Piekla na lopúchoch
Učiteľ, verejný činiteľ, spisovateľ, básnik
a publicista
Anton Straka do roku 1970 pracoval ako riaditeľ Okresného osvetového domu v Čadci. Neskôr pôsobil na Kysuciach ako učiteľ a po roku 1989 ako riaditeľ základnej školy vo svojom rodisku v Krásne nad Kysucou. V roku 1998 sa stal prednostom Krajského úradu v Žiline. Je spoluzakladateľom dvoch vý-znamných celoslovenských kultúrno-spoločenských akcií – Palárikova Raková a Jašíkova Turzovka. Od roku 1964 publikoval vo viacerých časopisoch a
v novinách. V roku 1970 debutoval bibliografiou Raz každému nad hrobom kohút zakikiríka. Za jej vydanie ho pozbavili možností publikovať. Po roku 1998 vydal básnické zbierky S krajinou v srdci (2001), S rukami v rieke (2002), S tebou uprostred slnka (2002), S Ježišom na slovo (2006) a prózu Starý otec, Džony a ja (2003). Žije a tvorí v Krásne nad Kysucou. Na našu otázku, aký má vzťah k vareniu, odpovedá úsmevom.
„Nie moc dobrý. Varenie nie je moja silná stránka. Vždy som sa držal toho názoru, že chlapi patria skôr na dvor ako do kuchyne. Od hladu by som však neumrel. V kritickej situácii by som snáď vedel pripraviť aspoň niečo jednoduché. Niečo, čo sa varilo kedysi v každej kysuckej kuchyni, napríklad kysuckú kapustnicu,“ hovorí. Zo všetkých týchto tradičných jedál má však najradšej zemiakové placky, ktoré pripravovala jeho stará mama aj mama.
„Spomínam si, že stará mama ich pekávala na lopúchových listoch v peci na chlieb. Jeden deň v týždni sa piekol chlieb na gazdovskom dvore a popri ňom sa do pece sádzali tiež tieto placky na lopúchovom liste. Dnes pristanem, keď sa pečú aspoň na rozpálenej platni.“ Ich príprava je podľa jeho slov, veľmi jednoduchá. Stačí očistiť zemiaky. Koľko, to záleží na počte budúcich konzumentov.
„Podotýkam však, že zemiaky musia byť zotreté na „trelku“ ručne, tak má zemiaková kaša najlepšiu konzistenciu,“ hovorí. Potom treba pridať prísady podľa množstva kaše a chuti – cibuľu, roztretý cesnak, korenie, soľ a vajíčka. Masu zahustíme hladkou múkou. Takto upravená kaša sa stáva základom pre pečené placky. Veľkosť a hrúbku si volíme sami.
„Ja mám rád menšie placky a musia byť dobré vypečené. Aby „chrumkali“. Počas pečenia celý dom rozvoniava charakteristickou vôňou, ktorá mi je príjemná aj z toho dôvodu, lebo mi pripomína večery z detstva stráveného u starých rodičov.“
Upečené placky ukladáme do „kastrólika“ a medzi ne dávame kúsky masla. Zakryjeme pokrievkou necháme „odstáť“. Placky vraj potom zmäknú, „prejdú“ maslom.
„K tomuto jedlu je najlepším aperitívom dobrá „kyška“ alebo sladké mlieko. Komu ako chutí. Tiež pripomínam, že tieto placky sú oveľa zdravšie ako tie vyprážané na oleji. Pretože sa pečú nasucho v priamom kontakte s teplom,“ ukončuje Anton Straka.
Dobrú chuť! (MM)