, iba 20-ročný, gólman chytal s neuveriteľnou istotou a svojimi zákrokmi privádzal domácich zakončovateľov doslova do zúfalstva. „Zápas sa začal vyvíjať presne tak, ako sme očakávali. Martinčania na nás vybehli, ale ich tlak sme v pohode ustáli. Chytil som sa nielen ja, ale aj chalani. Strelili sme tri góly a potom sa nám už hralo veľmi dobre. Naopak, na domácich bolo vidieť, že sú v hernej, ale aj streleckej kríze,“ povedal nám tesne po stretnutí vysmiaty Vladimír Kováč. Trenčínu sa darí, veď počas úvodných deviatich kôl nenašiel premožiteľa. „Máme veľmi dobré mužstvo, v ktorom každý pomáha každému. Nielen na ľade, ale aj mimo neho,“ prezrádza recept na úspech trenčianska brankárska nádej, ktorú sme požiadali, aby zhodnotil aj výkon martinských kolegov. „Nerád robím takéto hodnotenia, ale dobre. Vlasto Lakosil to mal veľmi ťažké, musel čeliť iba ťažkým strelám a nebezpečným dorážkam. Každý puk bol nepríjemný, podľa mňa za góly nemohol.“
Na zápase v Martine nechýbal ani manažér Dukly Trenčín Eduard Hartmann, bývalý reprezentačný gólman. „Vlado Kováč potvrdil, že je to perspektívny brankár, s ktorým musíme vážne počítať. Chytal v pohode, viackrát podržal svoje mužstvo. Na druhej strane mal Vlastimil Lakosil smolu v tom, že hneď prvý puk skončil za jeho chrbtom, čo brankárovi veľa istoty nedodá. Po prvej tretine domáci tréner brankárov takticky veľmi dobre vystriedal a do brány sa postavil Mišo Dzubina. Hneď chytil niekoľko nebezpečných striel a aj potom bol oporou svojho mužstva. Jednoducho, brankári boli ozdobami tohto zápasu,“ konštatoval E. Hartmann.
V martinskej šatni nebolo po prehranom súboji nikomu do reči. Napriek tomu sa s nami Michal Dzubina podelil o niekoľko postrehov. „Zápas sme si pokazili v prvej tretine. Dostali sme tri góly a to sa už potom ťažko otáča, zvlášť s takým súperom ako je trenčianska Dukla. V druhej časti sme sa zlepšili, ale na obrat to nestačilo.“ Michal Dzubina nastupoval do rozbehnutého vlaku, do brány sa postavil po prvej tretine. „Prehrávali sme 0:3, z tohto pohľadu to nebolo jednoduché. Na druhej strane som nemal čo stratiť, mohol som chytať uvoľnene. Pomohli mi aj prvé zákroky, rýchlo som dostal do potrebnej prevádzkovej teploty.“
Michalovi spoluhráči mali niekoľko možností, aby sa vrátili do zápasu, ale v koncovke boli bezzubí. „Prestalo sa nám dariť, strelecky sa nevieme uchytiť. Neviem čím to je, lebo na tréningoch to tak nevyzerá. Potom príde zápas a všetko je iné. Asi až príliš chceme a často to práve býva tak, že čím viac chcete, tým sa vám menej darí,“ analyzuje M. Dzubina. Martinčania neuspeli v treťom domácom zápase, čo je jav oproti minulej sezóne tak trochu nezvyčajný. „Sme si vedomí, že domáce stretnutia by sme mali vyhrávať. Všetko to začalo s Popradom, v tomto zápase nám chýbalo veľa hráčov. So Žilinou sme nehrali zle, ale šťastie sa od nás odklonilo. Potrebujeme sa chytiť, jeden vyhraný zápas môže všetko otočiť. Verím, že to bude už ten najbližší, so slovenskou dvadsiatkou si nemôžme dovoliť zaváhať. O to bude ťažšie, ale som presvedčený, že uspejeme,“ netajil optimizmus M. Dzubina. Jeho slová sa o tri dni potvrdili a Martinčania opäť vyhrali. Mišo stál v bráne a zlikvidoval všetky strely súpera. Aj jeho pričinením sa hokejisti MHC opäť tešili z víťazstva.
(kp)