Pre Mateja Landla je miestom, mestom i divadlom návratu Slovenské komorné divadlo v Martine a tretí ročník Martinského festivalu divadiel na Slovensku Dotyky a spojenia. S jeho, no nielen jeho hereckým umením sa martinské publikum stretne v hre Kentauri divadla Astorka v réžii autora hry Romana Poláka. Stretnutie na martinskej divadelnej scéne si „zažijú“ spolu s dávnejším kolegom Jánom Kožuchom.
Svoje rané herecké roky ste prežívali v martinskom divadle. Spomeniete si občas na atmosféru, aká vládla v divadle, na kolegov, inscenácie, obecenstvo v hľadisku? Slovom – čím je, či bol, pre vás – profesionálne aj ľudsky - čas strávený v Martine?
Človek robí v živote šťastné aj nešťastné kroky. Môj príchod z Bratislavy do martinského divadla je jeden z mojich šťastných životných krokov. Spomínam na Martin veľmi rád ešte aj po osemnástich rokoch od odchodu. Prežívam dokonca nostalgiu za týmto obdobím, v mojom živote patrí k najšťastnejším. Nehovorím to len zo slušnosti, martinské divadlo má svoje fluidum - pôsobí tu génius loci. Bolo mnoho rokov predo mnou, po mne a určite je aj teraz pre mnohých hercov šťastným miestom. Prišiel som do tímu veľmi silnej hereckej generácie, s hercami ako Katka a Jaro Vrzalovci, dedo Mišovic, Jano Kožuch, Fero Výrostko, Martin Horňák, Maroš Geišberg, Milan Bahúl... nemenované kolegyne a kolegovia nech
mi odpustia... Boli tu aj dobrí riaditelia Ivan Petrovický a Vilo Hriadel, a samozrejme režisér Roman Polák, s ktorým sa spája celý môj divadelný život. V Martine som si takisto vynikajúco rozumel s administratívou divadla, na čestnom mieste je moja „sestra“ Jela Kašková. Martinské divadlo bolo pre mňa ďalšou vysokou školou herectva, ale aj života. Som nesmierne vďačný za tie bohaté štyri roky života.
Na martinskom javisku ste sa stretli s hereckou príležitosťou, ktorá sa pritrafí zrejme sviatočne, možno párkrát za život. Veď martinský/váš Baal bol v čase svojho vzniku skutočnou divadelnou udalosťou, dokonca medzinárodnou. Dodnes je v dejinách divadla na Slovensku vpísaný nezmazateľným písmom. Prežívali ste túto postavu a okolnosti okolo nej aj vy ako hlavný predstaviteľ nejako mimoriadne?
Pochopiteľne, že som toto predstavenie vnímal výnimočne. Už počas skúšok odborníci považovali Baala za mimoriadnu hru, ktorá predbehla dobu. Miloš Kopecký píše v jednej zo svojich kníh, že herec môže mať za celý svoj život dve výnimočné postavy. Baal pre mňa určite patrí k nim. Mal som tú hru úprimne rád, bolo pre mňa obrovským šťastím, že som v nej mohol hrať. Na každé predstavenie som sa mimoriadne tešil, dokonca som zažíval až pocity podobné tranzu. A také úžasné pocity, ktoré sa slovami ani nedajú opísať, sme zažívali pri ováciách všade, kam sme s Baalom prišli, rovnako v Bratislave ako v Moskve, Prahe či na skvelom divadelnom festivale v Edinburgu... Áno, vnímal som túto inscenáciu výnimočne!
Pripomeňme, ako sa o martinskom Baalovi písalo na svetovom divadelnom festivale v škótskom Edinburgu v auguste 1991 v The Daily Telegraph: Hra je režírovaná s maximálnou energiou a minimálnou jemnosťou. V podaní Mateja Landla je Baal prezentovaný ako deštruktívna, panková rocková hviezda, vrčiaca do ručného mikrofónu. S tmavými okuliarmi, rednúcimi vlasmi a maniackym chichotom nás privádza do rozpakov jeho podobnosť s Jackom Nicholsonom. A herec je takmer tak sledovaný... Ako ste vnímali to prirovnanie k slávnemu Američanovi?
Spomínam si, ako sme po klaňačke Baala v Edinburgu odišli do šatní sa prezliecť a potom prišli do reštau-rácie, kde nás čakala suita žurnalistov a významných hostí i divákov. Ako sme vstúpili, všetci vstali a opäť nám spontánne tlieskali. To som ešte nezažil, takú úctu k výkonu a gratulácie aj mimo javiska. Na druhý deň som si kúpil noviny, kde písali o našej hre v superlatívoch. Keď som si prečítal o svojom prirovnaní k Jackovi Nicholsonovi, roztriasli sa mi ruky. Tohto herca obdivujem, uznávam a vážim si ho, bola to preto pre mňa obrovská česť, úžasné ocenenie, mal som pocit ako pri preberaní Oscara.
