možno z druhotných prameňov iba rekonštruovať, je žiaduce pripomínať. Potrebné je zdôrazňovať ho, a to ako historicky neobyčajne významný dokument Turca, Slovenska a Slovákov, ako prejav prezieravej koncepcie Turčianskej stolice, vytvorený v súlade s mienkou ostatných povstaleckých stolíc. A v neposlednom rade ho charakterizovať ako jeden z historicky prvých evidentne slovenských politických dokumentov, ktorým a v ktorom sa začala podľa mienky niektorých autorov (Anna Gašparíková, Július Vanovič) rodiť politická a sociálna identita budúceho Slovenska v opozícii voči Uhorsku.
Smrť martýrov – pevný bod historického vedomia
Aj keď smrť onódskych martýrov nezapadá do jednostrannej glorifikácie Františka II. Rákociho, ktorá sa zakladá na jeho protihabsburskom programe emancipácie Uhorska, predsa – na pozadí krachu povstania – predstavuje silný symbol prezieravosti vážených predstaviteľov Turčianskej stolice. Krajinu, v ktorej žili, a ľud, ktorý zastupovali, čestne obhajovali, za jeho práva a sociálnu spravodlivosť sa zasadili, a slovenské stolice sa usilovali predvídavo zachrániť pred hospodárskou a sociálnou katastrofou. Predpokladali, že rokovaním o mieri povstanie môže dosiahnuť podstatne viac ako vojenským ťažením, ktoré bolo založené na hospodárskom rozvrate, rabovaní a ožobračovaní krajiny. Ako predstavitelia tejto navidomoči perspektívnej vízie, stratili životy. Ich martýrium je aj z viacerých ďalších hľadísk pozoruhodným historickým medzníkom a zaslúži si, aby sa stalo pevným bodom slovenského historického vedomia.
Turčianskych martýrov, Melchiora Rakovského z Rakova a Krištofa Okoličániho zo Slovenského Pravna, máme preto povinnosť bližšie spoznať, pevne ukotviť do slovenského historického vedomia, vzdať im česť a konečne po 300 rokoch ich rehabilitovať, pripomenúť a pripomínať ich historický čin dôstojným pamätníkom, tým viac, ak ďalšie osudy povstania ich víziu v konečnom dôsledku potvrdili: mier, ktorý Turčania predpokladali a chceli spisom Memorialis inšpirovať, by bol s určitosťou priniesol viac slobôd a úľav pre krajinu ako mier – neskôr, po prehre pri Trenčíne ponúkaný viedenským cisárskym dvorom, ktorý – v nádeji na pomoc zahraničia, napríklad ruského cára Petra I. – František II. Rákoci tiež odmietol. Rákociho vojská však napriek všemožným kombináciám a diplomatickým úsiliam naďalej slabli a strácali pozície i vyhliadky, a napokon boli vojenské oddiely „kniežaťa všetkých uhorských stavov“ prinútené k zloženiu zbraní. Povstanie Františka II. Rákociho sa skončilo definitívnou prehrou roku 1711 – kapituláciou zvyškov povstaleckých oddielov – tzv. Satmárskym mierom (Satu Mare), ktorý bol podpísaný 1. mája 1711 a bol trpkým zavŕšením nielen protihabsburského projektu Františka II. Rákociho, ale i stavovských či sociálnych povstaní 17. a 18. storočia v Uhorsku.Z rozličných
prameňov spracoval
Miloš Kovačka
