Nechýbal ani na oslavách 95. výročia miestneho divadla, na ktorých si vychutnal ukážky z predstavení súboru D-Efekt naštudovaných počas posledných piatich rokov a prebral cenu starostu za prínos k rozvoju miestnej kultúry.
Čím podľa vás vynikajú ochotnícki divadelníci v Dubovom?
Srdečnosťou, otvorenosťou a láskou. Ak si uvedomíme, že Slovenské národné divadlo v Bratislave má 87 rokov a v Dubovom už existuje divadlo 95 rokov, hovorí to o miestnej spoločenskej potrebe, génoch a o vzdelaní ľudí. Táto dedina chce niečo o sebe povedať. Keď som sa ako chlapec rozhodoval, akou cestou pôjdem, počul som veľmi veľa o ochotníckom divadle v Dubovom. Keď ma po rokoch oslovila Vlasta Kunovská, či by som nešiel robiť do Dubového režiséra, neváhal som ani minútu. Ochotnícke divadlo vtedy viedli a ovplyvňovali také osobnosti, ako je Igor Galanda, Peter Bzdúch, Ján Kožuch, Ľubomír Vajdička, ktorí sú míľnikmi slovenského divadelníctva. Dostať sa medzi tieto osobnosti, a to nemyslím populisticky, ani nechcem pochlebovať miestnym ľuďom, je pre mňa cťou. K Dubovému ma pripútal magnetizmus, ktorému sa nedá uniknúť. S miestnym divadlom som spútaný už dvanásť rokov a aj keď nerežírujem, prídem sa pozrieť na divadelnú premiéru a stretnutie s miestnymi ľuďmi je pre mňa vždy dojemné. Už si žiadam aj popisné číslo (smiech), ale ním je miestny kultúrny dom, kde som prespal niekoľko nocí a prežil najkrajšie životné chvíle.
Neprekáža vám, že ste často museli pracovať v horších podmienkach?
V Dubovom nie sú horšie, ale profesionálne podmienky. Týka sa to osvetľovania, zvukovej aparatúry, dokonca sme dostali cenu za scénografiu. Sú tu ochotní ľudia. Stačí, keď im poviem, čo potrebujem, a oni všetko zabezpečia. Sú tu absolútne dobré podmienky pre divadlo. Divadelníctvo nie je o technológiách, ale o človečenstve. Do Dubového som dochádzal z Bratislavy 270 kilometrov. To je už droga, fetiš, niečo, čo sa nedá nazvať inak ako láskou, za ktorou odchádzam v piatok a v pondelok sa vraciam späť. Divadlo sme nacvičovali väčšinou pol roka. Keď som ešte pracoval v Bábkovom divadle
v Žiline, dochádzal som do Dubového dva razy týždenne. Začínali sme nacvičovať o štvrtej alebo o piatej hodine popoludní a skúšky sme ťahali do deviatej večer. Keď som odišiel do Bratislavy, tak sa to zmenilo na „víkendovky“. Pri intenzívnej divadelníckej práci sme boli spolu aj šestnásť hodín v kuse. Prečo? Pretože sme Dubovčanov a ďalších ľudí, ktorí majú radi divadlo, chceli urobiť šťastnými.
Ak je v divadelnej sále chladno, to predsa sú horšie podmienky?
Nie, teplo nám bolo od srdca. Aj keď sme mali oblečené štyri bundy, pri nacvičovaní sme sa „vytešili“ a „vyhrali“. V kultúrnom dome bolo chladno, ale vôbec som si to ani neuvedomil. Išli sme do krčmy, najedli sme sa, zabavili. S mladými som chodieval dokonca na diskotéky. Vždy, keď sme sa stretli, veľmi sme sa smiali. Keď som pri nacvičovaní videl Maťa Hullu, ako on nevedel čítať, pomyslel som si, že s takým nevedomcom sa nedá nič robiť. Ale keď vyšiel na javisko videl som, že má na divadlo dar od Boha. Postave, ktorú hral, dal úplne nový rozmer a ja som žasol. Javisko už bolo jeho svetom, do ktorého nás ostatných dostal. Tento talent zdedil ešte po svojom báječnom otcovi. Hercovi, ktorý sa preslávil za čias režiséra Petra Bzdúcha. Čo som prežil v Dubovom za dvanásť rokov, bol jeden veľký žúr a nádherný zážitok.
Je niekto v Dubovom, kto vás sklamal?
Neviem o nikom. Táto obec je jednou veľkou rodinou. Mrzí ma iba to, že Milan Pšenko odišiel a už s nami nehrá divadlo. Ale nemôžem povedať, že ma sklamal. S Dubovčanmi mám nádherné vzťahy. Keď som v Bratislave nakupoval kachličky, pristúpil ku mne muž, ktorý mi povedal: „Pán Šulík, poďte si kúpiť kachličky, aké chcete.“ Prekvapene som sa naňho pozrel a pomyslel som si: „Odkiaľ ma môže predavač poznať.“ Ale predavač mi to hneď vysvetlil. Dievčina, ktorá pracovala s ním v obchode, má starých rodičov v Dubovom a tam o mne vedia všetko. Mladá Dubovčanka mi potom povedala, že ma pozná z dubovskej krčmy.
Čo výnimočné robia podľa vás Dubovčania?
Pred piatimi rokmi som si uvedomil, aká je táto obec silná svojou tradíciou výchovy mladých ľudí. Učia ich, aby si vážili, odkiaľ vyšli. V Dubovom je folklórny súbor, spevácka skupina, divadelný súbor, sú tu hasiči, futbalové mužstvo. To znamená, že Dubové svojou štruktúrou a nádhernými tradíciami pripomína skôr mestečko ako obec. Poznám veľmi veľa divadiel na Slovensku, ale pre mňa je v Dubovom ochotnícke národné divadlo. Som presvedčený, že Dubovčania sú vzorom toho, ako rodičia majú byť pre svoje deti príkladom. Spomínam si na predstavenie veľmi náročnej hry - Dom Bernardy Alby. V prvých radoch sedeli štvor- až šesťročné deti. Akoby boli skamenené. Fascinovalo ich, čo sa deje pred nimi na javisku. Takto vydržali celé predstavenie. Neviem, či niečomu rozumeli, ale podstatné je, čo cítili a čo v nich zostalo. Možno si povedali: „Keď budem veľký, aj ja by som chcel byť takým hercom ako tento ujo alebo teta.“ Vôbec ma neprekvapuje, že také malé deti sú tak „vycepované“ a naučené hrať divadlo. Ľudia v Dubovom sa k deťom správajú ako k rovnocenným partnerom. Rodičia im ponúkajú miesto, o ktorom si myslia, že je správne. Aj v Dubovom chodia ľudia do krčmy, sú medzi nimi aj zvady, ale existuje tu aj divadlo, kde sa obrodia a získajú do srdca lásku, ktorú sú schopní odovzdávať iným. Braňo Gregor
