Sobota, 5. december, 2020 | Meniny má OtoKrížovkyKrížovky
PRÍPADY ZO SÚDNEHO ARCHÍVU, V KTORÝCH MAL POSLEDNÉ SLOVO MAJSTER KAT

SLUČKA pre vraha

Ďalší prípad zo súdneho archívu, v ktorom bola práca aj pre majstra kata, sa odohral pred viac ako tridsiatimi rokmi, v časoch, keď neexistovala polícia, ale „piata B“, teda Verejná bezpečnosť.

Keď namiesto železničnej polície dohliadali na bezpečnosť Československých štátnych dráh „osožáci“ - členovia Ozbrojenej správy železníc. Keď o supermarketoch u nás nikto ani nesníval a jediným obchodným domom, kde ste mohli v celej Československej socialistickej republike nakúpiť, bol Prior. Keď ste si rifle kúpili len v tuzexe za špeciálne poukážky – bony. Keď ľudia na dovolenku v Juhoslávii potrebovali povolenie a západnú hranicu strážili hraničiari so psami, pripravení kedykoľvek strieľať.
Slnko pripekalo už od skorého rána. Začínal sa august, všetko sa chystalo k vode, do hôr, tí majetnejší k moru, do Bulharska, Rumunska. Dovolenkári si robili posledné nákupy pred cestou za hranice. Zdalo sa, že k nim patria aj dvaja mladí muži v textilnom oddelení obchodného domu Prior. Jeden z nich, ten vyšší, si vybral riflový komplet. Bolo vidieť, že sa mu pozdáva. Nebývalo zvykom, aby sa takéto oblečenie voľne dostalo na predajné pulty. Zašiel si s ním aj do kabínky vyskúšať, ako mu padne. Začal sa vyzliekať. Na chvíľu zaváhal, potom čosi ťažké vytiahol spoza pása nohavíc a položil to na stoličku. Vzápätí naznačil gestom kamarátovi, aby na kabínke zatiahol záves.
Stalo sa. Kamarát čakal, pridržiaval záves a občas nervózne šibol zrakom okolo. Muža v strednom veku, ktorý si vedľa neho obzeral akýsi oblek, si nevšimol. Nezaregistroval ani ďalšieho, mladšieho, prehrabujúceho sa v košeliach. Ba ani toho tretieho, ktorý teraz stál tesne pri ňom a prezeral si kravaty. Mužov bolo odrazu stále viac a viac. Akoby sa chlapi z mesta dohodli a vybrali sa nakupovať oblečenie. Obklopili ho zo všetkých strán. Natesno. Vtedy pochopil a stuhol. Oddal sa osudu. Dúfal len, že jeho kamarát v kabínke za závesom nezoberie do rúk to, čo položil na stoličku. Nabitú pištoľ kalibru 7,65 milimetra. Ešte pred pár hodinami patrila mužovi zákona. Teraz už nežil. Tá istá pištoľ mu zobrala život.
Mládenec v kabínke sa volal Ivan, ten pred ňou, teraz obklopený húfom kriminalistov v civile, Jozef. Pátrali po nich policajti z celej republiky. Vedeli, že sú ozbrojení a nebezpeční. A že by bez otáľania použili zbraň. Podľa kalendára sa písal rok 1975.
Mladý milovník zbraní
Ivan zbrane miloval. V rodných Šuranoch sa s nimi hrával odmalička. Tak ako sa iní chlapci bavkajú so stavebnicami, autíčkami či s lietadielkami, on si vyrábal praky, gumipušky, stružlikal pištole. A ako sa neskôr priznal – vraj mal veľmi rád zvieratá. Len občas si na ne zastrieľal...
V škole mu to išlo horšie. Neznášal, keď na neho učiteľky dvíhali hlas, kričali. Oplácal im to rovnakou mierou. Ba aj horšie. Alebo sa jednoducho zvrtol na päte a odišiel z triedy. Neskôr do školy nechodil vôbec. Hneď zo základnej išiel robiť do továrne na škrob, ale ani tam sa mu nepáčilo. No na druhej strane - nebolo zlé mať peniaze, za ktoré si bolo možné kúpiť fajčivo a pitivo. Zbrane miloval naďalej. Bol do nich celkom zbláznený. Strašne túžil mať pištoľ. Lenže, kde by takú vec mohol vtedy u nás pozháňať? To, čo ostalo od vojny, bolo veľmi dobre poskrývané a málokto sa so skrytou zbraňou pochválil.
A predsa sa taká vecička zjavila. Mal ju jeho švagor. Ivan si povedal, že urobí všetko, aby sa k nej dostal. Všetko. Úplne všetko! Raz, keď mal vypité, na švagra udrel. Že mu pištoľ musí dať či predať, jemu je to jedno, ale tú pištoľ mať musí! Ale švagor mu ju dať nechcel. To podľa Ivana robiť nemal. Vytiahol nôž a bodol ho do hrude. Keď chlap zjojkol a spadol na zem, najprv v panike ušiel. Potom sa vrátil. Ale nie preto, že by chcel nešťastníkovi pomôcť. Vrátil sa po vytúženú pištoľ. Chlap chrčal. Zľakol sa, že ešte žije, tak zomierajúceho bodol ešte raz – do chrbta. Potom už chrčať prestal...
