Sobota, 28. november, 2020 | Meniny má HenrietaKrížovkyKrížovky
PRÍPADY ZO SÚDNEHO ARCHÍVU, V KTORÝCH MAL POSLEDNÉ SLOVO KAT

Pasca na policajta

Dnes siahneme na najspodnejšie priečinky súdneho archívu. Do čias, v ktorých ešte existoval trest smrti a v ktorých ho aj vykonávali. Náš príbeh sa začal odohrávať v Bratislave a vyvrcholil v severnej časti Slovenska. Obeťou bol policajt. Podľa všetkého

Dnes siahneme na najspodnejšie priečinky súdneho archívu. Do čias,
v ktorých ešte existoval trest smrti a v ktorých ho aj vykonávali. Náš príbeh sa začal odohrávať v Bratislave a vyvrcholil v severnej časti Slovenska. Obeťou bol policajt. Podľa všetkého veľmi dobrý policajt. Presnejšie – mladý muž, z ktorého mohol vyrásť veľmi dobrý policajt, keďže videl a vycítil viac ako ostatní. A to sa mu stalo osudným. Hoci dej pretkával Slovensko z juhu na sever, hlavné pojednávanie pripadlo na Krajský súd v Banskej Bystrici. Ten aj vyhlásil rozsudok. Trest smrti.
Absolútny trest
S podpísaním dohôd, ktoré nás spojili s ostatnou Európou, sa musela naša krajina zrieknuť aj absolútneho trestu. Hoci sa medzi nami ešte nájdu zástancovia pravidla: Zub za zub, oko, za oko..., väčšina z nás sa prikláňa k záveru, že zobrať život úradným nariadením mnoho nevyrieši. Len nás je o jedného menej. Navyše, v prípade justičného omylu (ktorý nikdy nemožno úplne vylúčiť), rehabilitovanému ktovieako nepomôže, ak mu na hrob umiestnia tabuľku s nápisom, že bol popravený omylom...
Vráťme sa ale do čias, keď trest smrti existoval. Od istej osoby (samozrejme, jej totožnosť neprezradíme, lebo je viazaná mlčanlivosťou) sa nám podarilo zistiť niektoré fakty o priebehu exekúcie. Civilné osoby u nás zásadne popravovali obesením. Hoci zahraničná literatúra o obesení hovorí ako o vede, u nás sa s tým asi veľmi nebavili. Humánna poprava obesením by totiž mala prebiehať tak, že podľa hmotnosti odsúdenca je potrebné upraviť pádovú dĺžku od padacích dvier tak, aby sa uzol na dobre namydlenom povraze prešmykol z bočnej strany krku a zlomil posledný stavec. Tak nastáva smrť okamžite. Podľa opisu nášho informátora to u nás skôr vyzeralo na škrtenie. Poprava sa mohla pretiahnuť. Kým došiel dych, kým prestalo biť srdce...
Pri exekúcii musel byť prítomný lekár, riaditeľ väznice, prokurátor, ktorý podal obžalobu, predseda senátu súdu, ktorý vyniesol rozsudok, a lekár. Nie sme krajinou, v ktorej sú ľudia od detstva naučení na rezanie hláv, preto bol alkohol povolený. Do sýtosti. Aj tak to nie vždy všetci zvládli. Na Slovensku odsúdených popravovali v podzemí Justičného paláca v Bratislave. Odsúdenca, aby pri poprave nevznikli komplikácie, dopredu cvičili, drezúrovali. Hocikedy, cez deň či v noci vtrhli do cely, natiahli mu čiernu kuklu na hlavu, spútali ho „na medveďa“ a vodili po chodbách. Občas odsúdeného posadili aj do auta a povozili po dvore. Nikdy nevedel, kam ide, čo ho čaká, kam ho vezú. Preto sa časom prestal priečiť. Zvykol si... Hodina popravy bola zvyčajne vytýčená na čas pred úsvitom. Že je zle, vedel odsúdenec len podľa toho, že odrazu na hrdle pocítil povraz, hrubý ako priemerný mužský palec. Vtedy už stál na padacích dverách. Predseda senátu odcitoval formulku: „Vašej žiadosti o milosť nebolo vyhovené, preto bude rozsudok okamžite vykonaný“ a v rýchlosti prečítal skrátenú verziu rozsudku. Zvyčajne ju nestihol dopovedať. Padacie dvere sa otvorili. Náš pamätník si spomenul iba na jedného z delikventov, ktorý ešte stihol zaprotestovať: „A to takto, bez rozsudku...“
Absolútny trest čakal na odsúdenca aj nasledujúceho príbehu.
• • •
Stalo sa to takmer pred štvrťstoročím. Presne 23. októbra 1983. V Nízkych Tatrách sa vtedy strhol poplach, o akom domáci hádam od vojny ani nechyrovali. Ponad doliny prelietaval s rachotom vrtuľník, lesy systematicky prečesávali desiatky chlapov v uniformách so psami. Boli dobre vyzbrojení, nielen služobnými pištoľkami, ale aj samopalmi. Sršal