No ale späť do súčasnosti, k aktuálnemu divadelnému dianiu. Na treťom ročníku Martinského festivalu divadiel na Slovensku Dotyky a spojenia zahrá vaša bratislavská domovská Astorka Kentaurov. To je inscenácia, v ktorej ste sa opäť stret-li nielen s režisérom dávneho úspešného Baala, ale v dramatickej prvotine Romana Poláka hosťuje tiež martinský herec Ján Kožuch. Aké to je stretnúť sa s kolegom z dávnych dosiek minulosti po rokoch znova, hoci teraz na celkom inom javisku?
Fantastické, pretože Jano Kožuch bol mojím tútorom v Martine. Mal ma rok na starosti, všade ma vodil za ruku. Bolo príjemné, že sme sa stretli na mojom domovskom javisku v divadle Astorka. Jano je vynikajúci herec, pracuje sa mi s ním veľmi dobre. Aj preto, lebo obaja si výborne rozumieme s režisérom Romanom Polákom. Už desať rokov presviedčam umeleckých šéfov v martinskom divadle (bolo ich určite za tie roky aspoň päť!), aby sme urobili spoločnú hru. Hralo by v nej 50 percent súčasných hercov divadla v Martine a 50 percent odchovancov na doskách martinského javiska. Stále dúfam, že sa mi tento sen splní a že si spolu s Janom Kožuchom a ďalšími kolegami z oboch divadiel zahráme v réžii Romana Poláka.
A teraz z divadelných dosiek trocha hlbšie do života. Ste známy tým, že kedykoľvek vám to vaše náročné povolanie dovolí, Bratislavu opúšťate kvôli chalupe uprostred prírodnej krajiny na Kysuciach. V čom sa tieto dva rozdielne svety dopĺňajú a čo vás tak ťahá z ruchu civilizácie do samoty kopcov? Vnímali ste podobným spôsobom aj naše turčianske Fatry, keď ste ešte žili v Martine, alebo sa k podobnému životnému štýlu dospieva postupne a časom?
Odmalička, odkedy vnímam svet, ma to strašne ťahá do hôr, do prírody. Už ako žiak základnej školy som túžil byť chatárom vysoko v horách. Drevenicu na Kysuciach som kúpil ešte ako vysokoškolák, keď som mal dvadsaťdva rokov a už vtedy som tam trávil každý víkend, keď som mohol. Pri mojom hereckom živote, ktorému sa nevyhnú stresy – herecké aj veľkomestské – je takýto relax veľmi dôležitý. Drevenica v prírode je moja oáza pokoja, psychickej očisty, a to kvôli ťažkej fyzickej práci, ktorá ma neuveriteľne baví. Vďaka nej sme sami celú chalupu zrekonštruovali... Ale táto téma je v médiách o mne dobre známa. Z Martina som to mal ešte lepšie, na Kysuce je odtiaľ iba hodina cesty, takže som tam unikal aj na 24 hodín. Uvedomujem si, že s chalupou je spojená rovná polovica môjho života.
Do hôr rád odchádzate, no tiež sa vraciate nazad do civilizácie. Späť na scénu (zrejme) milovaného divadla, k svojim obľúbeným postavám. Mohli by ste povedať, aké je podľa vás divadlo dneška? Čím neustále priťahuje, vábi a láka, našťastie stále na oboch stranách pomyselnej divadelnej rampy. Alebo tiež - čo súčasnému divadlu na Slovensku chýba...Či presnejšie – čo chýba divadelníkom, aby robili divadlo podľa svojich predstáv, túžob, možností a schopností?
Našťastie je stále elán a ochota na divadlo, aj u divákov je hlad po tejto duchovnej potrave. Po období boomu veľakrát veľmi stupídnych reality šou sa nám diváci do hľadiska vracajú, čo je dobrý signál. A čo chýba nám, divadelníkom? Noví mladí divadelní autori dobrých hier. A samozrejme, ako vo všetkých sférach spoločnosti – peniaze. Nie na platy hercov (hoci aj tie by mohli byť vyššie), ale peniaze na potrebné projekty. Mnohí dnešní potenciálni sponzori kultúry „púšťajú“ len desatinky percent zo svojich bohatých ziskov a na Slovensku si vôbec neuvedomujú, že v konečnom dôsledku a z dlhodobého hľadiska ochudobňujú seba. Pretože vzdelaný a kultúrny národ môže byť dobrou kúpnou silou ich produktov. Samozrejme, nechcem problém zhadzovať na peniaze, ale vidím a porovnávam, že bohaté firmy vo svete podporujú kultúru mnohonásobne viac ako u nás doma.
Vlasta Kunovská