Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky
PRÍPADY ZO SÚDNEHO ARCHÍVU, V KTORÝCH MAL POSLEDNÉ SLOVO MAJSTER KAT

Sám o smrť požiadal

„Ako záverom si žiadam o čo najprísnejší trest a to jest trest smrti, lebo nikde nie je záruka, že po výkone trestu nebudem páchať ešte horšie trestné činy, a aké, to si domyslite.“
Tento text bol napísaný rukou, guľôčkovým perom na zažltnutom papieri uloženom v zaprášenom súdnom spise. Pod tým podpis. Dopredu prezradíme, že žiadateľovi vyhoveli. Aj keď, ako to vyplýva zo spisu, asi si to na poslednú chvíľu predsa len rozmyslel. Čo sa ale odohralo predtým?
Jeho príbeh sa začal odvíjať dávno. Veľmi dávno, pred bezmála štyridsiatimi rokmi. Poprava v lese
Už ho to prešlo. Vzrušenie opadlo. Zrazu si uvedomil, že chlapec ležiaci pod ním sa zamrvil a tíško zavzlykal. S fučaním sa z neho pozviechal, vytiahol si nohavice a zapol si ich.
„Môžeš sa obliecť!“ prikázal.
Kým si chlapec fňukajúc navliekal trenírky a na ne nohavice, padol mu pohľad na detský luk a šípy ležiace povedľa. Na ne chlapca vylákal do lesa. Že sa budú hrať na Indiánov. Takých ako Winnetou, náčelník Apačov, a jeho biely brat Old Shatterhand. Keď ho zaviedol hlbšie medzi stromy, kázal mu zobliecť si nohavice, stiahnuť si trenírky a ľahnúť si na brucho. Malý omnoho staršiemu neodporoval. Urobil všetko tak, ako mu prikázal. Všetko. Úplne všetko.
Spočiatku ho to veľmi vzrušovalo. Teraz ale na neho začal siahať strach. Čo ak to ten malý povie doma? Čo mu urobia? Zbijú ho? Zavrú do polepšovne? To radšej nie!
Dalo by sa tomu zabrániť. Ak chlapec nič nepovie... Nič nehovorí iba mŕtvy. Veď to videl vo filme!
„Daj mi ten povraz, ktorý máš vo vrecku!“
Vyštekol to takým rozkazovačným tónom, že chlapec bez slova vytiahol stočený kus povrazu a podal mu ho do ruky.
„Teraz poď so mnou, ešte ti niečo ukážem! Hybaj!“
Chalan sa bez odporu nechal zaviesť hlbšie do lesa. Viedol ho dovtedy, kým neuvidel to, čo hľadal. Pevnú haluz a pod ňou peň. Urobil na povraze voľne sa pohybujúcu slučku. Takú, ako to odpozoroval vo filme o Winnetuovi. Koniec povrazu priviazal o haluz.
„Vylez na ten peň!“
Chlapča zamrkalo, no vyliezlo.
„Čo... Čo ideš robiť?“ spýtalo sa vyľakane, keď mu založil na hrdlo slučku.
„To uvidíš!“ odsekol. Hneď na to mu podrazil nohy.
Chlapec už nestihol povedať nič. Absolútne nič. Len bezmocne okolo seba kopal. Zasiahol kopancom aj jeho, presne do rozkroku, ale slabo. Telo visiace na povraze sa voľne otáčalo. Otočilo sa
k nemu tvárou. Díval sa do veľkých vytreštených očí a videl, ako z nich vyprcháva život. Počkal dovtedy, kým nevyprchal všetok.
Aj tak by som ho zabil!
Stalo sa to na severe stredného Slovenska, na Orave, 24. marca 1968. Obeť, chlapec, ktorý sa tak veľmi chcel hrať na Indiánov, mal necelých desať rokov. Páchateľ, bez päť dní šestnásť. Volal František.
Domov sa vrátil, akoby sa nič nestalo. Ešte si s mamou zahral kanastu. Keď večer pribehli nešťastní susedia, že ich syn neprišiel domov, prejavil nezvyčajnú účasť. Vypytoval sa, kam mohol ísť, s kým sa vybral z domu. Ba, keď po nezvestnom chlapcovi zorganizovali pátranie, zapojil sa do pátrania aj on. Pri pátraní v lese prejavoval nezvyčajnú aktivitu. Tí, čo s ním chodili po lese, hovorili dokonca o obetavosti. Samozrejme, pátračov viedol úplne iným smerom, len nie tým, kde visela na konári jeho obeť. No policajti vybadali, že sa zároveň správa akosi zvláštne. Až podozrivo. Ba niekoľkokrát sa preriekol.
Keď rojnica záchranárov prečesávajúca les, našla obeseného, pohlavne zneužitého chlapca, policajti sa s Františkom porozprávali. Najprv zatĺkal, ako sa len dalo. Ale potom sa priznal. Bez čo i len náznaku ľútosti. Dokonca vyhlásil, že keby ho malý neposlúchol a nedal sa tak ľahko obesiť, aj tak by ho zabil. Bol pevne rozhodnutý zabiť ho. Zabil by ho chvatom zo sebaobrany. Má ho dobre nacvičený...
Františka ako mladistvého odsúdili za vraždu a pohlavné zneužitie na sedem rokov straty slobody v nápravnom ústave pre mladistvých... Nariadili mu aj ochranné liečenie.
Zväzoček päťstokorunáčiek
Od udalosti v lese na severe Slovenska prešlo takmer rovných jedenásť rokov. Kalendár ukazoval sobotu, 10. marca 1979.