z nich spravodlivý hnev. Zvlášť z tých, ktorí dvadsaťštyriročného Stanislava poznali osobne a na obvodnom oddelení polície si to s ním nejaký čas odkrútili. Stanislava totiž len pred niekoľkými hodinami našli v hore, pri senníku v Zadných Vislaviciach. Bol mŕtvy.
Útek z Bratislavy
František ťahal na tridsiatku. Doma v rodnom Strážskom sa mu nedarilo. Posekal sa aj s otcom, vytiahol na neho nôž a zranil ho. František usúdil, že doma mu už viac šťastie nepokvitne. Rozhodol sa, že zmení svoj život. Pôjde do Bratislavy. Ale ani tam sa mu ktovieako nedarilo. Z poslednej roboty ho vyhodili pre absencie. Pretĺkal sa, ako sa len dalo, prespával u kamarátov. Dnes by po ňom asi nebrechol ani pes, no vtedy okrem práva na prácu existovala aj povinnosť pracovať. Kto nepracoval, bol príživníkom a patril za mreže. Mreže hrozili aj Františkovi. Polícia ho hľadala pre príživníctvo. Rozhodol sa radšej vypariť. Pred kamaráta Jána, s ktorým sa náhodou spoznal pri pive, postavil plán. Vráti sa domov, na východné Slovensko. Má tam príbuzných, známych, tam ho nikto hľadať nebude.
Rozhodol sa pre cestu peši. Pôjde mimo miest, cez hory, cez rekreačné oblasti. Cestou sa bude živiť tým, čo nájde v chatách a rekreačných chalupách. Začína sa jar, von je už teplo, v hore sa dá pohodlne prespať. Bude to pekné dobrodružstvo. Ak Ján chce, môže ísť s ním.
Ján chcel. Z Bratislavy vyrazili peši, po vlastných. Boli prekvapení, ako ľahko sa niekedy možno vlámať do chaty a čo všetko ľudia v nich nechávajú. Mäsa z konzerv mali zvyčajne dostatok, aj pijatiky, len chlieb im chýbal. Pri troške rizika si aj ten mohli kúpiť. Stačilo, ak v krčme, do ktorej sa odvážili, predali štamgastom niečo z ukradnutých vecí. V lepšom a bohatšom rajóne zostali i týždeň-dva. Pomaly tiahli na sever, popri Modre, Novom Meste nad Váhom. Za nimi zostávali desiatky vylámaných chát, občas i dedinský obchod. V pohode prežili jar, ba i časť leta. Len v Novej Bošáci mali smolu. Predošlé vlámania vzbudili v okolí pozornosť a domáci striehli na zlodejov. Kamaráti netušili, že si niekto bude dávať pozor i na zajačí chlievik. Pri nočnom plienení králikárne zlapali Jána. František ušiel. Od polovice júla zostal na ceste horami po Slovensku sám.
Máme zloinca!
Chatári z rekreačnej oblasti neďaleko Liptovského Hrádku zúrili. Občas sa stávalo, že našli chatu vylámanú a vykradnutú, no tentoraz im ktosi chaty bielil ako na bežiacom páse. Mladý muž, ktorý si vo včasné ráno 23. októbra pred dvoma desiatkami rokov uprostred chatovej osady opekal čosi na ohníčku, vyvolal zaslúženú pozornosť. To musí byť „ich“ zlodej!
Protesty mládencovi nepomohli. Podozrivého iniciatívne zajali, naložili do auta a odviezli na najbližšie policajné oddelenie.
Hoci sa mladý nadstrážmajster Stanislav stihol pri polícii sotva zohriať, inštinkt mu napovedal, že mladík, ktorého ráno na oddelenie priviezli rozčertení chatári, nebude mať s neznámym vlamačom nič spoločné. Chatári, ktorí ho priviezli, tvrdili, že mladíka našli ráno pri ohníku a svoju chatu, ako aj dve susedné, našli vylomené a vykradnuté. Pre nich to bolo jasné – páchateľom je on!
Mladý muž presviedčal, že je študentom, vysokoškolákom, miluje turistiku a posledné slnečné októbrové dni využil na sólový prechod Nízkymi Tatrami. Nikdy by sa nepustil do vykrádania chát. Ale včera večer naďabil v hore pri senníku, v ktorom pôvodne plánoval prenocovať, nejakého muža. Bol veľmi zanedbaný. Predstavil sa mu ako František. Varil si čosi v kotlíku. Vytiahol fľašu pálenky a ponúkol ho, ale napiť sa s ním odmietol. Vyhovoril sa, že je abstinentom. Muž ho presviedčal, aby ostal spať s ním, že sa v senníku vyspia aj dvaja, ale čosi sa mu na tom zanedbanom človeku nepozdávalo. Radšej sa pobral do iného senníka, pár kilometrov povyše. Ráno pokračoval ku chatovej osade, robil si práve raňajky a bum! Dobre, že ho nezmlátili, vraj je vlamačom!
