Ide o pravidelné podujatie, ktoré sa v dvojročnej periodicite usiluje o prezentovanie tvorby sochárov s jasnou snahou vyprovokovať ich k prácam, ktoré sa môžu stať súčasťou prostredia mesta a kultivovať ho. O Soche v meste hovoríme s riaditeľkou Turčianskej galérie v Martine a zároveň kurátorkou výstavy Jarmilou Kováčovou.
Jeden z vystavujúcich sochárov počas vernisáže prvej výstavy Socha v meste v roku 2003 povedal, že si veľmi váži aktivitu galérie venovať sa aj tomuto druhu výtvarného umenia, lebo prezentovať tvorbu sochárov je veľmi náročné. Prečo sa teda Turčianska galéria na túto cestu vydala? Čo stálo na jej začiatku, aká motivácia?
Bola to predovšetkým chuť vstúpiť do verejného priestoru a ponúknuť mestu odbornú službu. V tom čase sa revitalizovalo centrum mesta, vznikli nové objekty s odkazom na historické a kultúrne súvislosti Martina. Najmä druhá časť pešej zóny je vystavaná ako urbanisticko-architektonický celok, ktorý smeruje do 21. storočia, čo umocňuje aj budova Millenia. Vznikli tu teda nové výzvy pre tých, ktorí sa venujú estetizácii a kultivácii prostredia vo všeobecnosti a v rámci toho aj výzva na dotvorenie priestoru o sochu či sochy, ktoré by tu mohli reálne vzniknúť.
Aká je úloha galérie v tomto procese a čo už má za sebou?
Úlohou galérie je zhromaždiť penzum návrhov na sochu v meste bez toho, aby to mesto stálo nejaké peniaze. V prvom ročníku išlo o prezentovanie klasickej sochy, v ďalšom ročníku sa už realizovalo sochárske sympózium, ale nie v tom zmysle, aby sa niečo rukolapne tvorilo. Sochári sa rozhodli spolupracovať s nami najskôr digitálne. Navrhli sochu pre mesto, ale namiesto toho, aby došlo k hmotnému výstupu, vložili sme tú ich predstavu do počítača a nasimulovali konkrétne prostredie, ktoré takáto „socha“ doplnila. Spoluprácou autora, fotografa a grafika vznikol výstup – fotografie, ktoré sme vystavovali. Tohto roku ideme zase o krok ďalej – k soche, ktorá má oprávnenie žiť ako inštalácia, video alebo digitálna simulácia. Reálnym výstupom budú prezentácie diel jednotlivých sochárov v Turčianskej galérii a exteriéri pešej zóny.
Prečo táto cesta? Prečo nie klasické prezentácie sôch sochárov?
Pretože spôsob prezentácie sochárskeho diela, aký sme zvolili, je najnovším trendom. Je to súčasť tvorby takých umelcov, ktorým hovoríme konceptuálni. Tvoria síce i dlátom, ale aj prostredníctvom iných médií. Pomocou počítača, fotoaparátu alebo iných foriem prenosu informácie môžu svoje umenie inštalovať do priestoru a hľadať iné súvislosti pre definovanie svojho produktu. Pre niektoré takéto diela sa už teraz našiel výstup. Napríklad lavičky Martina Piačeka. Pracoval s mobiliárom, ktorý v pešej zóne reálne existuje, pomocou neho vytvoril obrazovú i slovnú informáciu a nechal ju pôsobiť na ľudí. Ktovie, možno sa aj na budove Millenia budeme môcť v budúcnosti stretávať s pravidelnými projekciami tak, ako ich uvidíme v tomto roku.
Čo stálo na začiatku koncepcie tretieho ročníka Sochy v meste – pozrieť sa na sochu inak ako konvenčne a potom sa hľadali umelci, ktorí by túto predstavu mohli spĺňať? Alebo tým začiatkom boli predstavy umelcov s tlakom práve na takúto, povedzme abstraktnejšiu, prezentáciu svojho diela?