To bolo v roku 1970 a Ivan mal sedemnásť rokov. Za vraždu, ako mladistvý, dostal sedem rokov.
Leto plné rozmarov
Spoza mreží vyšiel na podmienku v máji 1975. Svet sa medzitým zmenil a on v base dospel. Veď mal dvadsaťdva rokov! Všetko bolo iné, aj vzduch bol iný ako za mrežami. Tak rád by sa rozbehol do sveta, spoznával ho, no namiesto toho musel nastúpiť do roboty, makať v továrni, frézovať kopytá na topánky. Keby za to aspoň nejako platili! Ale za tých pár korún by sa na takú robotu najradšej vykašľal... Začínalo sa leto a on by si ho veľmi rád užíval. Občasné pitky s kamarátmi, to nebolo ono. Mal chuť na onakvejšie veci. Koncom júna sa nocou vracal z krčmy skratkou cez park a na lavičke uvidel spať muža. Bol opitý. Keď ním pomykal, chlap iba čosi zašomral. Z ničoho nič mu prišlo na um prešacovať mu vrecká. Našiel peňaženku. Keď ju o niekoľko ulíc pod lampou otvoril, takmer mu vyrazilo dych. Tlačili sa v nej stokorunáčka vedľa stokorunáčky. Spolu vyše tisíc korún!
Vtedy to boli veľké peniaze. On o takých na výplatnej páske nemohol ani snívať. Zistil, že k peniazom sa možno dostať veľmi, veľmi ľahko. Že na ne nemusí tvrdo drieť. Že na to, aby mal plné vrecká peňazí, stačí obetovať päť minút strachu. Ale to mu nevadilo. Strach mu do žíl pumpoval adrenalín. A on vzrušenie miloval. Hneď na to sa vyskytla príležitosť v podobe lajdácky zamknutého obchodu so zeleninou. Vlámal sa doň. A už to išlo rad radom.
Leto dostávalo lákavú príchuť dovtedy netušených rozmarov. Dal robote bez akejkoľvek rozlúčky zbohom, kúpil si stan a vybral sa na vytúžený oddych. Zvolil si Duchonku neďaleko Topoľčian.
Obchod za obchodom
Tam bol život! Stretli sa tam celá partia. Tvorili nerozlučnú štvoricu. Joža poznal ešte z basy, z Leopoldova. Pochádzal z Oravy, bol o dva roky mladší, no sedel už trikrát. Hlavne za vlámačky do obchodov. Pridal sa k nim ešte Jozef a Milan. Tiež z rovnakého cesta. Ani im sa nechcelo pracovať a skúsenosti s krádežami už mali tiež.
Kamaráti si mohli dovoliť, čo sa im zachcelo a zapáčilo. Hojnosť pijatiky, jedla i dievčat bažiacich po romantike. Peňazí mali dosť z krádeží. A keď sa minuli, stačilo cez noc vylámať nejaký obchod na okolí a zase bolo z čoho míňať. Ostatní chalani, ktorí mali postavené stany vedľa, im mohli iba ak závidieť. Museli im robiť poskokov. Skočiť do bufetu po pivko, po fľašu koňaku. Boli to krásne časy, ale Duchonka sa im čoskoro omrzela. Navyše, začali sa po okolí motať policajti. A oni dostali chuť potárať sa po republike. Zamierili na Moravu, do Gottwaldova, dnešného Zlína.
Cestou vykradli ešte nejaké obchody. V jednom sa na nich usmialo zlodejské šťastie. Podarilo sa im otvoriť pokladnicu a „zarobiť“ viac ako tridsaťtisíc. To boli nepredstaviteľne veľké peniaze. Niekto toľko nezarobil ani za dva roky.
V Gottwaldove sa nasťahovali do hotela. Mohli si žiť ako Američania. Na veľkej nohe. Kaviarne, dievčatá, bary. Nečudo, že ani také veľké peniaze sa u nich nezohriali. Rozhádzali ich za niekoľko dní. Bolo potrebné po niečom sa poobzerať.
Vybrali si veľké železiarstvo. S poriadnou dávkou zlodejskej irónie si v tom istom železiarstve dopredu nakúpili páčidlá a ďalšie vlamačské náradie. V noci sa tam vybrali a zistili, že im opäť šťastie praje. Vylámali trezor a vybrali z neho asi desaťtisíc korún.
Ale už aj v Gottwaldove bola pre nich pôda prihorúca. Mali chuť vrátiť sa na Slovensko. Najmä na vychýrenú Oravskú priehradu. Toľko o nej počuli a oni si chceli ešte užiť leta. Predtým zaskočili do Prahy. Tam sa od nich oddelil Jozef. Na Slovensko sa tak vrátili len traja – Milan, Ivan a Jožo.
