Miroslav Mikolášik je rodený Dolnokubínčan a na svoje korene nedá dopustiť. Hoci veľa času strávi v zahraničí, vždy sa rád vracia domov. Ťahá ho sem rodina, spomienky, krása oravskej prírody a istým spôsobom aj kulinárstvo. Spolu s nami si zaspomínal aj na detské časy. Vtedy sa stravoval v školskej družine, kde neznášal pľúcka na smotane a „granadírmarš”. Vždy sa však tešil na dukátové buchtičky. „Krém na nich vo mne evokoval nebeské pocity. Mal som však aj malú neresť. Občas, keď som sa vracal zo školy - chodil som asi do druhej či tretej ľudovej - zastavil som sa v cukrárni a kúpil si sladkú karamelovú placku s arašidmi a čokoládovou polevou za korunu desať halierov,” spomína. V rodine je hlavným kuchármajstrom manželka Elenka. „Ako odborná lekárka nemala čas venovať sa vareniu nejako špeciálne. Pri našich štyroch deťoch sa však časom vypracovala na „svetovú špičku“. Keď som bol veľvyslancom v Kanade, kde ma manželka sprevádzala, veľakrát sme museli v našom dome prijímať oficiálne návštevy vysokého rangu. Predseda senátu, ministri kanadskej vlády, podnikatelia investujúci v SR, rektori univerzít. Vtedy sme podávali predjedlo zo svetovej kuchyne, no hlavné jedlo tvorili výlučne slovenské špeciality. Moja manželka vždy vlastnoručne upiekla aj zákusok. Medový krémeš v jej podaní bol potom pri slávnostných prípitkoch – prednášajú sa spravidla pri dezerte - predmetom najvyberanejších komplimentov.” Pre europoslanca sú v zahraničných krajinách vyhľadávanou pochúťkou ryby na rôzne spôsoby. Z morských príšer obľubuje mušle, najmä Coquille St. Jacques, no nemusí surové ryby či sushi. Okrem toho nemá rád ani priveľmi pálivé jedlá. „Kedysi som neznášal špenát, ale zisťujem, že teraz ho nielenže vcelku tolerujem, ale špenátový prívarok s volským okom a opekanými zemiakmi na cibuľke je pre mňa pochúťkou,” prezrádza svoje chute. Pri potulkách svetom vyskúšal už množstvo dobrôt. V Indii mu však nechutil ani jeden druh mäsa. Ako hovorí, či už bolo kuracie alebo baranie, vždy bolo vo všelijakých čudných omáčkach, nevábneho vzhľadu, ktorý nebudil dôveru. Na taliansku a francúzsku kuchyňu však spomína rád. „V Taliansku sú veľmi chutné gnocchi so syrom, alebo ravioli plnené mletým mäsom. Nesporne najlepšími „chefs“, čiže šéfkuchármi, sú Francúzi. Entre-côte grillé s hranolčekmi, s čokoládovou penou ako dezertom vám iste napraví aj tú najhoršiu náladu. Alebo jarné špargle s plátkom surovej šunky (prosciutto di Parma) - sú síce jednoduchým receptom, avšak skvelou kombináciou, pokiaľ je k tomu vychladené moselské biele, alebo rýnsky rizling.” Hoci na varenie mu neostáva veľa času, občas predsa len niečo vydarené ukuchtí. Dnes varí najradšej pre členov rodiny, keď sa cez víkend stretnú v Dolnom Kubíne. Vtedy sa však na varení podieľa každý.
S receptom, ktorý nám Miroslav Mikolášik ponúkol, zožal už veľa uznania. A ako tvrdí, uznanie od prítomných dám je pre muža, ktorý obvykle nevarí, skutočné pohladenie na duši.
Losos na víne
Potrebujeme: čerstvého atlantického lososa, maslo, biele suché víno - asi 1,5 dcl, niekoľko lyžíc horčice, kyslú smotanu, šťavu z polovice citróna, ploché zelené cestoviny
Postup: Losos sa pokrája na stredne veľké kocky, posolí a opraží na štvrtinke masla v hlbokej panvici. Po opražení kociek lososa z každej strany tak, aby ostali kompaktné a nerozpadali sa, preložíme ich do kastróla. Podlejeme bielym vínom, množstvo vína prispôsobíme množstvu lososa a počtu konzumentov. Podusíme 10 -15 minút. Kocky vyberieme, do výpeku pridáme horčicu a kyslú smotanu, trochu citrónovej šťavy a takto vzniknutú omáčku trošku povaríme. Potom kocky vložíme do omáčky. Jedlo podávame horúce s farebnými (zelenými) cestovinami. Výborne chutí s kvalitným bielym suchým vínom typu rýnsky rizling, Listel alebo Chardonay. Dobrú chuť!