Policajt usúdil, že najlepšie bude preveriť vlámanie a pritom sa spolu môžu poobzerať po neznámom zo senníka. V službe bol ale úplne sám. Preto cestou pribrali i dvoch kolegov, boli síce momentálne mimo službu, ale ochotne pomohli aj vo svojom voľne. Zastavili sa aj po psovoda so psom.
Výstrel v hore
Pri senníku nenašli nikoho. Ani v ňom. Miesto vyzeralo ako dávno opustené. V srieni naokolo žiadne stopy, stopu nezachytil ani pes. Pichanie palicami do sena v senníku neprinieslo výsledok. Ohník už tiež nehorel. Keď ale študent do popola vložil ruku, bol vlažný. Prázdne plechovky a fľaše naznačovali, že sa tam niekto dlhšie zdržiaval. Vyzeralo to ale tak, že vtáčik už uletel.
Rozhodli sa poobzerať po okolí. Len nadstrážmajstrovi Stanislavovi čosi vŕtalo hlavou. Rozhodol sa vrátiť k senníku. Vraj si to tam ešte sám omrkne. A potom pôjde k služobnému autu, ktoré nechali zaparkované pri vykradnutej chate. On jediný z policajtov mal pri sebe služobnú zbraň, pištoľ. Policajti mimo službu zbraň nenosili. Preto dal svoju pištoľ aj s opaskom psovodovi. Pre každý prípad – veď, čo ak je ten muž nebezpečný. A jemu sa na tom kúsku cesty k autu nemôže nič stať.
Nikto nečakal, že by vykrádač chát mohol zostať nablízku. Uvažovali, že po stretnutí so študentom sa radšej pobalil a už bude dávno hlboko v horách. Študent sa pri pátraní zíde. On jediný neznámeho muža videl a pomôže ho identifikovať. Tí, ktorí išli horou, prešli len niekoľko desiatok metrov, keď začuli za chrbtom výstrel. Rozbehli sa napäť. Pred senníkom ležalo nevládne telo v uniforme. Nebol to príjemný pohľad. Telo nemalo tvár, z hlavy zostalo len torzo. Telo patrilo nadstrážmajstrovi Stanislavovi. Mal iba dvadsaťštyri rokov. Už vedeli, kto ho má na svedomí a vedeli, že ten niekto je ozbrojený. A že neváha strieľať. Váhať neboli ochotní ani oni.
Kým neprišiel študent
Vráťme sa k Františkovi. Keď mu kamaráta prichytili pri krádeži, ostal sám. Tiahol Považím, držal sa lesov. Dni a noci boli čoraz chladnejšie. Prichádzala jeseň. Cestou robil to, čo predtým. Vlámačku za vlámačkou. V Ľubochni dokonca vykradol horárov dom. Medzi lupom si odnášal aj guľovnicu a viac ako päťdesiat nábojov. V tej oblasti bolo obzvlášť veľa chát. Preto sa tam rozhodol zdržať. Aj senník, v ktorom si urobil úkryt, sa mu pozdával. Zmajstroval si tam poličku, zo sena spravil lôžko. Vchod starostlivo zamaskoval. Cítil sa tam bezpečne, pohodlne. Kým neprišiel ten študent...
Dômyselná skrýša
Policajti si lepšie prezreli senník a pochopili, prečo nemohli neznámeho objaviť. Urobil si dômyselnú skrýšu. Senník bol skombinovaný
s krmelcom. Spodná, zrubová časť, vysoká viac ako meter, bola prázdna. Zboku ju zakrývali provizórne dvierka, teraz odhodené. Všetko ale pôsobilo dojmom celistvosti. Znamenalo to, že neznámy bol po celý čas dnu, v úkryte. Vedel o nich, asi ich počul prichádzať. Zastrelil policajta a ušiel. Dnu našli poličku, na nej tranzistorové rádio, oblečenie, konzervy, rôzne veci. Lup z vykradnutých chát. Našli ešte niečo – vojenskú knižku a občiansky preukaz. Doklady patrili dvadsaťdeväťročnému Františkovi
z okresu Michalovce.
Vyhlásili poplach a pátranie. Rojnice nahnevaných a ozbrojených chlapov so psami prečesávali okolité lesy. Nenašli nič. Iba jedného poľovníka, ktorý si ďalekohľadom prezeral terén a v diaľke videl muža v tmavom oblečení. V ruke si niesol niečo lesklé, akoby pušku.
