Inžinierka so šedinami

i sa pripravuje na doktorandské štúdium.
Mária Kleňová prežila celý život v školskom prostredí. Najprv ako učiteľka, neskôr riaditeľka školy v Dolnom Kubíne. V zamestnaní aj mimo neho sa venovala svojej láske – hudbe a popri rodine na ostatné sny čas neostal. Po presťahovaní do Martina v roku 1990 využila možnosť štúdia, prihlásila sa na Univerzitu tretieho veku (UTV) pri martinskej lekárskej fakulte. Ukončila ju medzi jej prvými absolventmi ešte v roku 1996, no nestačilo jej to. Túžila si splniť ešte jeden sen. „Po maturite na gymnáziu som chcela študovať astronómiu, ale osud mi doprial venovať sa v tom čase môjmu koníčku – hudbe, vyštudovala som konzervatórium a v tomto odbore som pracovala až doteraz plných 45 rokov. Astronómiu som skončila pred štyrmi rokmi v rámci UTV na UK v Bratislave s malým sklamaním. Už to nebolo také hvezdárstvo, po akom som snívala ako čerstvá maturantka. Namiesto ďalekohľadu sa dnes na oblohu hľadí väčšinou cez obrazovku počítača. To čaro sa kdesi vytratilo, aj tu pokročila technika,“ pokrútila hlavou Mária Kleňová.
Ani tieto dve školy jej však nestačili. „Veľmi ma bavila medicína, avšak cítila som, že je tu niečo nedopovedané. Učili sme sa o chorobách, ale nie o tom, ako im predchádzať. Sama som sa preto v tejto oblasti vzdelávala minimálne posledných 15 rokov. Rozhodla som sa študovať výživu ľudí, ale nie na UTV. Ak som chcela byť v tejto problematike skutočným odborníkom, ktorý dokáže ľuďom aj pomôcť, potrebovala som ísť do hĺbky. A to som mohla iba na dennom štúdiu. Na Fakulte agrobiológie a potravinových strojov SPU v Nitre v odbore výživa ľudí a klinická výživa sme toho prebrali oveľa viac a látku, ktorá sa preberá na UTV v rámci viacerých prednášok, sme zvládli v jednom predmete za semester. Štúdium bolo skutočne v širokom zábere, pretože sme počas piatich rokov absolvovali 53 predmetov a rovnako aj skúšok,“ vysvetlila čerstvá inžinierka.
Po štyridsiatich rokoch sa teda vrhla Mária Kleňová k učebniciam a od hudby odskočila k chémii a biológii. Zatvorila sa do izby a pripravovala na prijímačky. Zvyknúť si na učenie nebolo jednoduché, ale oplatilo sa. V septembri 2002 nastúpila medzi sedemdesiat 19-ročných prvákov, ktorí neverili vlastným očiam. Ich spolužiačkou bola dôchodkyňa! „Boli prekvapení. Spolužiačka mi s odstupom času povedala, že ma považovala za pedagóga a jedna z mladých vyučujúcich, ktorá mala prvú prednášku a videla ma prvýkrát, sa zľakla, že jej prišla kontrola zo školskej inšpekcie,“ zasmiala sa. Medzi skupinu mladých, ktorá sa časom stenčila na niečo cez štyridsať poslucháčov, zapadla a úplne zabudla, že má o pár desiatok rokov naviac. „Ak sa ma niekto spýtal na vek, nevedela som si spomenúť. Musela som si pripomenúť rok narodenia a odčítať ho od aktuálneho roku, aby som odpovedala pravdivo. Zastal mi pri nich čas a mala som pocit, že som medzi seberovnými,“ pousmiala sa. Rozdiel sa ale nestieral na internáte. Aj keď mala schválený individuálny študijný plán, predsa musela aspoň raz do týždňa spať kvôli dôležitej prednáške, seminárom alebo skúške v študentskom domove. Hlavne pred skúškami jej to riadne prekážalo a pripravovala sa na peklo. „To bolo hrozné! Študentské chodbovice trvali na internáte aj do druhej rána. Študenti pili, búchali, spievali... Nedalo sa spať a dodnes nechápem, ako môžu ísť ráno po takejto noci na prednášky nebodaj aj na skúšku,“ posťažovala si. Aj na tejto pôde zrejme staršiu ženu považovali vysokoškoláci za pedagóga a nevšímali si ju. Medzi spriaznené duše patrili a ostanú aj po skončení štúdia dve spolužiačky z Trnavy a Trenčína, s ktorými si aj napriek vekovému rozdielu nadmieru rozumela. „Spájali nás spoločné záujmy a témy diplomových prác. Dokázali sme o nich hovoriť aj do neskorej noci. Zdôverovali sa mi, ja som ako skúsenejšia radila a zoznámila som sa aj s ich rodinami. S mamou jednej z nich si stále telefonujem.“
Kvôli vyššiemu veku nemala Mária Kleňová žiadne výhody. Učitelia ju brali rovnako ako ostatných žiakov a nič jej neodpúšťali. Všetky skúšky robila v riadnych termínoch a väčšinou na „áčka“. Vďaka vynikajúcim výsledkom dostala prospechové štipendium a bakalárske i inžinierske štúdium ukončila s červeným diplomom a cenou od dekana. Jedna z najlepších poslucháčov ročníka mieni svoje vedomosti rozvíjať ďalej – na doktorandskom štúdiu. „Tému práce mi už vedecká rada schválila, teraz sa učím na prijímačky. Chcela by som zistiť, ako vplýva na ľudskú dlhovekosť výživa a životný štýl. Chcem na Slovensku zmapovať všetkých ľudí s vysokým vekom a osobne ich navštíviť, aby som mohla urobiť štúdiu o ich stravovaní, práci, živote,“ oboznámila nás so svojím zámerom Mária Kleňová. Keďže na vysokú školu nešla kvôli titulu, ale vedomostiam, aj naďalej chce prispievať do časopisu Diabetik, pripravovať literatúru o výžive a od septembra bude tiež prednášať na martinskom stredisku UTV pri SPU v Nitre, ktorého je vedúcou. A samozrejme, chcela by pomáhať druhým, aby si dokázali urobiť niečo pre svoje zdravie a poradiť im s výživou, aby nemuseli od lekára odchádzať s plnou igelitkou liekov.