Studený sychravý marec, taký pravý, oravský, dobiedzal aj cez prešívance a kožúšky, no v maringotke vyhriatej malou pieckou bolo teplo a s teplom aj útulne. Veď práve na to ju v družstevnej ovčej farme používali. Na prezliekanie sa a na to, aby sa v teple mohli aspoň najesť. Dnu sedelo niekoľko ľudí. Mužov i žien. Zohrievali si nad pieckou ruky, rozprávali sa, žartovali, popíjali teplý čaj, zajedali si. Však sa už od rána narobili pri ovciach dosť a dosť a dakedy si treba aj oddýchnuť...
„Počúvajte, čo keby sme sa poskladali na fľaštičku páleného?“ ozvalo sa
z kúta.
Návrh ani tak veľmi neprekvapil. Na fľaštičku sa zvykli bežne poskladať. Bez rozdielu – muži aj ženy. Skôr prekvapilo to, kto s nápadom prišiel.
Mladého, ani nie tridsaťročného muža, o ktorom vedeli, že sa volá František, poznali len mesiac a pár dní. Ošetrovateľa oviec k nim prišiel robiť začiatkom februára. Vedeli, že má za sebou nejakú čiernu minulosť, ale nejako zvlášť ich to nezaujímalo. Napokon – v robote si nepočínal zle. Vedel si ju zastať. Ale bol nejaký zvláštny. Držal sa bokom. Všimli si, že si nikdy nedal ani len pivo a teraz hovorí o pálenke? Na druhej strane – už niekoľkokrát ho prekárali, že by sa patrilo priniesť „príchodnô“, čosi na potúženie.
Návrh prijali. Skôr sa dohadovali nad tým, ako na družstvo k ovciam ďaleko od obchodu teraz v sobotu fľaštičku dopraviť. Problém vyriešila jedna z družstevníčok. Zo skrinky vytiahla sedemdecovku vodky. Vraj ju mala pripravenú pre šéfa na gratuláciu. No kým bude príležitosť na gratuláciu, určite pozháňa inú fľašu.
Poskladali sa všetci. Až na Jána, chlapa čosi cez päťdesiatku. Niežeby nechcel prispieť, to nie! Dokonca bol rád, že sa František ozval. Veď mu ho bolo aj ľúto. Obľúbil si ho a zopárkrát si ho odviedol aj k sebe domov. Predstavil ho manželke, pohostil. Ostatných nabádal, aby boli
k nemu kamarátskejší, prijali ho medzi seba. Len práve nemal pri sebe drobnejšie peniaze, ktoré by prihodil do zbierky.
„Aha, pozrite sa!“ vytiahol z vrecka peňaženku. „Momentálne nemám žiadne menšie peniaze, len takéto!“ zamával pred sebou zväzkom päťstokorunáčiek.
„Fíha! A ty máš odkiaľže toľko peňazí?“
„Ale, staviam k domu prístavbu a nosím ich pri sebe, ak by sa pritrafilo nejaké auto do mesta. Hneď by som sa zviezol a nakúpil stavebný materiál. Ale drobnejšie, prisámbohu, nemám! No rozmeniť päťsto korún, je mi ľúto...“
Nepýtali od neho. Veď to aj tak vyšlo každému len pár štamperlíkov. Na zahriatie. Ján si pri rozhovore ani nevšimol, že od chvíle, ako vytiahol zväzok päťstokorunáčiek, ho veľmi pozorne sleduje pár očí. Neodtrhnú sa od neho ani na chvíľu.
Cesta bez návratu
V maringotke sa po štamperlíkoch ihneď zodvihla nálada. Pookrial aj Ján. Keď sa blížilo sedem hodín večer, vstal z miesta: „Sľúbil som svojej starkej, že budem najneskôr o pol ôsmej doma. Už je aj tak tma. Pôjdem, majte sa s Pánom Bohom!“ Rozlúčili sa s ním. To, že z maringotky sa po chvíľke vyšmykol aj František, si ani nevšimli. Veď sa už aj tak rozchádzali okrem tých, ktorí mali ostať pri ovciach.
Ján to mal domov pár kilometrov. Niesol si čiernožltú tašku prehodenú cez plece a kotúč stočeného kábla. Prestavoval svoj rodinný dom, robil k nemu prístavbu a vždy niečo dokúpil. Vyšiel na cestu a stratil sa v hustnúcej tme.
Jánova manželka sa večer na hodinky pozerala márne. Muž jej domov neprišiel ani pol ôsmej, ako sľúbil, ani o ôsmej, ani o deviatej. Domov v ten večer neprišiel. A neprišiel už nikdy...
Čiapka v snehu
V tom čase nemali dediny starostov. Fungoval v nich predseda miestneho národného výboru. V tej dedine ním bol päťdesiatročný Miloš. V nedeľu 11. marca sa okolo deviatej ráno vybral do svojho úradu. Na ceste stretol pani Teréziu, Jánovu manželku. Plakala, len tak sa jej po tvári liali slzy.
„Čože sa vám stalo, ženička, že takto nariekate?“
„Muž sa mi nevrátil z práce! Čo ak sa mu prihodilo nejaké nešťastie? Čo budem teraz robiť? Aha, pozrite sa, po porážke mi ruka ochrnula, tri deti mám na krku. Čo si teraz bez neho počnem, ak sa mu niečo stalo...?“
„Len sa ničoho nebojte. Určite sa iba niekde zdržal, zabavil! Veď viete, chlapi práve všade oslavujú ženský sviatok, „emdéžet“! Možno to trochu včera večer prehnali. Nechcelo sa mu už ísť do tmy a u nejakého kamaráta prespal. No a teraz vyspáva opicu!“
