Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

Divadlo je rodina

Do martinského divadla nastúpila v roku 1949 s českým prízvukom a vďaka náhode - súbor ostal bez herečiek, ktoré odchádzali na materskú. Ona tú svoju prežívala na javisku pred divákmi. Ešte deň pred pôrodom spievala zo zákulisia v hre Antigona, lebo praco

Narodili ste sa v Kroměříži. Aké vetry vás zaviali na Slovensko, do Martina?
Predvojnové. Môj otecko pochádzal z Topoľčian, no asi tridsať rokov slúžil ako vojak v Čechách u generála Svobodu, v treťom pešom pluku Jana Žižku z Trocnova. Keď som mala sedem rokov, okupovali nás Nemci. Československo sa rozdelilo a česká armáda zanikla. Otecko sa obával, že sa tu ako vojak nezamestná a navyše, celý život ho to ťahalo domov - na Slovensko. Presťahovali sme sa teda do Bratislavy a o dva a pol mesiaca do Martina, kde dostal miesto v slovenskej armáde.
Česi sú hrdí a neradi sa zriekajú svojho jazyka. Vás však divadelná encyklopédia označila za herečku s ľubozvučnou slovenčinou. Bolo ťažké potlačiť v sebe sedem rokov života v Čechách?
Dodnes mám v mysli i srdci dva domovy. Maminka bola Moravanka a hoci bol otec Slovák, hovoril po česky. Učil ma ale slovenské pesničky a vtĺkal mi do hlavy, aby som nezabudla na to, že som Slovenka. Keď som prišla prvýkrát do slovenskej školy v Bratislave, hrdo som sa predstavila: „Já jsem Slověnka, ale Slovensko jsem jěšte nevidela.“ Túžila som sa rýchlo naučiť ockovu rodnú reč, ale z jedného dňa na druhý to nešlo. Jedna z učiteliek vyhlásila, že české odpovede akceptovať nebude. Mala som z toho hrozné stresy, ale slovenčinu som sa naučila rýchlo. A myslela som si, že ju ovládam perfektne. Keď som však v roku 1948 hrala svoju prvú úlohu v profesionálnom divadle, vtedajší riaditeľ Ivan Turzo ma vyviedol z omylu. Upozornil ma, že v mojej slovenčine cítiť češtinu a musím tie sykavky a tvrdé d odstrániť. Pracovala som na sebe, učila sa slovenské básne, no najviac mi pomáhal so slovenčinou paradoxne Čech – Jozef Soukup z nášho orchestra (smiech).


Ako ste sa cítili v slovenskom prostredí?
Myslím, že najrýchlejšie si zvykla moja maminka. Hoci otecko sa bál, že jej to nepôjde, lebo bola zvyknutá na moravskú nekonečnú rovinu. Turčianske vrchy si však rýchlo obľúbila a ľudia zas milovali ju. V divadle sa zamestnala ako krajčírka a svoju prácu robila veľmi precízne. Každý z modelov najprv ušila na bábiku a až potom pre herca. Jej šaty boli bezchybné a kolegovia si ju preto vážili. Nám s oteckom sa zvykalo horšie. Najmä mne, lebo po odchode z Čiech som ťažko znášala odlúčenie od babičky, ktorú som videla potom až po siedmich rokoch. Lipla som na nej, bola súčasťou môjho života. Zapôsobila na mňa cez detské knižky, brávala ma do kina na zakázané filmy, lebo v kine mala známu. Niektoré z nich som videla aj desaťkrát. No a vodila ma tiež do divadla. To všetko zrejme spôsobilo, že som sa mu neskôr venovala.
Teraz z vás však vyžaruje láska k Martinu. Ako ste si na toto mesto zvykali?
Áno, som lokálpatriot a urobila ho zo mňa Naďka Hejná. To ona ma naučila milovať Martin a celý Turiec. V tom bola kúzelná. Všetkým nám vedela rozprávať čarovné príbehy o známych martinských postavách, vedela kadejakú klebietku a my sme ju s rozkošou počúvali ako slovo božie. Rozprávala mi napríklad, ako sa baťko Škultéty dueloval za Štefánikovým ústavom. Dokázal sa vraj nahnevať kvôli každej maličkosti, ktorá sa ho dotkla. Škultéty nedebatoval, ihneď vyzýval protivníka na súboj. A pritom to bol taký seriózny pán! Rozprávala mi aj o svojich tetách. Jedna bola katolíčka, druhá evanjelička. Celkom sa znášali, ale keď sa pohádali, stálo to za to. Striedavo otvárali a zabúchavali dvere a vykrikovali si: „Ty, ty, ty luter jeden!“ A druhá jej to vrátila: „Ty, ty, ty pápež spápežený!“


