Figúrky, ktoré zastali

Jeho tvorbu ovplyvnili viaceré známe osobnosti turčianskeho i slovenského výtvarného umenia, no jeho známi sa zhodujú aj na tom, že okrem nich to bol aj samotný život výtvarníka, ktorý ho nešetril a kvôli ktorému je „...pretkávaná niekedy snovými víziami, niekedy sprevádzaná hlasným buchotom pästí...“ Podľa kurátora výstavy Milana Gregora „Šanika“ nie je len človek, ktorý beztvaro modeluje krčmové charaktery svojej duševnej keramiky, zdrevenenej plastiky a ktorý má možno guráž aj na to, aby sa pustil do kovu či samej zemegule, ale je pôvodcom (zámerne nie autorom), ktorý možno nechtiac ignoruje anatómiu, zabehnuté výtvarné metodiky, ale len preto, aby vo svojich obrazoch nostalgicky ukázal celú škálu bohémsky i dramaticky prežitého života. Preto vypovedá drzejšie, provokujúco – a najnovšie aj cez sklo, po ktorom často tečú lesklé slzy. Slnko v jeho podaní je žlté i čierne, smrť je červená, farby nie sú farbami, ale prostriedkom, po ktorom maliar siaha a ponúka na výber a figúrky sa netrafia. Na výstave, ale na chvíľu, obrazne povedané, zastali.
Maľby a drevorezby Alexandra Slačku si môžete pozrieť do 12. júla. (vl)