Dnes varí

a Amerike dokonca až deväťkrát. Ochutnala mnohé svetové špeciality, tak sme od nej chceli počuť nejaký špeciálny recept. Odpovedala, že žiaden nemá a zje všetko. Skúsili sme to teda inak a opýtali sa, čo varila cez víkend. „Nič, lebo som bola v Žiline a bežala som s dvoma ministrami na Memoriáli Jozefa Gabčíka. Bolo tam veľa vojakov v uniformách, ja jediná žena v kroji. Bežal aj minister obrany František Kašický a exminister Ivan Šimko...“
Ľudmila Šunová v júli oslávi 75. narodeniny. Narodila sa ako trinásta zo štrnástich súrodencov v malej dedinke Lazisko neďaleko Liptovského Mikuláša. Najskôr behávala otcovi po cigarety, hrávala s chlapcami futbal. „Behať ma bavilo, chcela som chodiť na preteky, ale v tých časoch nebolo zvykom, aby dievča športovalo. Tak som trénovala tajne. Večer som behala s baterkou, aby ma nikto nevidel. Raz som chcela ísť na celoštátne preteky v cezpoľnom behu. Kopali sme vtedy doma vodovod a otec ma nechcel pustiť, musela som si najskôr svoje odrobiť. Tak som kopala ako divá, len aby ma pustil, až sa mi urobili na rukách mozole. Na robotu som bola zvyknutá aj na mozole, ale tieto sa mi zapálili a hnisali. Išla som do nemocnice, tam mi ich narezali, obviazali, celú noc som nespala od bolesti. Ale na preteky som išla a vyhrala som,“ hovorí maratónkyňa. Bežala dokonca aj s rukou v sadre a pred päťdesiatimi rokmi vytvorila slovenský rekord v behu na 800 metrov. Bola nominovaná na olympijské hry do Melbourne, narodila sa jej však dcéra a dala prednosť rodine. Prvý maratón zabehla až keď jej odrástli tri deti. „Bolo to v roku 1979 v Liptovskom Mikuláši a na trati som bola jediná žena. Dovtedy mali maratón dovolené behávať len muži,“ povedala Ľudmila. Svoj stý maratón zabehla v Chicagu a sto prvý v Austrálii. Má veľa medailí a diplomov zo všetkých kútov sveta, horko-ťažko sa jej zmestia do izby. A ešte viac zážitkov. Takmer pred štvrťstoročím napríklad v Moskve na Červenom námestí naháňala a chytila zlodeja, ktorý jej chcel ukradnúť rifle. Prvýkrát tam videla žobrákov a prekvapilo ju, aký je Lenin v mauzóleu maličký. Bola pri Kristovom hrobe aj Múre nárekov v Jeruzaleme, kde mala tiež bežať maratón. Ale zrušili ho, lebo v tom čase spáchali atentát na Jicchaka Rabina. Ľudmila bola na jeho pohrebe. V Japonsku ju prekvapilo, že šoféri v autobusoch majú biele rukavičky a v Afrike to, že černošky nosia na hlavách batérie z áut...
O maratónoch by vedela rozprávať hodiny, o varení sa jej hovoriť príliš nechcelo. Darmo sme od nej mámili nejaký recept. „Vyvárať nemám pre koho, lebo bývam sama a nemám ani čas. Roboty okolo domu je stále dosť. Občas si urobím placerku, čiže zemiakovú babu. Dávam do nej veľa cesnaku, aby som bola zdravá. A nedopustím na jahňacinku. Robím z nej guláš, rezne, ale aj polievku. Pridám zeleninu, zvlášť urobím rezance a je lepšia ako hovädzia. A samozrejme, ako správna Liptáčka jedávam bryndzové halušky. Postrúham zemiaky, pridám polohrubú múku a vajce, ak mám dáke po ruke, ale nemusí byť. Osolím a hádžem z dosky do vriacej vody. Navrch dám opraženú slaninku, polejem masťou a je to super. Ale stačí mi aj domáca klobáska a slanina. Keď idem do sveta, vždy si ju pribalím do tašky,“ prezradila Ľudmila Šunová. Spýtali sme sa jej, či si tieto pochúťky zobrala aj do Antarktídy. „Zobrala, ale som ich nezjedla. Slaninku som darovala jednému pánovi. Na lodi, ktorou sme sa plavili do Antarktídy, sme mali totiž jedla od výmyslu sveta a čo hrdlo ráčilo,“ prezradila Ľudmila. Zaujímalo nás, či aj kaviár. „A to je čo?“ spýtala sa. Keď sme jej vysvetlili, o čo ide, dodala: „ Jááj, tých malých čiernych guličiek tam bolo plno...“
(bea)