Ak sme pri Nadi Hejnej, sme aj pri divadle. V povojnových rokoch,
v ktorých ste nastúpili na profesionálnu scénu, veľa študovaných hercov Slovensko nemalo. Patrili ste medzi nich?
Nie. Vyštudovala som prvý ročník dievčenskej triedy na martinskom gymnáziu. Po maturite otecka prepustili z armády a tak som nesmela ísť na vysokú, hoci som túžila študovať herectvo. Známi mi dohodili miesto matematikárky v sučianskej škole. Mne – antitalentu na matematiku! Ale vzala som to. Denne som do Sučian dochádzala na starom americkom bicykli s trúbkou namiesto zvončeka, lebo doprava vtedy ešte nefungovala. Vydržala som to mesiac, lebo v októbri začalo primŕzať. Preložili ma potom do Martina na „mudroňku“. Po pol mesiaci som stretla pána režiséra Martina Hollého a povedal mi: „Dieťa moje, všetky naše mladé herečky sú v tom, potrebujeme ťa. Chceš ísť do divadla?“ Takmer som od šťastia omdlela.


Predpokladám, že ste už predtým asi hrali, keď vás oslovil...
Samozrejme. Ako štrnásťročná som začala v Slovenskom spevokole. Dostávala som ale iba malé roly, lebo hrať sme mali od profesorov zakázané. Vtedy bola taká doba. Nesmeli sme dokonca chodiť ani do kina! Výraznejšie účinkovanie sme mali povolené iba v katolíckej škole. Tam som odohrala aj prvú hru od Mariána Gallu, budúceho bratislavského herca, jej názov si už nepamätám, potom to boli Jesenné husle v Slovenskom spevokole. Uvoľnenie prišlo až po oslobodení.


A čo vaša premiéra v profesionálnom divadle?
Tak na tú si pamätám. Bolo to v roku 1950 a volala sa Nemá kocúr večne hody od A. N. Ostrovského. Vďaka tejto hre som začala na sebe intenzívne pracovať, lebo mi vyčítali citeľné ochotníctvo. Bola to tvrdá práca, ale bavilo ma to.


Kedy prišiel pocit, že teraz je to už ono?
Ten pocit prišiel veľmi neskoro. Vlastne, je to s ním dosť vrtkavé. V posledných rokoch sa mi zdalo, že som dostávala roly, ktoré mi sadli, a cítila som sa v nich dobre. Mala som pocit, že si rozumiem s režisérom, s hercami a všetko je okej. A hľa - naraz som asi pred ôsmimi rokmi dostala postavu matky v hre Don(a) Juan(a). Svoju predstavu o nej som na čítačke prečítala režisérovi Romanovi Polákovi a on – vraj som ju nepochopila. Pri tejto postave som trpela ako kôň a som presvedčená, že som si pri nej nadrobila infarkt. A pritom som si s Romanom Polákom vždy výborne rozumela, mali sme za sebou dlhú spoluprácu, pri ňom sa mi na javisku úžasne dýchalo. Táto postava to vtedy trochu naštrbila. Mala som síce v hre iba dva krátke výstupy, ale jednoducho som sa nevedela do svojej postavy správne vcítiť a ani pred premiérou som nevedela, ako ju budem hrať. Bála som sa, že nevyjdem na javisko!


Hra, o ktorej hovoríme, patrila medzi najúspešnejšie. Ako to dopad-
lo?
Povedala som si, že sa musím spoľahnúť sama na seba a hrať to tak, ako to cítim a čomu verím ja, lebo potom mi uverí aj divák. Roman Polák spokojný nebol, ale diváci z hľadiska, s ktorými som hovorila, áno. Lenže na názor divákov sa vždy nemožno spoľahnúť. Ostal mi v duši pocit zo zle vykonanej práce a mám ho i dnes.