To prvé. Od začiatku sme vedeli, že pre tretí ročník projektu Socha v meste budeme oslovovať príslušníkov mladšej a strednej generácie sochárov, ktorí sa umeniu nových technológií nevyhýbajú, dokonca ju považujú za celoživotný autorský program a ktorí do výtvarného umenia priniesli dynamickú a permanentne sa meniacu obrazovú informáciu. Aj náš zámer osloviť umelcov tvoriacich v iných ako klasických médiách, je hľadaním nielen nových koncepčných riešení, ale aj technických a formálnych postupov pre tvorbu sochy v meste. A práve takýto zainteresovaný „pohľad s nadhľadom“ na tvorbu sochy v Martine rieši štvorica hosťujúcich umelcov – Martin Piaček, Drahomíra Lányi, Eva Masaryková a Elena Päťoprstá.
Dostali sme sa k autorom. Na čo z ich tvorby sa Martinčania môžu tešiť?
V prvom rade na veľkoplošnú simulovanú sochu v zelenej ploche mesta, ďalej na reálne výstupy Martina Piačeka, teda lavičky s tieňmi slávnych spolu s mierne ironizujúcimi citáciami, na „šperk“ Drahomíry Lányi, ktorý sa objaví niekde v meste nad úrovňou chodcov a ktorý má byť poctou Martinu a jeho histórii, a samozrejme na výstavu v Turčianskej galérii. Tá bude predstavovať tvorbu štyroch sochárov. V záhrade galérie ostane jedna inštalácia – tri konkrétne objekty Martin History Puzzle, čo je sústava skriniek, do ktorých Drahomíra Lányi vložila slovíčka zosobňujúce Martin a ktoré návštevníci budú môcť doplniť o svoje témy či osobné výpovede. Budú sa teda priebežne dopĺňať počas celej výstavy až do jej skončenia začiatkom septembra.
Súčasťou výstavy sú aj projekcie v pešej zóne. Ako často ich budeme môcť zažiť?
Keďže takáto projekcia je nákladná, stane sa tak len v deň vernisáže, večer 26. júna. Po otvorení výstavy v Turčianskej galérii pozveme účastníkov vernisáže na Divadelné námestie, na ktorom budú môcť sledovať digitálnu simuláciu diel Evy Masarykovej, ktorú používa aj ako spôsob polemiky o opodstatnenosti video-obrazu v súčasnom sochárstve a návštevníci uvidia aj videoinštaláciu na Štefunkovom súsoší turčianskych dobrovoľníkov. Ňou sa Alena Päťoprstá verejne priznáva k podpore aktivistov z Kôprovej a Tichej doliny.
Projekt Socha v meste je sympóziom. Prečo? Nestačila výstava?
Sympózium je pozvanie na hostinu – v našom prípade na hostinu ducha. Nejde nám len o prezentáciu hotových diel, ale predovšetkým o množstvo rozhovorov, o hľadanie autorského nápadu, o osádzanie priestoru. Väčšina sôch bude mať simulované trojrozmerné osadenie, je to príspevok galérie k tomu, aby mesto smerovalo k modernej vízii, k umeleckej nadstavbe pešej zóny, k tomu, aby táto nadstavba bola výnimočná a aby práve takéto ozvláštnenie Martina oslovilo návštevníkov mesta. Sprostredkovanie tohto posolstva vníma galéria aj ako svoj príspevok ku kandidatúre mesta na Európske hlavné mesto kultúry.
Aj týmto ročníkom projektu sa teda vraciate k jeho nosnej myšlienke – aby výtvarníci dotvorili zónu, aby nám ponúkli umeleckú alternatívu pre toto dotvorenie?
Áno a aj preto sme nazvali tento ročník – o soche inak. Aby ľudia videli, že existujú aj iné možnosti, ako tento priestor nadstaviť. Aby sme ukázali, že existuje aj iná socha, ako tá, ktorú vidíme v meste dnes.
Je v tomto projekte Martin jedinečný, existuje na Slovensku ešte iné mesto, ktoré v takomto zábere dáva priestor sochárom?
Špeciálne v takom projekte sme jedineční. Preto sa snažíme o jeho udržanie. Fandíme si, že ak raz bude mesto zadávať objednávku pre tretiu etapu pešej zóny, tak už bude spolupracovať aj s výtvarníkmi. To, čo ponúkame v našich podmienkach, je istým experimentom. Ale nie sme úplne výnimkou. Umenie, ako ho vnímame aj v tomto ročníku Sochy v meste, sa už stalo akceptovateľným a dostáva sa nielen do výstavných siení, ale aj do zbierkových fondov.
Viera Legerská