Muchy počíta na kilá
„Zaváram,“ vysvetlil činnosť, pri ktorej sme ho v múzeu prichytili. Skláňal sa nad miskou s tekutinou, v ktorej plávali mŕtve muchy rôznej veľkosti. Na skrini stáli štyri veľké zaváracie fľaše plné tohto hmyzu, piatu práve dopĺňal. Zaváraním myslel konzervovanie múch do liehu. „Minulý rok som ich v múzeu zapísal viac ako stotisíc. Zásobuje ma nimi profesor Oto Majzlon z bratislavskej Pedagogickej fakulty, s ktorým určujeme pre vedu druhy našich múch. Na Slovensku lieta okolo sedemtisíc druhov múch, mne sa zatiaľ podarilo určiť takmer tritisíc,“ pochválil sa. Každú sezónu balíky od profesora počíta na kilogramy. „Vlani mi prišli tri zásielky so 120 kilami múch. Profesor ich chytá prostredníctvom tzv. Malaiseho pascí, ktoré má nastavené v niektorých významných lokalitách na Slovensku a bohatý materiál z nich potom posiela špecialistom. Muchy od neho rozdeľujem podľa lokalít, v ktorých boli chytené, a určujem, aký druh tam žije. Minulý rok sme si vzali na mušku Prírodnú rezerváciu Ostrov Kopáč pri Bratislave, kde sme napočítali 880 druhov. Výsledky boli publikované v samostatnej knihe. Vo Veľkej Fatre som zistil 1 700 druhov a tento rok som dokonca obohatil zbierku slovenských múch o úplne nové druhy.“
Muchy sa na seba nepodobajú
V muzeálnej kancelárii Vladimíra Straku sa muchy netlačia iba vo fľašiach, ale zdatné množstvo preparátov otravných bzučiakov prepichol „muchár“ špendlíkom. Aj to je spôsob uchovania hmyzu. Ak by ste čakali, že na každej visí tá, ktorú poznáte z kuchyne, mýlili by ste sa. Muchy sa v žiadnom prípade na seba nepodobajú ako vajce k vajcu, ale sa na pohľad odlišujú veľkosťou, tvarom, farbou. Niektoré sa dokonca podobajú na osy, včely či čmeliaky. „Netreba sa nechať pomýliť. Muchy majú len dve krídla, zatiaľ čo osy a im podobné štyri. To je základný rozlišovací znak,“ upozornil špecialista. U niektorých sa dá jednoducho zistiť, či vám okolo uší bzučí samec alebo samička. Napríklad pestriciam sa stačí pozrieť do očí. Samci ich majú spojené, aby samicu v prírode ľahšie našli. Samice, keďže sú samcami lovené, vidieť dobre nepotrebujú, a tak im Stvoriteľ venoval malé oči oddelené čelom. Stopercentným rozlišovacím znakom sú však pohlavné orgány. Ich tvar „sedí“ v každom druhu ako kľúč so zámkou. Niektoré druhy múch ich majú viditeľné navonok, niektoré by ste museli rozpitvať. Ďalším spôsobom určenia pohlavia sú chlpy na nohách, ale i ostatnom tele. Ak máte dostatok trpezlivosti, môžete ich spočítať, aby ste vedeli, aký druh z daného rodu máte pred sebou. Samozrejme, treba k tomu použiť veľa našej i zahraničnej literatúry a bez stereomikroskopu by ste iba hádali.
Pred spárením prinesú samici svadobný dar
Muzeálna zbierka Vladimíra Straku je plná „špecialít“. Obsahuje najmenšiu muchu na Slovensku – polmilimetrového biľomora i tipulu obrovskú, našu „veľmuchu“, ktorá pri rozpätí krídel dosahuje 42 milimetrov. A každý zo zapichnutého mušieho druhu so sebou prináša vskutku neskutočné životné príbehy. Napríklad taký strečok hovädzí, nadzvuková mucha, ktorá otravuje (našťastie) dobytok. Strečok je asi najkratšie žijúca mucha. Nemá vyvinuté ústne orgány, takže neje a na svete sa zdržiava jeden – dva dni. Dovtedy ale stihne dobytok – svojho hostiteľa natoľko rozčúliť, že napríklad rozbehaná krava prichádza o mlieko. Iný strečok žije pri pysku zvieraťa, kde znáša aj vajíčka, z ktorých sa vyvinú larvy, neskoršie parazitujúce v nosnej dutine, a následne zahynie. Zaujímavý život vedú aj muchy z rodu Hilara. Pri ich rojoch Vladimír Straka ako mladý vysokoškolák strávil celé leto, aby napísal diplomovú prácu. Výskum mal o to ťažší, že nešlo o muchy, ale maličké mušky. „Zistil som, že samci si samičky získavajú svadobným darom. Ak sa chcú s nimi spáriť, ulovia spravidla nejaký menší hmyz, zabalia ho do „hodvábu“ a letia s ním do hniezda. Tam sa postavia do radu a samičky si z nich vyberajú partnera podľa toho, aký dar sa im zapáči. A potom sa im celé oddajú.“