V martinskom divadle ste prežili polstoročie. Boli ste svedkom jeho vývoja, zmien názvov, striedania generácií. Dobrú úroveň si drží doposiaľ, no je to to isté divadlo ako predtým?
Všetko súvisí s dobou, ktorú žijeme. Divadlo kedysi viac žilo s mestom. Na každú premiéru sa ľudia tešili, bola to pre nich spoločenská udalosť, na ktorú prišli v róbach. Aj u nás v súbore to bolo iné. Mali sme vlastných režisérov, hralo nás okolo tridsať hercov, v jednej sezóne sme stihli naštudovať trinásť premiér, do mesiaca zahrať 40 – 50 predstavení, mali sme vlastný orchester a robili sme dvojačky! Teraz má martinské divadlo tuším, iba externých režisérov a v súbore asi desať hercov, ktorí zvládajú robiť tretinu z toho, čo sme urobili my. Je ale pravda, že pokiaľ sme boli Armádnym divadlom, divadlo bolo armádou dobre dotované. Dostali sme nové autobusy, bývali sme v špičkových hoteloch, chodili sme do zahraničia. Hrávali sme síce aj hry, ktoré sme dostali direktívou od armády a divákov veľmi neoslovovali, ale nemali sme sa na čo sťažovať. No tým sme platili sporadické dane za to, aby sme smeli hrať i svetový reper-
toár. Na toto divadelné obdobie si spomínam celkom rada, i keď sme si nemohli kvôli práci vydýchnuť. Ja osobne som hrala aj deň pred pôrodom, lebo na materskú chodili vtedy ženy podľa zákona iba na tri mesiace. Na druhej strane sa mi toto obdobie spája aj s niečím negatívnym - práve v týchto časoch naša rodina trpela.


Ako?
Keďže otec nebol v strane, považovali ho asi za protištátny živel. Prepustili ho z armády a v jeden deň sme museli do 24 hodín opustiť byt a odsťahovať sa k priateľom, ktorí sa nás ujali. Toto postihlo mnohé martinské rodiny – Jesenských, Halašovcov... Ja som tým až tak netrpela, lebo som si našla byt u tety Kohútovej naproti prvej budove Matice slovenskej, vedľa Mudroňovho domu. Tam som bývala dlho s kolegyňami Evkou Rysovou a Helenkou Sudickou. Neskôr rodičov aj s mojím mladším bratom vysťahovali do Malého Čepčína na statok k Badovcom. Statkár sprvu našim dával výrazne najavo svoju nevôľu, no keď mu otec vysvetlil, že ani im to veľmi nevonia, ale musí, zladili sa a nažívali spolu v dobrom. Prijali nás ako rodinu. Ja som za rodičmi chodila len na víkendy, lebo som už bola vydatá a mala syna.
Aj po odchode do dôchodku ste divadlo neopustili. Režiséri vás naďalej obsadzujú a ak nie, sedíte medzi divákmi. Videli ste všetky hry z reper-
toáru martinského divadla. Ako sa vám, herečke minulej generácie a starej dobrej hereckej školy, pozdáva aktuál-
ny repertoár divadla?
Martinské divadlo si udržalo trend vyberať si tvorbu klasických autorov, svetových i domácich, a čo je výborné – i súčasných. A to je pre divadlo veľmi dôležité, lebo to odráža dobu. Ale ja osobne som zástancom tradičného divadla. V tej súvislosti vďačne spomínam na réžie Ľuba Vajdičku, Miloša Pietra, Martina Hollého, Ivana Petrovického... Som trochu staromil? Neviem, sme malé mesto a neviem, či hypermoderné poňatia hier vždy vyhovujú vkusu všetkých divákov. Vo veľkomeste si divák môže vybrať z rôznych typov divadiel. Neviem, či mám pravdu, ale veľmi si vážim autorov a niekedy si myslím, že prepisovaním a dotváraním diel sa nedosiahne ono príznačné „krásno“, ktorým chcel autor prostredníctvom hercov na diváka zapôsobiť a tým ho aj dojať, pobaviť, poučiť, možno varovať.
Zdajú sa vám teda dnešné hry pre diváka ťažšie dešifrovateľné?
Určite to nemožno zovšeobecňovať. Ale, v minulej sezóne som hrala v inscenácii Pamäť. Stvárňovala som sklerotickú speváčku, ktorá skončila na vozíčku. Hra zachytáva posledné minúty jej života. Vracajú sa jej fragmentovo spomienky. Snažila som sa, aby moju postavu diváci pochopili. Mnohí moji kolegovia sa ma však po jej odohraní spýtali: „Tak a teraz nám povedz, o čom to bolo.“ A ani bežný divák si spravidla neprečíta, čo je v bulletine, preto potom ťažšie rozumie deju. Ale za túto postavu som dostala cenu. Takže, ako vidíte, pohľad kritiky sa niekedy nekryje s pohľadom diváka.


