Mladík, ktorého postihla zákerná choroba, verí vo vyzdravenie
ematológii. Začiatkom minulého roka mu diagnostikovali zákernú chorobu, ktorá napadla lymfatické uzliny. Ide o nešpecifikovaný a ojedinelý druh rakoviny. Lekári mu však nádej neberú.
Jóbovu zvesť sa dozvedela ako posledná matka
„Žiaden človek na tejto zemi nemá úplne bezstarostný život,“ zamyslela sa Dávidova mama. „Vždy mu ho musí prekaziť nejaká tragika. Náš syn ho mal doposiaľ celkom normálny. Tešili sme sa, že ho prijali na vysokú, ktorú s úspechom študoval a naraz toto...“
Stíchla. Do minulosti sa už vracať nechce. Bolí to. Radšej myslí na budúcnosť. Dodáva sebe i synovi odvahu, že vyzdravie a bude žiť normálnym a plnohodnotným životom. Len po maličkých kúskoch naznačuje, čo ako matka prežívala. Bolesť zo synovej choroby niesla len o pár dní kratšie ako jej blízki. Jóbovu zvesť sa dozvedela ako posledná. „Nič som netušila, len mi bolo podozrivé, prečo je syn taký zničený, prečo chodí spávať tak priskoro a tak často. Aj na manželovi som videla, že ho niečo trápi. Dávid ležal v tom čase v nemocnici a keď som ho išla navštíviť, lekár mi oznámil, čo môjho syna kvári. Ostala som ako obarená,“ pokrútila hlavou. Diagnóza zatriasla aj samotným Dávidom. „Bol som sklamaný,“ dostal zo seba a do očí sa mu tisli slzy. Veď zo začiatku jeho choroba vyzerala nevinne.
Pruh to nebol
V roku 2005 sa ako ekológ zúčastnil na terénnych cvičeniach, keď mu zrazu navrela uzlina v pravej slabine pri rozkroku. Lekár mu predpísal antibiotiká, ktoré mu pomohli, ale uzlina ostala i keď sa nezväčšovala ani nezmenšovala. O pol roka sa ozvala bolesť, keď sťahoval nábytok. Lekári si mysleli, že by to mohol byť pruh, alebo si len niečo natiahol. Lenže, keď ho bolesť ohla napoly a začali sa celodenné horúčky, ktoré neskončili ani po týždni, prijali ho do nemocnice. Po kompletnom vyšetrení zistili nešpecifikovaný zápal, čo potvrdili aj výsledky zo vzorky, ktorú mu pod lokálnou narkózou vzali z uzlín. „Cétečko“ zas ukázalo, že problém by mohol byť v brušnej dutine. A tak ho operovali a vzali vzorku z brucha, oboch uzlín a svalov.
„Vtedy zistili, že mám rakovinu lymfatických uzlín a nádor je zhubného pôvodu. Ak ma ale chceli liečiť, potrebovali poznať presnú diagnózu. S istotou vedeli, že ide o niečo špecifické, čo by mi ešte pred piatimi rokmi nezistili.“ Odvtedy sa Dávidovo liečenie obmedzuje na jediné oddelenie – hematológiu. Tam podstúpil v minulom roku šesť chemoterapií, rádioterapiu sleziny, medzitým mu pichali do miechy, transplantovali kostnú dreň. Polepšilo sa mu, no pre istotu ho nedávno poslali do Bratislavy na vyšetrenie, ktoré malo ukázať, či bola operácia a liečba účinná alebo nie.
Predčasnú radosť vystriedalo opäť sklamanie
Na výsledky čakal Dávid s nesmiernou netrpezlivosťou. „Tŕpol som každý deň a keď som už nevydržal, zavolal som do Bratislavy. Povedali mi, že výsledky už majú na stole, len ich musia odfaxovať do Martina. Upokojil som sa, veď poslať ich faxom je maličkosť, u môjho lekára by sa mali objaviť ešte v ten istý deň. Žiaľ, mýlil som sa. Musel som im volať ešte niekoľkokrát, aby som ich posúril.“
Správy z Bratislavy ho nepotešili. Predčasnú radosť z uzdravenia vystriedalo opäť sklamanie. Na papieri stálo, že choroba na ústupe nie je. Už čoskoro dala o sebe vedieť. „O dva týždne sa mi nečakane zhoršil stav. Slabinu som nemal veľmi napadnutú, ale za tri dni mi uzlina narástla z dvoch centimetrov na dvojnásobok, znova sa objavili horúčky a bolesti. Zrána sa to vydržať ešte dá, ale k večeru sa bolesť stupňuje. Stehná mám akoby spálené od slnka, pália ma, ba až pichajú. Zatiaľ chodiť môžem, ale začínam sa od bolesti prehýbať. V noci častokrát kvôli nej nespím a bežné lieky proti bolesti už nezaberajú. Preto som požiadal o hospitalizáciu,“ povedal nám Dávid deň pred odchodom do nemocnice, kde ho čaká celý kolobeh vyšetrení, ktoré už raz absolvoval.