František unikol. No nie nadlho. Ešte sa mu podarilo preraziť naspäť Nízkymi Tatrami až na Horehronie. Skrýval sa na jednej samote niekoľko dní. Našli ho premrznutého, zalezeného na povale šopy. Už nevládal. Vzdal sa. Pri sebe mal stále poľovnícku pušku s odpílenou pažbou a päťdesiatdva nábojov.
Áno, strieal som!
Priznával sa. K všetkému. Aj
k streľbe na policajta. Aspoň spočiatku.
Vraj šípil, že ho študent, ktorý sa večer zastavil pri jeho ohni, udá. Ráno, keď sa zobudil, počúval tranzistorák. Začul najprv fučanie psa, ktorý pobehoval okolo senníka. Ihneď vypol rádio. Doľahli k nemu mužské hlasy. Rozprávali, že budú musieť prehľadať senník, lebo tu sa stopa končí. Odhadol, že sú štyria. Jeden z nich vyliezol po rebríku nad neho, na povalu, všetko prehľadával. Počul, ako pichajú palicami do sena. Trvalo to asi päť minút, ale nič nenašli. Niekto hovoril, že pôjdu ďalej a snáď narazia na stopu. Bolo mu jasné, že sú to policajti.
Pušku nosil stále nabitú, pripravenú na výstrel. Bol odhodlaný ju použiť. V prvých výpovediach povedal: „Jeden z policajtov sa vrátil a začal zase pichať palicou do sena. Potom zalomcoval dvierkami, zaistenými
z vnútra motúzom.“
Vtedy pochopil, že ho odhalili. Našli mu skrýšu. Zodvihol guľovnicu a cez štrbinu medzi doskami vystrelil do postavy. Uvedomoval si, že je to policajt a chcel ho zastreliť, lebo: „Vedel som, že ak ja nedostanem jeho, on dostane mňa!“
Pušku znovu nabil. Očakával, že výstrel začuli aj ostatní a vrátia sa. Bol vraj pevne rozhodnutý postrieľať aj ich. V takom poradí, v akom budú prichádzať. Uvoľnil dvierka a pred vchodom uvidel ležať policajta
s rozhodenými rukami. Zobral si len cigarety, pušku s nábojmi a utekal do lesa. Zahliadol ešte psovoda so psom a nejakého civilistu, ale tí si ho nevšimli.
Ja som nestrieal!
No všetko sa zmenilo pri rekonštrukcii v senníku. František zmenil výpoveď: „Ja som nestrieľal!“ Bolo to vraj tak, že keď študent odišiel, chvíľu popíjal a prišlo mu na um, že ho nečakaný návštevník udá policajtom. Preto sa rozhodol na policajtov, ktorí by ho chceli prísť zatknúť, narafičiť pascu. Remeň z guľovnice zavesil na tyč zo stropu, aby hlaveň mierila do štrbiny medzi doskami dvierok. Spúšť priviazal povrázkom o poličku a hlaveň o dvere. Ak by sa niekto pokúsil vojsť dnu, odtiahol by pritom dielec dvierok, čo by potiahlo puškou a druhý povrázok by zaťahal na spúšť. Zbraň by vystrelila. To sa aj ráno stalo. Zobudil sa na výstrel. Vyskočil a uvidel spadnuté dvere. Pred nimi ležal policajt so zakrvavenou hlavou. Keď to uvidel, radšej ušiel.
Prečo ale predtým vypovedal, že strieľal na policajta on sám? Vraj sa bál sa, že ho vyšetrovateľ bude biť. No a pred prokurátorkou hovoril to isté, lebo vtedy bol aj pri nej vyšetrovateľ!
Rozsudok, odvolanie a znovu rozsudok
Hlavné pojednávanie Krajského súdu v Banskej Bystrici s Františkom sa začalo 5. júna 1985. Aj na ňom zotrval na verzii pripravenej pasce. No podľa expertov pasca, tak ako ju údajne nastražil, jednoducho nemohla fungovať. Okrem toho, v prvej výpovedi podrobne opísal to, čo sa dialo pri senníku pred výstrelom. Spať teda nemohol.
Hlavné pojednávanie sa skončilo 14. júna. Rozsudok znel: Vinný! Vinný z vraždy, útoku na verejného činiteľa, lúpeže, krádeží atď. Za to sa odsudzuje na trest straty slobody na dvadsaťpäť rokov! Odvolal sa obžalovaný, ale aj prokurátor. Najvyšší súd vtedajšej SSR časť rozsudku zrušil a vrátil na nové pojednávanie. Vypracovať museli aj nový balistický posudok a František prišiel s ďalšou verziou. Puška podľa nej mala byť obyčajným budíkom a mala odplašiť medveďa, ak by mu chcel vliezť do skrýše. Nové pojednávanie sa začalo v lete 1986. Rozsudok bol tentoraz iný: Je vinný a odsudzuje sa na trest smrti! Najvyšší súd ČSSR, na ktorý sa František utiekal ako na poslednú inštanciu a ktorá mu mohla zachrániť krk, nezistil porušenie zákona. Rozsudok bol vykonaný 11. novembra 1987.
Rado Vrbovský

