Utorok, 1. december, 2020 | Meniny má EdmundKrížovkyKrížovky

Dušan Antalík v škole spával

Nie preto, že by bol zakladateľ a gitarista skupiny Team zlým žiakom a ostával tak často po škole, ba nespával v nej ani preto, že by učenie tak miloval. On jednoducho v škole býval. Ako syn učiteľky a riaditeľa základnej školy vo Valči prežil 14 rokov v

dušan antalík byte, odkiaľ vychádzal v papučiach cez chodbu rovno do svojej triedy.
Dostať Dušana Antalíka v čase finalizácie príprav 11. albumu skupiny Team do miesta detstva vôbec nebolo ťažké. Do Valče bol ochotný prísť hocikedy. A tak si s manželkou Katkou v nedeľu 2. septembra tesne pred začiatkom školského roka urobil výlet za spomienkami. Po 35 rokoch vstúpil do budovy, ktorá sa síce zvnútra zmenila, skrásnela a sfarbila, no predsa v nej našiel stopy minulosti. Najbohatší na rozpomienky bol „ich“ byt. V školskej kuchyni spoznal ešte tú „ich“, v predsieni zasa otcovu pracovňu a v jedálni spálňu. Usadili sme sa v „ich“ obývačke, v ktorej je však namiesto nábytku a gauča čierna tabuľa a maličké stoly so stoličkami. Aj ja som si kedysi v nich odsedela posledné tri ročníky, no tentoraz čakali na prváčikov.
Každý má otca, iba ja riaditeľa
Dušan Antalík nebol zlým žiakom. Mával jednotky, no nikdy nie čisté. Najhoršia známka mu svietila zo slovenského jazyka, čo jeho mama, učiteľka slovenčiny, nemohla prežiť. „Nemal som problémy so slohom ani štylizáciou. Problém mi robilo i.
Tvrdé aj mäkké. Mama so mnou písavala diktáty aj súkromne, dokonca som aj dosť čítal, veď v škole sme mali knižnicu, no doteraz to ešte neviem,“ priznal sa hudobník, ktorému mama neváhala napísať kvôli pravopisu aj poznámku. Výnimky teda nerobila ani pri svojom synovi. Že ho mala v triede, bola pre Dušana skôr nevýhoda. „Mama ma učila v piatej triede, lebo tu bolo vtedy päť ročníkov. Nebola taká prísna ako otec, ale vždy ma vyvolala odpovedať práve vtedy, keď ma predošlý deň nevidela učiť sa. Vymyslel som si na ňu takú fintu. Kým ona kávičkovala s učiteľkami v zborovni, ja som sa v kúte potajme naučil látku a išiel hrať futbal, lebo som „kopal“ za Valču. Keď ma na druhý deň triumfálne vyvolala, že ma nachytá na hruškách, ostala bez slov. Bol som nabifľovaný.“ Školou teda Dušan preplával ľahko. Svojho prvého roku v škole sa však obával. Vsugeroval si ako každý predškolák, že sa nikdy nenaučí čítať a mal ešte jeden súkromný strach – nevedel, ako má vnímať svojho otca ako učiteľa. Ten ako viacerí riaditelia v histórii valčianskej školy učil práve prvákov. „Často som sa sťažoval, že každý má otca, iba ja riaditeľa. Môj otec chcel, aby som bol ako každý iný žiak, a tak som ho musel oslovovať súdruh riaditeľ a vykať mu. Nevedel som to pochopiť a aj doma som sa často mýlil. Dlho mi trvalo, kým som si zvykol,“ zasmial sa Dušan a jedným dychom priznal, že absolútne nemal žiadne výhody preto, že bol synom riaditeľa. „Otec bol prísny a nepoľavil ani pri mne. Hovorieval, že som bol dobré dieťa a nebolo ma treba ani biť, ale niekedy to predsa urobil, aby si ostatní nemysleli, že robí rozdiely. Raz mi dal napríklad v triede pred všetkými nakladačku za to, že som Janovi Mikulovi rozťal oko. Bolo to ale naozaj nechtiac. Otec vedel, že som sa s ním deň predtým hral a ja som mu nechtiac do oka hodil kameň. Keď ho v škole videl s modrým okom, spýtal sa ho, čo sa stalo. Povedal, že nič a kryl ma ako kamarát. Vtedy sa otec podozrievavo spýtal: ‚Nič? Určite? Antalík, nevieš o tom niečo?‘ Nuž a musel som vyrukovať s pravdou von. Vytiahol trstenicu a nakládol mi. Ale doposiaľ si myslím, že som dostal neprávom,“ prehodil žartom muzikant.