Liečbu sprevádzajú
bolestivé úkony
„Človek by si myslel, že to bude jednoduché. Nádor mi vyoperujú a budem zdravý. Lenže ono to tak nefunguje. Stále sa objavuje a rastie,“ posmutnel mladík, ktorý prežil za rok a pol takpovediac peklo. „Keď vidíte rakovinára, tvári sa bezstarostne, akoby mu nič nebolo. Keby ste však vedeli, koľko bolesti si prežije...“ otočil sa a ukázal na polepený chrbát v dolnej časti pri obličkách. Nedávno mu odtiaľ brali ďalšiu vzorku kostnej drene. Ihla bola tenšia od dážďovky a celý zákrok trval desať minút. Niekedy mu zavádzajú popod kľúčnu kosť kanylu. Nie vždy sa dá na prvýkrát nájsť pre ňu do tela správna cesta, a tak bolesť kvôli prepichovaniu nemá hraníc. Najväčšie peklo však prežíval, keď ho pichali medzi stavce do miechy. „Naposledy, keď som zbadal v lekárových rukách ihlu, odpadol som,“ vydýchol si akoby prežíval bolesť i pri spomienke na ňu. Lebo táto ihla dokáže spôsobiť naozaj neskutočné trápenie. Miesta okolo chrbtice sú vysoko citlivé a nie je jednoduché na prvýkrát pichnúť do správneho miesta. „Sedel som minule v predklone, aby lekár lepšie videl a doslova zo mňa lialo. Snažil sa nájsť správne miesto na vpich ihly, ale moje telo nespolupracovalo a znemožnilo mu to. Niekoľkokrát ma ale pichol. Tým to ale nekončí. Po takomto zásahu dvadsaťštyri hodín ležím na chrbte a nemôžem sa ani pohnúť.“
Ďalšie peklo mu spôsobuje chemoterapia. Oberá ho o chuť do jedla, takže pri nej dokáže zhodiť aj 20 kíl. Naposledy z osemdesiatich kíl „vyziabol“ na päťdesiatdeväť. „Takmer nič nejem a keď dostanem na niečo chuť, musím to mať ihneď, lebo o päť minút sa chuť môže stratiť. A ak to aj zjem, vyvrátim to,“ zmienil sa o ďalších ťažkostiach sprevádzajúcich liečbu.
Aj napriek hrozivej diagnóze a bolestiam sa Dávid nevzdáva a verí si. „Najhorší bol začiatok, keď som sa musel odraziť od samotného dna. Keď sa však počas liečby môj stav zlepšuje, zvyšuje sa aj moja nádej. Napríklad, keď som prekonal tie dlhodobé horúčky. Úspech pre mňa bol, ak som nemal tri hodiny teplotu. Vtedy sa skutočne teším. V opačnom prípade je tu rodina a priatelia, ktorí mi nedovolia myslieť na najhoršie. Musím myslieť pozitívne, lebo 90 percent úspechu je v psychike,“ vysvetlil. Nádej mu dodávajú aj lekári. „Denne užívam okolo 40 liekov, ktoré mi prepláca poisťovňa. Na odporúčanie vyliečených pacientov skúšam doplnkovú liečbu formou tabletiek, kvapiek, čajov, za ktoré mesačne zaplatím až päťtisíc korún, čo nie je málo. Som študent, mama je na polovičnom invalidnom dôchodku, pracuje iba otec,“ vypočítal Dávid.
Ako sa však vyvarovať ďalším komplikáciám, netuší. Nevedia to ani lekári. „Jeden mi odporúča jesť veľa ovocia a zeleniny, druhý mlieko, tretí mi mlieko neradí a štvrtý mi povie, aby som jedol a pil čokoľvek. Tak čo mám teda jesť?“ pokrčil plecia.
Čakajú na moju smrť?
Dávid nepoľavuje ani pri plánovaní do budúcnosti a kráča jej oproti. Po tom, ako si minulý rok urobil naraz tretí a štvrtý ročník, by mal v septembri nastúpiť do piateho ročníka vysokej školy a písať diplomovku. „Uvidím, či mi liečba dovolí chodiť do školy. Budem zrejme ako predtým chodiť len na skúšky a seminárky vypracúvať na nemocničnej izbe. Po promócii by som si chcel urobiť ešte pedagogické minimum,“ rozmýšľa. Veľmi by mu pomohlo pri cestovaní za štúdiom do Banskej Bystrice auto. Používal by ho aj pri návšteve lekárov, vtedy, keď ho bolí celé telo. Pokúšal sa preto využiť možnosti, ktoré štát poskytuje držiteľom ZŤP preukazu. „Keď som si ho bol vybavovať na krajskom úrade, dozvedel som sa , že by som mal mať nárok na príspevok na auto. Išiel som teda na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a preštudoval som si podmienky, za ktorých nárok vzniká. Myslím si, že som všetky spĺňal. Pýtal som si teda formulár, že ho vyplním a pracovníčka sa začudovala. Vraj môj stav nie je až taký, aby som príspevok potreboval. Musel by sa vraj zhoršiť. Pohoršil som sa, lebo ak by sa mi mal stav zhoršiť, tak zomriem. Na čo teda čakajú? Na moju smrť? Na Slovensku asi nie je rakovina dostatočným dôvodom na príspevok,“ začudoval sa Dávid.
Miroslava Dírerová