Sieť sa zaťahuje
Ani na Oravskej priehrade nebolo zle. Pekných a prítulných dievčat tam bolo nadostač, o zábavu núdza nebola. Odtiaľ si zašli ešte k Prešovu. Mali tip na kostol v jednej dedine, že by sa tam dalo ukradnúť čosi, čo sa dá veľmi dobre predať, no vrátili sa naprázdno. Vynahradili si to v pohostinstve na Orave, v ktorom vedúci neprozreteľne nechal na noc tržbu za vyše desaťtisíc. A vtedy to zaškrípalo. Ivan neskôr vypovedal, že to tušil už dávnejšie. Že ich jedno z dievčat, ktoré ich sprevádzalo, Dana, zradí. Udá ich policajtom.
Policajti ich už hľadali. Partia sa ale premiestňovala, nebolo jednoduché zasiahnuť. Dievčina, ktorá ostýchavo prišla na oddelenie s tým, že chce niečo oznámiť, im padla ako darček z neba. Predstavila sa ako Daniela a mala informácie z pravej ruky o tých, po ktorých pátrali. Tvrdila, že sa veľmi bojí. Ten muž sa jej vyhrážal, že ak ho opustí, zradí, tak ju zabije. Vie, že by to dokázal urobiť.
Dohodli sa na pláne. Danu poslali naspäť k partii stanujúcej pri priehrade. Aby im v noci, v dohodnutom čase, išla naproti a ukázala cestu.
Driemali v stane, zakrútení v spacákoch. Ivan mal ľahký spánok. Keď začul dupot ťažkých topánok a Danin hlas, ktorá pred niekoľkými minútami vyhlásila, že si musí súrne odbehnúť, lebo sa pociká, ako niekomu pološeptom hovorí: „Stadiaľto, tu je cestička!,“ podrmal Joža. Obaja ako na povel vyskočili a vytrielili zo stanu ako zajace z pelechu.
Ivanovi a Jožovi, napriek tomu, že boli obkľúčení, sa podarilo ujsť. Utekali nocou, len v tom, čo spali, s prázdnymi vreckami.
Prebehli cez hory, vracali sa na juh. Nejaké peniaze sa pokúšali nájsť v benzínovom čerpadle v Krásnej Hôrke, no zlodejské šťastie akoby ich opustilo. Vo vylámanom čerpadle nenašli ani korunu. Včasné ráno ich zastihlo na železničnej stanici v Kraľovanoch. Čoskoro sa tam mala odohrať krvavá dráma...
Čo sa stalo na stanici
Správa udrela ako blesk z jasného neba. Všetkých ohromila: Počuli ste? Na stanici v Kraľovanoch zastrelili osožáka! Bola to surová realita. V skromnej kancelárii ležal vedľa pracovného stola mŕtvy muž. Guľka z jeho vlastnej pištole ho zasiahla do hrude, roztrhla pravé pľúca a tepnu. Služobná pištoľ kalibru 7,65 milimetra zmizla aj s náhradným zásobníkom. Mŕtvy mal päťdesiatpäť rokov...
Správa zburcovala policajtov z celého okolia. Zbehli sa aj zo susedných okresov. Ani
v jednom štáte na svete nemajú policajti radi, keď vraždia ich kolegov. Taký páchateľ musí počítať s tým, že po ňom muži zákona pôjdu ako po besnom psovi. Ako po škodnej...
Svedkovia videli utekať od staničnej budovy smerom do lesa dvoch mladých mužov. Vedeli podať ich popis. Vlastne, polícia už mala aj ich pravdepodobné mená. Tesne pred svojou smrťou ich po telefóne oznámil centrále zastrelený policajt. Podozrivých mužov uvidel driemať v čakárni, doviedol si ich do kancelárie a snažil sa preveriť si, či po nich nie je vyhlásené pátranie, do ktorého zapojili aj vrtuľník.
Ivan a Jozef opäť prebehli cez hory. Utekali na juh. Vrtuľník počuli. Pred zrakom letcov sa skryli pod stromami. Vyliezť sa odvážili, až keď hukot motora nadobro ustal. Prespali vo vylámanej chate a hlad a túžba po cigaretách ich zahnali do najbližšej dediny. Keď ale v krčme počuli, ako každý hovorí o zastrelenom osožákovi a sľubuje vrahom pomstu, zľakli sa a ušli. Vykradli ešte jeden obchod a autobusom zamierili do Partizánskeho. To bola už ich posledná cesta na slobode. A pre Ivana aj posledná v živote. Zadržali ich v obchodnom dome v Partizánskom.
Vinu posúva na kamaráta
Za mrežami sa postupne ocitla celá partia z priehrady Duchonka. Muži sa priznali k všetkým vlámačkám po takmer celej republike. Priznali sa aj k vražde v Kraľovanoch.