Takmer vyskočil z okna
Vo Valči sa môžu viacerí pochváliť, že Dušana Antalíka kŕmili, alebo kočíkovali. Gitaristu známej skupiny Team nechávali rodičia v kočíku na školskom dvore a keď zaplakal, nemohli k nemu vždy pribehnúť. Mama preto posielala svojich žiakov. Inokedy sa Dušanovi venovali starí rodičia. No tí z Rimavskej Soboty a Lučenca, odkiaľ učiteľská dvojica pochádzala, tak často do Valče nechodili. Keď odrástol z kočíka, ako jedináčik trávil čas zavretý v byte, do ktorého sem-tam rodičia nahliadli, alebo vonku na dvore. A vtedy povymýšľal rôzne huncútstva. „Keď mala mama na dvore s deťmi telocvik, stal som si do okna na prvom poschodí a zakričal: Mamina, ja ťa vidím!‘ Od strachu zdúpnela a utekala ku mne. Druhýkrát ma našla v okne uprostred noci. Niekedy som trpel námesačnosťou a snívalo sa mi, že ma pod ním čakajú chalani a kričia, aby som skočil. Ešteže sa náhodou zobudila a zachytila ma, inak by som naozaj skočil. Ako trojročný som sa zas štveral po machom obrastenom plote, ktorý oddeľuje faru od školy, a šmyklo sa mi. Napichol som sa čelom o klinec a ostal na ňom visieť. Našťastie práve odzvonilo na prestávku a Skaličanovci ma zvesili. Ostala mi ale na túto nehodu malá spomienka,“ ukázal na dieru v čele. „Bolo na mňa treba dávať pozor. Nudil som sa, lebo televízia ešte nebola. Keď som sa ale naučil čítať, spoločnosť mi robili knihy – mayovky, verneovky... Obľúbil som si napríklad aj knihu od Jaroslava Foglara, ktorého neskôr zakázali. Neviem však prečo, veď tvaroval detský charakter. Písal príbehy o skautoch, ktorí dostávali za dobré skutky bobríky odvahy, dobroty, pomoci... Ja som si povedal, že chcem bobríka odvahy, a tak som si dal úlohu uprostred noci vyliezť cez kostolnú vežu bez lampáša až k zvonom. Lenže to som nevedel, že je tam množstvo netopierov, ktoré sa práve vtedy zobudili a ja som sa v tme ocitol v kope ich trusu.“
Neznášal prázdniny
Dušan Antalík patrí medzi to mizivé percento žiakov, ktoré neznášajú prázdniny a koniec vyučovania. Vtedy škola stíchla a on v nej ostal sám. „Bol som zvyknutý na kamarátov, detský hurhaj. Ten trval až do šiestej večer, lebo sa učilo na zmeny. Po zazvonení som sa nemal s kým hrať. Neznášal som samotu a neznášam ju ani teraz. Vždy musí byť niekto pri mne,“ posťažoval si. Vedel si však poradiť. Zavolal si kamarátov, s ktorými ďaleko ísť nemuseli – na kopec Hrádok za školou, cintorín pri nej a aj samotná škola poskytovala dostatok príležitostí na zábavu. „Najviac som sa kamarátil s Janom a Jožom Slobodovcami. Za školou sme sa hrali futbal, šantili sme na cintoríne, kde som si niekedy aj zdriemol, v zime sme sa sánkovali od Hrádku popri škole a svätom Jankovi až na hlavnú cestu. Keď vonku pršalo, azyl nám poskytla škola a hrávali sme pravítkami a gumami futbal alebo skrývačky. K dispozícii sme mali celú školu. No povedzte, ktoré dieťa to môže zažiť? Chalani ma naučili hrať karty a raz sme ich mastili počas hroznej búrky v kuchyni. Sedel som pod zástrčkou, keď do školy udrel blesk. Zo zástrčky vystrelil oheň a tak mi zaľahlo v pravom uchu, že doposiaľ naň horšie počujem. A preto, lebo mi už dvadsať rokov pri ňom trieska v skupine do bubnov Ivan Marček, to ani teraz nie je o nič lepšie,“ dodal.
Skupinu Team nosil v hlave už vo Valči
Dušanovo detstvo v školskom prostredí zasiahla aj knižnica. Hlavne pod vplyvom mayoviek a verneoviek fantazíroval o pátračskej skupine, ktorá mala hlavný stan v drevárni pri škole. Popri tom ale túžil po niečom, čo tiež nebolo v tom období veľmi bežné – po gitare. Otec