Pri príležitosti otvorenia Národného domu divadlo pripravuje Jégého Cestu životom, do ktorej angažovalo i vás. Je iná ako tie, na ktoré ste boli zvyknutá v minulosti?
Keby som bola vo vedení divadla, uprednostnila by som na takúto významnú premiéru možno inú slovenskú klasiku. Lenže vo vedení nie som, ale som len vďačná stará herečka, ktorá môže zase raz stáť na javisku v hocijako malej postave a v hocijakej hre. Viac vám povedať nemôžem. Áno, forma dramatizácie je iná, než sme boli zvyknutí. Nuž, ak sa konečne prestavby dočkáme, uvidíme. My si len držíme palce, aby sme sa jej dožili.


Aké to bolo, keď ste hrali v zahraničí? Rozumeli našim hrám, reči?
V zahraničí sme toho odohrali dosť. Vystupovali sme pred publikom v Maďarsku, vo vtedajšej Juhoslávii, v Bulharsku, dnešnej Ukrajine, Moskve, Petrohrade, Taliansku a po revolúcii v Škótsku či Švajčiarsku. Naše hry sme odohrali po slovensky, no počas predstavenia ich s mikrofónom prekladali, takže im rozumeli. Vždy sme zožali veľký úspech. Dokonca so Životom človeka v réžii Jožka Bednárika nám v divácky vyspelej Moskve publikum uštedrilo nekonečný „standing ovation“, a to je už čo povedať. V mnohom sme sa aj poučili - boli sme svedkami aj veľkej biedy, zaostalosti. Niektoré krajiny boli na tom horšie ako my. Napríklad, keď sme boli v Rusku v roku 1969, zažili sme chvíle, keď sme nemali čo jesť a nebolo ani kde nakúpiť. Za čias Armádneho divadla nás zavolali do jedného poľského mestečka, ktoré je pre nás doposiaľ synonymom hrôzy. Z nášho novučičkého autobusu sme vystúpili už v noci do úplnej tmy, nikde v dedine ani svetla. Vôbec sme nevedeli, kde sme, a ani sme sa nevideli. A takto sme sa mali ubytovať! Hrali sme v tejto dedine na jednom kopci Jánošíka. Pod javiskom bola hlava na hlave. Toľko ľudí som ešte na predstavení nikdy nevidela. Uprostred hry sa rozpútala hrôzostrašná búrka. Zavládla davová psychóza, všetci utekali a tých, čo nestíhali, odviezol náš autobus, do ktorého sa postupne diváci natískali až do rána cez okná, sedeli medzi dverami, na streche... Do Martina sme sa vrátili v rozheganom autobuse... Búrka v dedine prerušila prívod elektriny, svetlo zhaslo a úplnú tmu pretínali na nebi iba hrozivé blesky. A v tej hrôze sa ozval zúfalý hlások Nade Hejnej: „Moji drahí, nenechajte ma tu zomrieť. Pochovajte ma v slovenskej zemi!“ Vtedy nám to také smiešne neprišlo, ale teraz nás pri spomienkach na Naďu Hejnú táto príhoda vždy rozosmeje.
Naďka Hejná... Bolo to ťažké, keď zomrela?
Áno, veľmi ťažké. Hoci, možno to vyznie hrozne, ale my sme jej tú smrť želali. Veľmi trpela ťažkou sklerózou, proti ktorej bojovala celý život.
Traduje sa, že sa rada ujímala každého hereckého nováčika a vychovávala ho. Čomu naučila vás?
Raz mi povedala: „Eliška, všimni si, ako sa tá Katka (Vrzalová, pozn. red.) vie na javisku postaviť. Postaví sa tak, že si ju musí každý všimnúť. Aj ty hraj s tým, čo máš najkrajšie a čím vieš upútať.“ Páčili sa jej moje ruky a vraj by som ich mala lepšie využívať. „Vieš, moja, každý núka to, čo má,“ povedala mi. Tak som aj chvíľu nimi šermovala...