Ivan vypovedal, že si chceli po noci, ktorú strávili útekom cez hory, trošku oddýchnuť. Pospať si v staničnej čakárni. No sotva si zdriemli, prišiel tam osožák. Pýtal si preukazy a kdesi telefonoval. Jožo chcel jeho chvíľkovú nepozornosť vy-
užiť a zamieril ku dverám, že zmizne. Ale osožák si to všimol. Dvere zamkol a kľúče si vložil do vrecka. Čosi vysvetľoval do telefónu otočený chrbtom. Ivan tvrdil, že vtedy mu brnklo hlavou – toto by mohla byť vhodná príležitosť na útek. Vytiahol veľký mäsiarsky nôž, ktorý mal po celý čas zastoknutý za pásom. Nechcel vraj ísť znovu za mreže. Nôž oprel osožákovi o chrbát a Jožovi prikázal, nech mu zoberie kľúče, aby si odomkli a ušli. No Jožo vzal puzdro na pištoľ, vytiahol ju von. No práve vtedy vyskočil osožák na stôl ku otvorenému hornému oknu. „Chcel kričať o pomoc,“ vysvetľoval Ivan.
„Neviem, prečo som to urobil,“ vypovedal do zápisnice. „Nechcel som to spraviť. Ale bolo mi už všetko jedno. Vedel som, že ma aj tak zavrú! Ja niekedy neviem, čo je skutočnosť a čo je sen. Urobím niečo a neviem, či som to urobil, alebo sa mi to len snívalo. Toto mi pripadalo ako sen. Vraždu považujem za niečo strašné. Niekedy je mi veľmi ľúto, čo som urobil, inokedy nie...“
Potom sa asi dovtípil, aký trest ho čaká. Výpoveď zmenil. Železničného policajta na stanici nezavraždil. Zastrelil ho jeho komplic Jožo!
Jožo, hrozí mi štránok! Nehodil to na Joža len tak. Požiadal ho, aby to za neho zobral.
Napriek tomu, že všetci štyria vlamači boli vo väzbe, vedeli sa spolu dohodnúť. Hlavne Jožo a Ivan. Vymysleli si primitívny, ale účinný systém. Dohodli si kód. Z väzenskej knižnice si požičiavali knihu ruského spisovateľa Ivana Stadňuka Ľudia nie sú anjeli. Ten, kto ju mal v práve v rukách, poznačil vybrané písmená tak, aby tvorili odkaz. Stačilo ich potom v správnom poradí prečítať. Jožo tak od Ivana dostal odkaz: „Jožo, zober to na seba, lebo ja dostanem štránok!“ A ďalší odkaz: „Danu zatiahnuť do prípadu!“
Daniela skutočne poskytla svedectvo, podľa ktorého najprv nechcela veriť, že partia mládencov sú vlamači. Myslela si, že sa len tak vyťahujú, aj keď jej bolo podozrivé, že majú stále veľmi veľa peňazí. Neskôr zistila, že sa len tak nevyťahujú.
Jožo „to“ na seba nezobral. Až taký solidárny nebol. Sedieť za mrežami pätnásť rokov a potom nosiť po celý život biľag vraha, je oveľa horšie ako trest za vlámačky. Nech je to hocikoľko rokov...
Ide do tvrdého!
O tom, čo sa dialo v kancelárii na železničnej stanici, podrobne vypovedal aj Jožo. Podľa neho sa to stalo tak, že keď osožák telefonoval, priskočil k nemu Ivan, chytil ho za hrdlo a o chrbát mu oprel nôž, ktorý vytiahol z nohavíc. Jemu prikázal, aby zobral kľúče. Ivanovi niečo uvidel v rukách. Osožák ale vyskočil na stôl, kričal cez horné vetracie okienko o pomoc. Vtedy zistil, že to, čo Ivan drží v rukách, je pištoľ. Padol výstrel a chlap sa zosunul na zem. Ivan ešte zobral z puzdra, ktoré ležalo na stole, rezervný zásobník a spolu ušli.
To zopakoval aj na hlavnom pojednávaní. Ivan až vtedy definitívne zistil, že kamaráta Joža na obetovanie sa neprehovorí. K vražde sa radšej priznal. Celú záverečnú reč na krajskom súde odbil dvoma vetami: „Nemám čo povedať! Aj keď dačo poviem, aj tak mi neuveríte!“
Súd vyniesol rozsudok 16. novembra 1976. Podľa vážnych tvárí poroty Ivan pravdepodobne pochopil, že ide do tvrdého a že sa jeho obavy na štránok, o ktorom písal Jozefovi, začínajú napĺňať. Dostal trest smrti a nepomohlo mu ani odvolanie. Ostatní skončili za mrežami – na šesť až osem rokov.
* * *
Pravdepodobne posledné slová, ktoré Ivan K., dvojnásobný vrah a vlamač v podzemí komplexu Justičného paláca v Bratislave, s čiernou kapucňou na hlave a už so slučkou na hrdle, vo svojom živote počul, bola formulka: „Vašej žiadosti o milosť nebolo vyhovené, rozsudok bude preto okamžite vykonaný!“ Rado Vrbovský