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Bývanie v meste predlžuje život
  2. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  3. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Aká je chémia vôní
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  1. Darček? Špičková autonavigácie Mio Spirit 8670 Full EÚ Lifetime!
  2. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  3. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  4. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  5. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  6. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  7. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  8. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  9. Aká je chémia vôní
  10. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 30 360
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 16 557
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 14 849
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 9 501
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 742
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 8 509
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 260
  8. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 8 169
  9. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 7 979
  10. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 747
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Dušan Gregor: Martin si nezaslúžil prehrať tak vysoko

Piatková bitka o Strečno skončila jednoznačným víťazstvom Žiliny. Aktéri z obidvoch táborov sa však zhodli na tom, že výsledok úplne neodrážal dianie na ľade.

V derby sme nestačili na Žilinu.

Gader chcú rozvíjať

v Blatnici zriadili automatické parkovisko. Plánujú z neho financovať rozvoj doliny.

Automatické parkovisko je len prvým krokom k lepšej budúcnosti Gaderskej doliny.

Spílili nebezpečný strom

Viac než storočný strom mohol ohrozovať majetok i životy.

Strom bol nebezpečný, museli ho spíliť.

Martin zabojuje o prestížny titul

Metropola Turca je v hre o Európske hlavné mesto kultúry. Kompetentní sa odvolávajú na históriu, kandidatúru stavajú na projekte z roku 2008.

Igor Válek (vľavo) a Peter Cabadaj, ktorí zastrešujú projekt kandidatúry Martina na Európske hlavné mesto kultúry 2026.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Maľbu na trnavskom paneláku za tisíce eur autor prerobí, ľuďom sa nepáči

Mala vyžarovať pozitívnu energiu, ľudia zo sídliska ju však prijali veľmi rozpačito.

Nitra vybrala nového dopravcu, Arriva v súťaži neuspela

Dvaja neúspešní účastníci súťaže môžu podať námietky.

Zlatomoravský vajda zomrel. Ešte bude mela, hovoria miestni

Podľa ľudí blízkych komunite ešte nie je isté, kto ho nahradí.

Obnažená a dobitá žena ležala pred bytovkou v Holíči

Pred incidentom v meste popíjala s dvoma mužmi.

Už ste čítali?