Pre koho ste boli „Naďou Hejnou“ vy?
Istý čas sme v divadle praktizovali také našské zaškoľovanie nováčikov. Každý z hercov dostal do starostlivosti jedného začiatočníka, ktorému bol akýmsi krstným rodičom. Komu som bola krstnou mamou vtedy ja, si nepamätám. A vôbec neviem, či som niekedy niekoho herecky vychovávala. Skôr ja som si celý život brala od niekoho ponaučenia. Z mladšej generácie mi napríklad bol veľkým vzorom Emilko Horváth mladší s Ľubom Paulovičom. Všetci sme u nich obdivovali tú zanietenosť a zaujatosť pre divadlo. Žili ním od chvíle, ako sa zobudili, až do neskorej noci. Pre nich nebolo divadlo obyčajnou prácou, ani zábavou, ale životom.


Martinské divadlo sa veľmi často spája s Naďou Hejnou. Komu podľa vás táto pocta ešte prináleží?
Jožkovi Kronerovi, Emilkovi Horváthovi staršiemu, Tiborkovi Bogdanovi a Martinovi Hollému... Bol ich celý rad. To bola generácia hercov, na ktorých sa nezabúda. Boli popri Naďke najvýraznejšími postavami, vynikajúcimi hercami, umelcami, ale i kolegami. Vedeli vytvoriť perfektnú atmosféru a boli základom našej hereckej rodiny. Dokázali sme držať spolu v dobrom i v zlom a vedeli sme sa podržať aj v súkromí. Ako vtedy, keď k nám do divadla nastúpil mladý režisér Stano Párnický. Študovali sme spolu novú hru a jeden deň sa nám veľmi nechcelo skúšať. Nahovorili sme Tiborka Bogdana a ďalších kolegov, aby ho vzali na pár pohárikov do podniku k Jesenským. A veru, vrátili sa o tri hodiny v takom stave, že nedokázali ďalej pracovať. Avšak, režisér Stano Párnický bol i napriek toľkým štamperlíkom fit, takže sme napokon skúšali tak či tak.

Herečky sa priznávajú, že do svojich partnerov boli tak trochu zaľúbené. Stalo sa to aj vám?
Samozrejme. A koľkokrát! Vždy som niekoho milovala, či hercov alebo režisérov. Možno som ani nebola zamilovaná do niekoho, skôr do pocitu byť zamilovaná. Paradoxne, do svojho najčastejšieho divadelného partnera Tiborka Bogdana som zaľúbená nebola. Ale do ostatných...? Mnohí ešte žijú a ja mám rada diskrétnosť!


Na niektorých fotografiách si vás ľahko možno zmýliť s Máriou Kráľovičovou...
Bože, aj vy? Už mi to povedalo niekoľko ľudí. Keď som nosila tak vyčesané vlasy ako Marína, bežne ma zastavovali ľudia na ulici, v autobuse a žiadali o autogram. Liezlo mi už na nervy to neustále vysvetľovanie, že ja Mária Kráľovičová nie som a nechápala som, ako si nás môžu mýliť. Lenže raz som pozerala v telke nejakú hru s Marínou a normálne som začala rozmýšľať, kedy sme to natáčali... S Marínou si tykám, no nikdy sme neboli kolegyne a nikdy sme spolu nehrali. Keď som nastupovala do divadla, ona z neho práve odchádzala.


V pamäti divadelníkov zostávate aj ako autorka vtipných veršovaných kupletov. Téma – samozrejme divad-lo a herci. Kedy ste s nimi začali?
Na gymnáziu na hodine latinčiny. Vôbec mi nešla a bola som z toho zúfalá. Až keď sme brali latinské verše, začala som ich prekladať do slovenčiny. Myslím, že svoje zohrala aj moja babička, lebo tá ma učila básne, ktoré viem doposiaľ zarecitovať. Už si nepamätám, ako mi napadlo písať ódy na svojich kolegov, ale myslím, že prvú veršovanú charakteristiku som napísala na Andreja Vandlíka. Neskôr sa to tak ujalo, že som ich písavala každému kolegovi pri príležitosti nejakého výročia. Každý sa na moje verše tešil a rovnako aj na vtipné pohľadnice dramaturga Ivana Galandu. Ten mal bohatý archív našich fotografií, ktoré nám nalepil na papier, dotvoril ich výstrižkami postáv z časopisov a napísal k nim vtipný text. Mám svoje verše všetky odložené a sú aj v divadelnom archíve. Ich počet stále rastie, lebo ma o ne žiadajú aj súčasní herci. Už som ich venovala Ferkovi Výrostkovi i Michalovi Gazdíkovi.