Prikývla, že sa to skutočne tak mohlo stať, ale plakať neprestala. Keď sa predseda vracal z úradu, našiel pani Teréziu ešte stále v slzách. Manžel neprišiel. Prisľúbil, že sa po ňom poobzerá. K družstevnej ovčej farme sa vybral pešo.
Prešiel asi dvesto metrov od dediny a v koľaji vyjazdenej v čerstvo napadnutom snehu mu čosi udrelo do očí. Vyhrabal to. Bola to svetlá čiapka so šiltom. Vrátil sa k pani Terézii. Pri pohľade na čiapku sa rozplakala ešte väčšmi.
„Je to čiapka môjho muža! Veľmi dobre ju poznám! Nikdy by ju len tak nepohodil, určite sa mu stalo niečo zlé!“
Čiapku poznal i Jánov brat, ktorý prišiel utíšiť švagrinú. Utekal k miestu, na ktorom predseda čiapku našiel. Zišiel z cesty dolu svahom, no nevidel nič nezvyčajné. Všetko zakrýval nový sneh. Zakryl aj všetky stopy. Predsa len pochodil po okolí a naďabil na kotúč kábla. Bol mu podozrivý. Nikto predsa nebude len tak zahadzovať celé metre nového kábla! Po okolí sa poobzeral ešte lepšie. Zišiel až dole, ku kríkom, ktoré lemovali potok. A aha! V jednom z nich priam svietila čiernožltá taška na plece. Vedel, že patrí bratovi. Teraz mu bolo jasné, že sa ozaj muselo stať niečo vážne. Zišiel až k potoku. Tam brata našiel. Zaklineného vo vrbine. Podľa modrej tváre spoznal, že je mŕtvy.
O zvesti sa dozvedel i bača z farmy: Jána vraj zabili a okradli o peniaze! Bača dumal: „Kto by to mohol urobiť?
Z miestnych asi ťažko niekto. Asi niekto cudzí. A čo tak František? Veď už za čosi sedel. Hovorili aj o vražde. František mal práve vtedy nočnú šichtu. Čo je vrahom skutočne on a peniaze skryl niekde na farme?
Bača i so synom sa vybrali peniaze hľadať. Nenašli ich. Za pecou v maringotke, ktorá slúžila ako prezliekáreň, ale objavili niečo iné. Zakrvavenú sekeru.
Páchateľ sa priznal
František sa k všetkému priznal ešte v nedeľu, len čo si ho vyzdvihli policajti. Videl vraj, ako Ján vytiahol zväzok päťstokorunáčiek. Asi dve hodiny nad tými peniazmi premýšľal, v hlave nemal nič iné. Potom sa rozhodol. Premyslel si plán: Jána prepadne, keď pôjde tmou domov. Omráči ho sekerou a peniaze mu zoberie!
Už z neho nespúšťal zrak. Striehol na neho. Keď po siedmej odchádzal z farmy, vybral sa za ním so sekerou v ruke.
„Asi dvesto metrov pred dedinou,“ vypovedal, „som ho dostihol. Kroky stlmil padajúci sneh. Udrel som ho odzadu do hlavy, no úder ho neomráčil. Len zjojkol a ušiel na lúku pod cestou. Rozbehol som sa za ním. Dostihol som ho a chytil za golier. Zvalili sme sa a kotúľali dolu svahom. Vtedy ma spoznal a kričal: „Pomoc! Ľudia, pomôžte mi!“ Kotúľali sme sa až ku kríkom. Rozčúlilo ma, že ho nemôžem premôcť. Aj to ma nasrdilo, že ma spoznal. Tak som sa ho rozhodol zabiť. Veď by ma prezradil! Sekerou som ho udrel niekoľkokrát do hlavy. Keď sa prestal hýbať, prehľadal som mu vrecká. V zadnom mal peňaženku. V nej som našiel v päťstokorunáčkach šesťtisíc korún. Peňaženku som spálil v piecke, v prezliekárni. Sekeru som skryl za piecku.“
Pri domovej prehliadke našli vo Františkovej posteli ešte 5 tisíc 820 korún. Skryl si ich do vankúša.
Incident v cele smrti
Hlavné pojednávanie Krajského súdu v Banskej Bystrici sa začalo 28. novembra 1979. František sa priznával aj pred trestným senátom. Výpoveď ešte aj doplnil. O to, že sa Ján pokúšal pred sekerou chrániť rukami. Že po vražde do rána normálne, ako by sa nič nestalo, pracoval a všímal si, či sa niečo nedeje. Ale nedialo sa nič. Len napadol čerstvý sneh. Odľahlo mu, že na lúke zakryje stopy a mŕtvolu. Naostatok dodal:
„A nakoniec, aj tak mi bolo jedno, čo sa s Jánom stane...“
Na záver pojednávania František povedal len toľko, že súhlasí s návrhom prokurátora, ktorý pre neho žiada absolútny trest, trest smrti. Namiesto posledného slova predložil súdu rukou napísaný list
s vlastnoručným podpisom. V jeho závere žiadal, aby mu súd uložil najprísnejší trest.
* * *
Súd vyniesol rozsudok 7. decembra 1979. Bol taký, ako každý predpokladal - trest smrti. Podľa záznamu v spise František ešte v cele pre odsúdených na trest smrti v komplexe Justičného paláca stihol napadnúť príslušníka justičnej stráže. Udrel ho rukou. Rýchlo ho ale spacifikovali a zaobišlo sa to bez vážnejšieho poranenia.
Trest bol vykonaný 25. septembra 1980, o tretej hodine ráno. O čo František žiadal a čo nechal zakúsiť aj iných, to majster kat dožičil aj jemu...
Rado Vrbovský

