konných zástupcov niekoľko otázok. S peniazmi je to tak, kto sporuje, má a kto je márnivý, ten vyhadzuje. Mesto a jeho štatutári by márniví nemali byť, no predsa – stalo sa. Spôsobilo to, dnes vieme, nešťastné rozhodovanie, ktoré akoby nemalo pôvodcu. Pripúšťame ľudské omyly, ale nemali by sa odpúšťať vtedy, ak sú motívom ľudské slabosti a ak ide o verejné financie. Čerstvým príkladom je práve spomínané odškodné. P. Kašuba bol riadne zvolený za kontrolóra mesta, no rozhodnutím bývalého primátora nedostal pracovnú zmluvu a nemohol túto funkciu vykonávať. Dnes možno len polemizovať o tom, či dôvodom na takéto rozhodnutie bola naozaj „diera“ v zákone, ktorý neukladal v tom čase primátorovi povinnosť kontrolóra zamestnať, alebo tvrdohlavosť či osobné antipatie. Ak sa martinský exprimátor teraz obhajuje tým, že neporušil žiaden zákon, má pravdu. No je zaujímavé, že ho v tejto súvislosti „neporušil“ ako jediný na Slovensku. Ostatným primátorom asi nedokonalý zákon nebol prekážkou pri zamestnávaní kontrolórov. A aj martinský sa mohol povzniesť a zmenu zákona požadovať štandardnou cestou. Dnes mesto, presnejšie daňových poplatníkov, jeho rozhodnutie stojí nemalé peniaze. A nebyť dohody o mimosúdnom vyrovnaní mesta s P. Kašubom, ich mohlo stáť aj viac.
Martin sa v minulom funkčnom období na Slovensku možno viac ako pozitívami, zviditeľnil práve kontrolórskou kauzou, ktorá sa donekonečna vliekla po súdoch. Ignorovanie voľby zo strany štatutára mesta znamenala pre zvoleného, ale nezamestnaného kontrolóra dosť príkoria. Vzdal sa poslaneckého mandátu, znížilo sa jeho spoločenské uplatnenie, mal problémy s financovaním života svojej rodiny. Získané odškodné mu netreba závidieť. Zaslúžil si ho, konieckoncov peniaze, o ktorých je reč, by si bol zarobil. Obhajoba exprimátora, že mal plné právo postupovať tak, ako postupoval, mala síce oporu v zákone, ale možno zapochybovať či aj v morálke. Reálne totiž mesto od apríla roku 2003 „platilo“ dvoch kontrolórov a občanom sa za toto doteraz nikto neospravedlnil. Poldruhamilióna nie je dvadsať korún. Budú chýbať...
Tento konečne uzavretý prípad ale z morálneho hľadiska nepadá iba na hlavu bývalého primátora. Svoj diel viny na vývine kauzy má aj poslanecký zbor, ktorý v minulom volebnom období nenašiel silu na to, aby prinútil primátora rešpektovať demokratickú voľbu. Niektorí z poslancov sa veľmi ľahko vzdali pôvodného rozhodnutia o voľbe kontrolóra a nepodporili uznesenie o tejto voľbe. A práve toto lavírovanie sa dostalo do čela exprimátorovej argumentácie. Aj preto mohli občania právom očakávať, že niektorý z poslancov vstane a v priamom televíznom prenose z rokovania mestského zastupiteľstva sa za takýto postoj svojich kolegov ospravedlní. Nestalo sa tak, hoci v martinskom parlamente „sedia“ aj takí zástupcovia ľudu, ktorí mali na štarte kontrolórskej kauzy svoju zásluhu. Ich voličom teda zostáva len dúfať, že nič podobné už v budúcnosti nezopakujú. Nie sme si ale istí, či stačí len dúfať...
Ján Kŕč
Viera Legerská