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  2. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  3. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  4. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  5. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  6. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  7. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  8. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  9. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  10. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  1. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  2. Väčšina fajčiarov dala deťom cigarety, ak si vypýtali
  3. Podcast: Jeden lístok, veľa tratí
  4. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  5. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  7. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  8. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  9. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  10. COOP Jednota je najdôveryhodnejším slovenským predajcom potravín
  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 919
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 11 974
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 858
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 732
  5. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 9 466
  6. Aká je chémia vôní 9 169
  7. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy 9 047
  8. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 840
  9. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 8 692
  10. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu 8 525
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Od koláčika k veľkému snu

Šikovná mamina dvoch detí neraz vypeká aj do polnoci. Ženie ju túžba po splnenom sne.

Veronika si túži vo Valči otvoriť svoju vlastnú cukrárničku.

Bylinkárka Thurzová bola svetoznáma

Kniha bylinkárky z Martina bola preložená na 23 svetových jazykov.

Pamätná izba Ľudmily Thurzovej dýcha históriou aj silou, ktorú v sebe táto výnimočná žena mala.

Miloš Fafrák: Verím, že Žilinu ešte ponaháňame

Mladíci z úspešného dorastu, ktorí vybojovali pre tromi rokmi pre Martin striebro, sa začínajú hlásiť o slovo aj v seniorskom tíme.

Miloš Fafrák.

Neskôr, ale predsa

V Socovciach napriek pandémii stihli každoročnú brigádu.

Cintorín v Socovciach je pripravený na zimu.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Polícia už pozná totožnosť muža, ktorý zaútočil po upozornení, že nemá rúško

Páchateľa a jeho kamaráta spoznali ľudia na videozázname.

Na stanici v Nitre napadli muža po tom, ako upozornil na rúško

Incident sa stal v čakárni na autobusovej stanici.

Zdravotná sestra z Čadce prekonala COVID-19: Myslela som si, že zomriem

Pri pociťovaní príznakov sa začala liečiť sama. Bola to chyba.

Ako vyzerajú covidové pľúca? Zo špongie je tuhá hmota, hovorí patológ

Súdny lekár František Štuller, vykonáva aj pitvy ľudí, ktorí umreli na covid.

Už ste čítali?