k synovým prosbám nebol veľmi ústretový, ale keď už po dedovi – huslistovi v dychovke – zdedil hudobný talent, prihlásili ho aspoň do základnej umeleckej školy, ktorá mala vo Valči pobočku. Učiteľ Bohuš Pavlík z neho na prijímačkách nebol nadšený. „Dal mi vyklepkať rytmus, ale bol som nesústredený. Rodičom povedal, že rytmus v sebe síce nemám, ale oni už zo mňa niečo urobia,“ zasmial sa gitarista Teamu. Prv ako gitaru držal v ruke akordeón, s ktorým za umeleckú školu aj koncertoval. A potom presedlal na varhany, ktorými prehlušoval ticho v škole. „Brnkal som na ne pri okne v triede od cesty a cintorína. Otec mi to toleroval, len ma prosil, aby som aspoň počas po-hrebov bol ticho,“ zaspomínal si. Prvú gitaru dostal na Vianoce ako štvrták, no vykutral ju už v septembri a tajne na nej s kamarátom Janom Mikulom hrávali. „Pri rozbaľovaní pod stromčekom som predstieral prekvapenie, no keď som na nej začal brnkať, rodičia ma prekukli. Bolo im podozrivé, odkiaľ viem hrať na gitare, keď ju držím po prvýkrát v ruke?“ Dušanova narastajúca láska ku gitare viedla počas stredoškolských štúdií na priemyslovke k založeniu prvej skupiny, z ktorej sa neskôr stal Team a v roku 1988 zožal obrovský úspech s prvou platňou. Dušan Antalík však tvrdí, že skupinu Team nosil v hlave už vo Valči, keď trávil čas osamote v obývačke a potom pri gitare. Silu myšlienky umocnili Beatles, ktorých videl v televízii. Vtedy si povedal: Takto chcem vedieť hrať...
V meste to bolo iné
Nielen teraz v dospelosti sa Dušanovi za rokmi detstva vo Valči cnie. Ak mu je smutno, vybehne na Hrádok, posedí a pospomína. Najradšej by sem ušiel aj vtedy, keď sa ako 14-ročný chlapec s rodičmi odsťahoval do Martina. Otec chvíľu dochádzal do dediny, neskôr učil na „Gorkého“, mama zas na „Mládeže“, kde Dušan ukončil deviatou triedou základnú školu. Na mestské prostredie a novú školu si nedokázal zvyknúť. „Nevedel som sa udomácniť, v meste bolo všetko iné. Keď sme prišli do Martina, takmer som dostal od chalanov, lebo ma vnímali ako cudzinca. Stále som pred rodičmi nariekal, že sa chcem vrátiť do Valče. Ani v škole sa mi nepáčilo. Medzi žiakmi a učiteľmi vládol chlad, odstup. Vo Valči sme spoločne tvorili v triede i s triednymi veľkú rodinu. To isté som cítil aj v Príbovciach. Triednou mi bola pani Pakánová, ktorú som považoval za druhú mamu. Pakánovci sa totiž priatelili s rodičmi a bývali u nich v Ďanovej predtým, než dostali byt vo Valči,“ poukázal na rozdiely.
Do svojho bývalého bytu a tried, v ktorých učili, sa už Dušanovi rodičia viac nepozreli. Mama zomrela v roku 1997 a otec minulý rok. Ten sa so „svojou“ školou rozlúčil, keď si ju obzrel krátko pred smrťou aspoň zvonka. „Myslím, že bol srdcom stále vo Valči, lebo chcel školu ešte vidieť a už v smrteľnej agónii mi tvrdil, že ho navštívili Valčania a ďalší známi, ktorí už dávno zomreli. Tí, čo ho prežili, sa s ním nestihli rozlúčiť. Mnohí mi to možno budú zazlievať, že som nedal o otcovej smrti nikomu vedieť, ale neželal si to. Chcel odísť potichu. Ale aj teraz tu v škole ho všade nejakým spôsobom vidím a cítim,“ rozhliadol sa okolo. „Otec bol veľmi činorodý. Maľoval v školskom byte steny, majstroval, opravoval, čo sa pokazilo. Jeho robota je tu stále viditeľná. So založenými rukami nesedel ani v posledných dňoch života. Stále niečo montoval a my sme mu z rúk brali kladivá, šraubováky...“
Miroslava Dírerová

