Robert Štrba aj Michal Paučin, ktorých dohrýzli v minulých
rokoch medvede, chodia pravidelne do lesa na huby
Valča, Kláštor pod Znievom – Medvede v súčasnosti najviac trápia obyvateľov Lipovca a Turčianskych Kľačian. Chlpáče sa prechádzajú po dedine a záhradách bez strachu, no ľudia sa obávajú, že niektoré z ich nečakaných stretnutí s najväčšou európskou šelmou môžu dopadnúť veľmi zle. Silu a ostré zuby medveďa na vlastnej koži pocítilo viac obyvateľov Turca. Navštívili sme dvoch z nich.
Roberta Štrbu napadla medvedica, ktorá sa starala o tri dvojročné mláďatá, v marci pred deviatimi rokmi v dolinke Studenec pri Kláštore pod Znievom. Vtedy 28-ročný Kláštorčan si pri útoku medvedej mamy ľahol na brucho, no tá si ho otočila a dohrýzla a doškriabala mu celé telo. Chvíľu sa dokonca kotúľali po skalnatom svahu, až kým Robert nezostal nehybne ležať. Vďaka pudu sebazáchovy sa mu podarilo doplaziť na cestu, kde ho našli lesní robotníci. Medvedica ho tak zohavila, že ho spoznali až potom, keď napísal svoje meno a priezvisko do piesku. Keď ho doviezli do nemocnice, čakala ho náročná operácia, pri ktorej museli lekári tuho rozmýšľať, čo a kam na jeho zúboženom tele patrí. Po liečbe v Martinskej fakultnej nemocnici bol pol roka na „maródke“. Robertovi zostali na tvári trvalé jazvy a musí nosiť aj zubnú protézu. „Stále nemám kúsok kosti na podnebí. Na ľavej nohe mi stále chýba aj malá časť panvovej kosti, ktorá nie pre môj pohyb podstatná. Spočiatku som mal pri kráčaní v teréne problémy. Teraz je už ľavá noha úplne funkčná, takže chodím normálne. Bez problémov som prešiel aj vstupnou lekárskou prehliadkou do zamestnania,“ povedal nám. Robert Štrba má fyzicky náročné povolanie. Ako živnostník robí zámočnícke a zváračské práce.
Horšie ako trvalé jazvy na tele, sú ale stigmy na duši. Nepríjemné spomienky a zlé sny na útok šelmy môžu spôsobiť u niektorých ľudí neprekonateľný strach z lesa. Róbert Štrba sa ale z útoku medvedice spamätal veľmi rýchlo. Jeho manželka nám naňho prezradila, že na huby začal chodiť už ten istý rok rok, keď naňho medvedica zaútočila. „Nemám žiadne zlé sny ani psychické problémy. Bol som dokonca aj neďaleko od miesta, kde ma dohrýzla. Je tam lesná škôlka, v ktorej rastú nádherné suchohríby. Do lesa chodím veľmi rád, keď sú hríby, tak aj každý deň. No väčšinou nechodím sám, ale s niekým iným. Nedá sa povedať, že by som z medveďov mal strach, je to skôr rešpekt. Keď som v lese s ďalšími ľuďmi, normálne sa rozprávame medzi sebou, a to medveďovi stačí, aby zistil, že v jeho blízkosti sú ľudia a môže sa im vyhnúť. Ak som v lese sám, občas palicou pobúcham po strome. Som jednoducho opatrnejší. Pred deviatimi rokmi som bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste, preto na mňa medvedica zaútočila. Myslím si, že som dopadol ešte celkom dobre. Najmä, ak si uvedomím, ako som vyzeral, keď ma priviezli do nemocnice. V súčasnosti je medveďov ešte viac ako pred deviatimi rokmi. Aj stretnutia ľudí s nimi sú častejšie. Ja som ale odvtedy na medveďa v lese nikdy nenatrafil. Akurát počas daždivých dní som niekoľkokrát uvidel medvedie stopy,“ povedal nám Robert Štrba.
Druhým Turčanom, ktorý má na svojom tele trvalé stopy po medvedích zuboch, je Michal Paučin z Valče. Medveď ho napadol v marci roku 2000 v lokalite Suchá neďaleko obce. Dnes 51-ročný Valčan si doteraz pamätá na túto udalosť veľmi živo. Presne vedel, že to bolo v marci, ale rok si pomýlil. V lese sa vraj správal ticho a šelmu prekvapil. Pozerali sa jeden druhému do očí na vzdialenosť piatich metrov. Michal sa rozhodol pre útek. Za útočisko si vybral smrek. Nestihol ale vyliezť dosť vysoko a veľký hnedý chlpáč ho udrel labou po pravej nohe a potom mu ju dohrýzol. Valčan ľavou nohou vibramkou kopal zviera do hlavy. Medveď reval a zranený muž kričal naň, aby ho pustil, ale i o pomoc. Medveď ho po chvíli nechal na pokoji a stratil sa v húštine. S dohryzenou nohou, z ktorej sa liala krv, s vypätím síl došiel Michal k družstevnému bitúnku. Doteraz na pravú nohu kríva, ale do lesa chodí na huby aj naďalej. Medvedí útok ho od toho neodradil, ale v lese sa správa inak. Keď je sám, už nie je ticho, ale si spieva. „Medvede som videl pri svojich hubárskych prechádzkach viackrát aj po útoku. Pred dvoma až tromi rokmi dokonca troch, ale utiekli. Hovorí sa, že kto sa bojí, nesmie ísť do lesa. Ja chodím na huby do lesov v okolí Valče veľmi často a nebojím sa,“ dodal Michal Paučin.
V posledných rokoch neboli v Turci nečakané stretnutia medveďov s ľuďmi také dramatické, skôr sa odohrali na netypických miestach. Lokality, v ktorých môžu ľudia natrafiť na medvede, sa posunuli bližšie k ľudským obydliam. Nie je to iba v Turčianskych Kľačanoch a Lipovci, kde do obcí schádzajú väčšinou menšie synantropné šelmy, čo sa živia odpadkami a potravinami, ktoré pestuje človek. Počas posledných dvoch rokov zrazili automobily dva medvede, ktoré išli za obživou do kukuričného poľa na hlavnej ceste pri Turanoch. Okrem toho predvlani utekal pred hnedým chlpáčom pastier neďaleko Hornej Štubne a ďalší medvedí útok sa odohral dokonca pri Vríci neďaleko plniarne minerálky v Kláštore pod Znievom. Najväčšiu európsku šelmu vytláčame z jej prirodzeného prostredia, preto aj stretnutia s ňou sú čoraz bežnejšie. Pokiaľ ju ale neprekvapíme, vyhne sa nám a nezaútočí.
Braňo Gregor