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Pomáhajte čítaním
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  1. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  2. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  3. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  4. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  8. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  9. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  10. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 32 942
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 043
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 21 483
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 017
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 449
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 534
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 658
  8. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 648
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 541
  10. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 10 087
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Slnečnica v oblakoch

Seniorovi z Koštian nad Turcom sa podaril pestovateľský úspech.

Vysoká slnečnica teší okoloidúcich.

Fomat musel stopnúť aj tréningy

Treťoligový tím Fomatu minulý týždeň pokračoval v tréningovom procese, no musel ho prerušiť. Kormidelník Pavol Šuhaj nepredpokladá, že tento rok ešte jeho tím nastúpi na súťažný zápas.

Marko Repáň je zatiaľ najlepším strelcom tímu.

Vidieckou ženou roka je aj starostka zo Žabokriek

Ženy netreba brať ako samozrejmosť. Sú inšpiratívne a robia život na vidieku lepším. I to je hlavná myšlienka súťaže Vidiecka žena roka. Jednou zo štyroch ocenených je aj Zuzana Valocká, starostka Žabokriek.

Zuzana Valocká je Vidieckou ženou roka v kategórii politička.

Zoznam odberných miest v Turčianskych Tepliciach

Testovanie sa uskutoční na odberných miestach v lokalitách, na ktoré sú obyvatelia mesta zvyknutí pri konaní volieb.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zomrel majiteľ známej nitrianskej firmy Turancar

Viliam Turan mal 66 rokov. Podnikať začal krátko po nežnej revolúcii.

Celoplošné testovanie v Nových Zámkoch a Šuranoch: ZOZNAM odberných miest

Testovať sa bude aj v kine či športovej hale. Fungovať bude aj pojazdné odberné miesto.

Banská Bystrica zverejnila zoznam odberných miest ( + Zoznam)

Mesto sa pripravuje na celoplošné testovanie obyvateľov, sú známe odberné miesta. Bude ich 68.

Už ste čítali?