j monografie z roku 1970 o Hronskom: „Hronský nepatrí k tým zjavom slovenskej literatúry medzi dvoma vojnami, ktorí v nej majú „svoje miesto“. Má v nej totiž svoje význačné miesto. Kým u jeho literárnych vrstovníkov vyniká z ich diela jedna až dve knihy – u Hronského je to inak. Vyniká prinajmenej päť: Chlieb, Jozef Mak, Sedem sŕdc, Pisár Gráč, Andreas Búr Majster“. V tom čase bola na Slovensku známa už väčšina Hronského diel, detských kníh, historických povestí, noviel, románov, ale aj cestopisné črty a pokus o dramatickú tvorbu. Hoci po roku 1945 na Slovensku bola 20-ročná odmlka vo vydávaní Hronského diel, jeho literárne postavy ako Smelý zajko, Budkáčik a Dubkáčik, či nezabudnuteľný Jozef Mak rezonovali u vďačných čitateľov. K známejším činnostiam Hronského patrí aj jeho pedagogické pôsobenie. Po ukončení učiteľského ústavu v Leviciach roku 1914 pôsobil ako učiteľ na viacerých školách, nakoniec v Martine až do roku 1933, keď sa stal tajomníkom a neskôr správcom Matice slovenskej. Od roku 1945 žil v exile – najskôr v Rakúsku, Bavorsku a Taliansku a potom aj v Argentíne, kde prežil posledných dvanásť rokov svojho života. Zomrel v roku 1960.
V martinskom Matičnom dome bude do konca novembra sprístupnená výstava Život bez domova 1995 – 1960, ktorý približuje argentínsku pozostalosť Jozefa Cígera Hronského. Pripravili ju pracovníci Matice slovenskej s cieľom priblížiť Hronského nie ako autora známych prozaických diel, ktoré verejnosť viac-menej pozná, ale ako človeka, ktorý aj v zmenených životných podmienkach chce prežiť dôstojný život a hľadá nové pracovné príležitosti a nové formy zabezpečenia svojej existencie a svojej rodiny. Pritom nezabúda na svoje životné krédo – prácu pre dobro národa.
V úvodnej časti výstava predstavuje Hronského ešte
z čias martinského pobytu v rokoch 1932 – 1945. Približuje ho ako jedného z hlavných organizátorov slovenskej kultúry počas pôsobenia v Matici slovenskej, v ktorej dokázal tvorivo využiť skúsenosti získané na polročnej ceste za krajanmi po slovenskej Amerike.
Dominantami výstavy sú dve ďalšie časti, ktoré sa sústreďujú na život a tvorbu Jozefa Cígera Hronského v exile. Vlasta Bellová, autorka scenára výstavy: „V prvej časti exilového pobytu je naším cieľom predstaviť Hronského ako vedúcu osobnosť a spoluorganizátora cesty matičných pracovníkov do Talianska a zároveň ako človeka maliara, u ktorého sa prebudila túžba z mladosti – kreslenie. Začal s ním v bavorskom mestečku Stein an der Traun a pokračoval neskôr v Ríme, kam sa dostal v skupine asi šesťdesiatky matičiarov. Hronského dvojročný, zväčša strastiplný osud v Ríme prezentuje výstava prostredníctvom originálnych osobných dokumentov a písomností, z nich časť sa vzťahuje k vysokoškolskému štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Ríme, ale predovšetkým prostredníctvom desiatok výtvarných diel, ktoré Hronský počas rímskeho pobytu vytvoril. Z rímskeho pobytu sa zachovali stovky náčrtkov, ktoré často robil potajme a narýchlo, v strachu pred prenasledovateľmi, ktoré potom v interiéri pretváral na perokresby, akvarely alebo olejomaľby s tematikou súčasného i antického Ríma. Predaj takýchto diel sa mnohokrát stal zdrojom hlavných príjmov jeho rodiny.“
Ako ďalej V. Bellová uvádza do Argentíny sa Hronský dostal za strastiplných okolností, bez rodiny, bez znalosti jazyka, bez prostriedkov. Výstava približuje jeho „borcovanie sa so životom“, jeho rôznorodé pracovné aktivity v snahe čo najdôstojnejšie materiálne zabezpečiť rodinu a na záujem o zachovanie a rozvoj národného povedomia Slovákov v cudzom svete. Od svojho príchodu do Argentíny Hronský žil v Buenos Aires, neskôr sa usadil spolu s manželkou a so synom Jurajom v neďalekom pútnickom meste Luján. V januári 1949 si našiel prácu v textilnej fabrike v blízkom mestečku Jauregui, kde pracoval prakticky do konca života. Vo fabrike pôsobil predovšetkým ako výtvarný návrhár na textil, ale aj návrhár a projektant fabrických objektov a stavieb rodiny majiteľa fabriky. Výstava prostredníctvom vystavených textilných návrhov a projektov poukazuje na jeho aktivity v tejto oblasti. Projektoval napríklad rodinnú kaplnku majiteľov továrne, ale aj športový areál, architektonicky riešil cintorín a iné objekty.
Hronský sa už počas rímskeho pobytu začal zaoberať kresťanskou tematikou – nielen v literatúre, ale aj vo výtvarnej tvorbe. Vďaka priateľom dostal objednávku na návrh na vitráže do františkánskeho kostola v Santiagu de Chile. V domácej dielni vyhotovil 18 veľkopološných návrhov Zo života sv. Františka a 10 návrhov podľa Legendy Panny Márie Lujánskej. Výber troch návrhov s rozmermi 231 cm x 91 cm výstava prezentuje.
Popri vyčerpávajúcej práci vo fabrike si Hronský zriadil výtvarnú školu a neskôr so svojím žiakom aj keramickú dielňu, začas doučoval aj deskriptívnu geometriu. Okrem toho privátne vyučoval kresbu a maľbu deti majiteľa fabriky. Súkromne navrhoval i domy, interiéry domov, diplomy, nábytky, robil návrhy na odevy, uteráky a iné. Popri tom všetkom maľoval, nielen pre záľubu, ale hlavne na predaj. Námety čerpal z argentínskej prírody, okolia Lujánu a Bariloche, rekreačnej oblasti v Andách, ktorú v roku 1952 navštívil a tá sa mu stala hlavnou témou na celý život. Toto podhorské prostredie mu veľmi pripomínalo Slovensko. Spomienky na domov sa objavujú tiež v jeho tvorbe z celého obdobia. Obrazy podpisoval menom Marko, podľa dievčenského mena svojej matky. Hronský sa stal v Argentíne známym výtvarným umelcom, viackrát mal výstavu obrazov v Lujáne, Jauregui i Bue-nos Aires.
Celú výstavu dopĺňajú originálne vecné pamiatky Jozefa Cígera Hronského a jeho rodiny. Pomáhajú tak dotvoriť obraz Hronského z jeho ľudskej stránky. Predstavujú ho ako človeka kresťansky založeného, so zmyslom pre rodinu a s neutíchajúcou láskou k domovu a k svojej vlasti. „Tie do Martina pomohli priviezť Katarína Pacnerová, Mária Macuľová, neter J. C. Hronského, a Pavol Boroň. Bez ich prístupu, rovnako ako aj pomoci kolegov z Archívu Matice slovenskej by sa výstava takéhoto rozsahu ťažko realizovala,“ dodáva Vlasta Bellová. V týchto dňoch ju možno navštíviť raz týždenne, vo zvyšných dňoch na telefonické požiadanie. V septembri by mala byť sprístupnená aj širšej verejnosti.(vl)