V divadelnej kaviarni i na predstaveniach vás a mnohých ďalších z vašej generácie divadelníkov neustále vídať. Prečo je také ťažké sa od divadla odpútať?
Od divadla a aj od seba. Boli sme veľká rodina a rodinné putá bývajú silné a trvajú aj po smrti. Nestretávame sa iba my herci, lebo do našej rodiny patria všetci - aj technici. Keď raz na zájazde po predstavení pozvali na pohostenie iba nás hercov, náš riaditeľ Ivan Turzo pozvanie prijal pod podmienkou, že sa na ňom zúčastnia aj technici. Inak by sme naň neboli šli ani my. Doposiaľ túto rodinu udržiavame a všetci sa pravidelne stretávame v divadelnej kaviarni v istý deň v týždni. Je na čo spomínať a sú to vždy krásne spomienky. Keď som nedávno po prechádzke po Bystričke stretla nášho bývalého vodiča pána Zajaca, povedal mi, že nemôže a ani nikdy nedokáže na divadlo zabudnúť. Myslím, že kto raz v tomto divadle bol, má k nemu nadosmrti dobrý vzťah.


Keďže otvorenie Národného domu sa oddialilo, ostal vám voľný čas, počas ktorého sa nemusíte učiť texty do pripravovanej „otváracej“ hry. Ako ho teda trávite?
Píšem veselé príbehy z môjho života, vnučka ma poprosila o akýsi životachod našej rodiny a pripravujem vtipné verše na maturitné stretnutie po 58 rokoch. Opakujem si francúzštinu, angličtinu a čítam a čítam, kým mi to môj slabnúci zrak dovoľuje. A vyháňam sa na prechádzky. Povinne!

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Home (ale aj) Office
  2. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  4. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  5. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  6. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  7. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  8. Zelená Bratislava
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  1. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Zelená Bratislava
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  5. Ruža zmeny
  6. Úpravy automobilov pre ZŤP
  7. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  8. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 28 078
  2. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 20 338
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 138
  4. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 14 090
  5. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 782
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 11 005
  7. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 643
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 107
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 8 965
  10. Budúcnosť v digitále je plná žien. V čom majú pred mužmi navrch? 8 610
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

V nemocnici pribudlo ďalšie odberové miesto, testy už robia dva tímy.

Prezidentka Zuzana Čaputová v Martine, vyjadrila sa aj k celoplošnému testovaniu

So zdravotným personálom nemocnice sa rozprávala o tom, ako zvládajú nápor nových pacientov nakazených ochorením Covid –19, ale aj o tom, či sú personálne i lôžkové kapacity nemocnice dostačujúce.

Prezidentka Zuzana Čaputová dnes v Martine poďakovala všetkým lekárom aj zdravotníckemu personálu.

Biatlonistom sa vrchol letnej sezóny vydaril

Letná biatlonová sezóna vyvrcholila v Revúcej majstrovstvami Slovenska. Darilo sa aj Martinčanom.

Martinčanom sa na slovenskom šampionáte v letnom biatlone darilo.

ONLINE DISKUSIA: Môže byť Žilina moderné a životaschopné mesto?

Ako dostať Žilinu na mapu moderných miest? Má krajské mesto priestor na rozširovanie? Aj tieto témy odznejú v LIVE diskusii už v stredu o 9. hodine na FB Žilina na Facebooku.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Najviac nakazených pribudlo v Košiciach a v okrese Čadca

Nedeľňajší rekord sa vyšplhal na číslo 860.

Nedeľný rekord. V Trenčianskom kraji pribudlo 104 pozitívne testovaných

Laboratóriá na Slovensku otestovali 5 025 vzoriek, celkový počet pozitívnych bol 860.

V Nitre pribudli hospitalizovaní aj mŕtvi. Ohniská na Borovej stráži polícia

Viac ako dve tretiny reprofilizovaných lôžok pre COVID pacientov sú obsadené. Vytvoria ďalšie.

KORONAVÍRUS: Žilina hlási menej nakazených, Čadca medzi najhoršími

V nemocniciach je hospitalizovaných 638 pacientov.

Už ste čítali?