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Máte problémy s trávením? Známy gastroenterológ radí ako na ne
  2. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  3. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  4. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  5. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  6. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  7. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Venujte na Vianoce darček plný informácií
  10. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  1. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  2. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  3. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  4. Novinka medzi prefabrikátmi
  5. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  6. 3D virtuálne prechádzky pozdĺž maďarsko-slovenských hraníc
  7. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  8. The future of M&A in Europe
  9. Prvé zamestnanie: 3 veci, na ktoré by ste nemali zabudnúť
  10. ADLO sa presťahovalo bližšie k zákazníkom
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 33 638
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 315
  3. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 14 356
  4. Aká je chémia vôní 10 134
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 9 476
  6. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 331
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 703
  8. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 669
  9. Bývanie v meste predlžuje život 8 163
  10. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 650
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Stane sa Martin metropolou punčov?

Od 1. decembra je v Martine otvorený Vianočný dvor & Záhrada punčov.

Fantastické a originálne punče budú v Martine hriať nejedného návštevníka.

Právna poradňa MY: Práva zamestnanca a riešenie sporov so zamestnávateľom počas pandémie

Bojíte sa o zárobok, lebo ste v karanténe? Prišli ste o prácu, lebo váš zamestnávateľ obmedzuje podnikanie? Viete, na koho a kde sa máte obrátiť v takejto či podobnej situácii? Aj na tieto otázky odpovedajú v bezplatnej právnej poradni naši právni experti.

Volejbalovým rozhodcom dnes merajú aj obvod pása

Volejbalový rozhodca Juraj Mokrý už niekoľko rokov patrí k absolútnej špičke. Viedol kľúčové súboje na majstrovstvách sveta, majstrovstvách Európy, v Lige národov či Svetovej lige, zapískal si aj na olympiáde. Rodák z Prievidze k nám prišiel študovať medicínu a v Turci našiel druhý domov.

Juraj Mokrý rozhodoval aj finálový zápas ženských MS medzi Srbskom a Talianskom.

Tepličania investujú tisíce eur do opravy ciest a chodníkov, krajšie bude aj na kúpalisku

Mesto sa nesústreďuje len na centrum, problémy rieši aj v mestských častiach.

V Turčianskom Michale sa zrenovovala cesta.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V trnavskej nemocnici je pozitívne testovaných takmer sto zamestnancov

Počet hospitalizovaných pacientov s COVID-19 je vo Fakultnej nemocnici v Trnave približne rovnaký v porovnaní s predchádzajúcim obdobím.

V Nitre padnú hlavy. Len či správne...

Húfna kritika (aj) od ex-hráčov. Za Nitru nastupuje v prvej slovenskej lige najmenej odchovancov v histórii.

V Zámkoch otvorili nové nákupné centrum

Pre návštevníkov je k dispozícii osem obchodných prevádzok.

Trasa a financovanie cestného obchvatu Detvy nie sú stále vyjasnené

Rozšírenie priemyselnej zóny naráža na odmietavé postoje.

Už ste čítali?