Pátrali sme po tvárach detí zo Štefunkovho súsošia
z priečelia Základnej školy na Mudroňovej ulici v Martine
Odhalili sme totožnosť chlapca zo súsošia sochára Fraňa Štefunku. S Annou Štricovou–Hlavajovou, profesorkou martinského gymnázia, pózoval sochárovi podľa všetkého Branislav Meško. Dôvody, prečo si vybral z detských modelov práve tohto asi šesťročného chlapca, nám vysvetlila jeho sestra Anna Lepišová (76).
„Fraňo Štefunko prišiel na začiatku trid-siatych rokov do Martina a pracoval na generálnom riaditeľstve. My sme sa chvíľu predtým presťahovali z Oravy a začali na ulici A. Pietra ako prví stavať dom. Všade naokolo bolo pole. Zrejme Štefunko nemal kde bývať a keďže sme mali veľký dom, od ktorého mal blízko do práce, rodičia mu prenajali jednu izbu. Neviem, ako dlho u nás býval, ale po ňom sa v tejto izbe striedali učitelia, vojaci, študenti. A neviem ani, prečo v súvislosti so sochou oslovili práve jeho. Myslím si, že to mohol byť nápad môjho otecka. Od postavenia školy na Mudroňovej ulici v nej učil 45 rokov a bol aj dosť aktívny. Navrhol napríklad aj Komenského nápis v suteréne: Pojď sem, synu, uč se dobrým býti. Zrejme využil situáciu, že pod jeho strechou býva začínajúci sochár a Štefunko zas využil ako modela môjho brata,“ vyrozprávala nám bývalá učiteľka náboženstva a pracovníčka okresnej knižnice, ktorá bola vtedy veľmi maličká, takže podrobnosti si nepamätá.
A viac jej o tejto pocte, ktorú im Štefunko preukázal, nepovedali ani rodičia. Chlapec zo súsošia zomrel pred dvanástimi rokmi a Anna Lepišová si naňho spomína ako na odvážneho človeka. „Zúčastnil sa na Povstaní a počas vojny ako študent martinského gymnázia prišiel do školy na protest v čiernom a na stenu vyvesil plagát oslavujúci 28. október ako deň vzniku Československej republiky. Chceli ho uväzniť, ale riaditeľ, náš dobrý známy, nám vtedy pomohol. Brat strednú školu dokončil v Banskej Bystrici a odišiel do Bratislavy, kde študoval medicínu. Školu nedokončil, pretože sa oženil a ostal pracovať v Bratislave na pozemných stavbách. Potom vyrezával z dreva krásne veci a písali o ňom aj v časopise. Venoval mi sadu črpákov, ktoré som si dala na chatu. Neznámy vandal mi ich ale spálil. Ostal mi na pamiatku iba jeden,“ dodala Anna Lepišová, podľa ktorej má dievčatko vedľa jej brata tvár blízkej a o čosi staršej susedy Ruth Sirackej. Toto meno žiačky s dvoma zapletanými vrkočmi sa však nezhoduje s tým, ktoré sa s ním spájalo doposiaľ. Podľa viacerých si sochár vybral za model jednu z troch dcér Jozefa Hlavaja, staviteľa školy z firmy Hlavaj – Palkovič – Uličný.
Aj samotná Ruth Siracká, ktorá žije v Bratislave ako Jergová, sa považuje za „Štefunkovo dievča“. Chlapec vedľa nej by mal byť dokonca jej mladší brat Ján, dnes onkológ a manžel známej onkologičky Evy Sirackej. „Myslím si, že sa na ňu aj podobám. Všetci v Martine nás s bratom vídali vždy spolu. Bol mladší, menší a nesmelý. Brávala som ho so sebou za ruku úplne všade, dokonca aj do školy, hoci bol ešte maličký. Boli sme nerozlučná dvojica. Po Martine sa hovorilo, že Štefunko robil sochu podľa nás dvoch,“ vysvetlila Ruth Jergová-Siracká, ktorá nosila dlhé vrkoče. Sochárovi ale nikdy nestála ako modelka a ako tvrdí jeho neter Terézia Rybářová, majster vždy modeloval podľa živej predlohy, ktorá mu pózovala. Ruth Jergová–Siracká pripúšťa, že by to mohla byť jedna zo staviteľových dcér. Aj Anna Hlavajová totiž v dievčenskom veku nosievala vrkoče. Tá pravá postava zo súsošia bude zrejme práve ona.
Neskoršia profesorka na martinskom gymnáziu Anna Štricová nám to už potvrdiť nemôže. Namiesto nej to urobila jej nevesta Ivana Štricová, ktorá žije s manželom v Brezne. „V našej rodine sa tradovalo, že socha nad vchodom do školy je moja svokra. Aj jej staršia sestra Jelka Deáková mi potvrdila, že hlavu robil majster podľa nej. Je to pravdepodobné, lebo Štefunko k Hlavajovcom chodieval,“ rozplynula opar pochybností Ivana Štricová a pridal sa k nej aj riaditeľ Gymnázia Viliama Paulínyho-Tótha Marián Štefko: „Pýtal som sa viacerých starších kolegov a všetci mi sväto-sväte tvrdia, že to bola Anna Štricová. Vraj sa raz vyjadrila, že je jedna z mála Martinčaniek, ktorá má sochu.“
Miroslava Dírerová