Mesto musí byť miesto pre ľudí

Kritizovať vie každý, ale občas treba aj pochváliť - chuť a vervu, s akou sa kompetentní a poverení pustili do práce, ale najmä to, že, ako sa zdá, aj (konečne) začali načúvať ľuďom.
Kandidovať na taký vážený titul nie je len tak. Nemalo by ísť len o súčet a výpočet všetkých (už existujúcich) podujatí, inštitúcií a väzieb, nemalo by ísť len o kultúru ako takú, ale malo by ísť aj o sprievodné „záležitosti“, akými je európsky rozmer, pridaná hodnota, presadzovanie princípov trvalo udržateľného rozvoja, zlepšenie infraštruktúry a informova-nosti.
Bez ohľadu na to, či spomínaný titul získame alebo nie, mesto by malo v každom prípade popracovať na zlepšení svojho imidžu. A to ani nehovorím o zahraničí, stačí sa opýtať už len v susedných regiónoch... Kandidatúra bola tým správnym impulzom, ktorý chýbal. Až vďaka kandidatúre máme konečne svoje logo, ktoré nám môžu závidieť aj v zahraničí (M´art in) a ktoré snáď, prežije aj prípadný neúspech, máme hymnu, sprievodný slogan, celý rad nových podujatí. „Značka mesta“ je dôležitá vec a zväčša nebýva totožná s oficiálnymi symbolmi mesta. Má na prvýkrát osloviť, má vyvolať u prijímateľa pozitívne asociácie a chuť dané miesto lepšie spoznať a čo najskôr navštíviť. Aj napriek tomu sa však stále objavujú hlasy, že v meste (ešte) niečo chýba...a nejde len o kultúrne podujatia. Nová socha by bola fajn (viem si predstaviť aj toho Martina na bielom koni, aj olejkára či šafraníka s kutňou, aj Turana či Tura...).
Čo by ale tiež mohlo byť pre turistov zaujímavé a možno ešte prínosnejšie, je náučný chodník po centre mesta. Často sa stretávam s názorom, že Martin je síce malé mesto, ale turisti sa v ňom neraz cítia byť stratení a nedokážu nájsť ani tie najznámejšie budovy a miesta.
Ak ste už niekedy boli v Prahe, Krakove či Šibeniku, tak viete, že pri každej významnej pamiatke majú prehľadnú tabuľu
(v minimálne dvoch svetových jazykoch) a mapu s vyznačením miesta, kde sa práve nachádzate. Po meste vedú hnedé značky (medzinárodne zaužívané ozna-čenie pre kultúrne pamiatky), názvy pamiatok a inštitúcií sú aj v cudzích jazykoch a turista tam jednoducho cíti, že je vítaný.
Náučný chodník po centre Martina by nenáročnou a pútavou formou priblížil tú-ktorú pamiatku, ponúkol by aj nejakú tú pikošku z histórie či dobovú fotografiu a v konečnom dôsledku by turistom pobyt v meste uľahčil a ozvláštnil. Veď kto by nechcel na vlastné oči vidieť diela známeho architekta M. M. Harminca (budova bývalej Tatrabanky, SNM-EM, Turčianske múzeum A. Kmeťa) či D. Jurkoviča (Štefánikov ústav, MFN); priestor, kde sa písali dejiny (Memorandové námestie), hrobky rodiny Révaiovcov, cenné gotické fresky (Kostol sv. Martina), miesto posledného odpočinku Karola Plicku, Martina Kukučína...(Národný cintorín), súsošia a reliéfy od Fraňa Štefunku (Jánošíkova družina, budova VÚB) či Jána Koniarka (Memorandové námestie),...atď. Určite každý, keby o nich vedel... a to by potom bolo fotiek až-až...
Jednou z priorít je infor-movanosť. Kto o meste nič nevie a nemá ani možnosť sa o ňom niečo dozvedieť, tak ten k nám len ťažko zavíta a len ťažko u nás strávi niekoľko dní a nocí. V meste musí byť cítiť, že je otvorené ľuďom, že je tu pre nich. LENKA HALIENOVÁ