16, z ktorých Mária Pelcrová je jedinou žijúcou držiteľkou.
V nedeľu 28. októbra sa dožíva 80 rokov. O strastiplných rokoch vojny Mária Pelcrová nerada rozpráva. Našťastie jej fascikel v Múzeu Slovenského Červeného kríža (SČK) v Martine je natoľko hrubý, že nám poskytol jej ucelený príbeh. Ani na čítanie nebol príjemný. Niet sa čo čudovať, že sa spomienkam vyhýba...
Lekári na nej robili pokusy
Do vojny vstúpila Mária Pelcrová, vtedy ešte Juríková, ako 13-ročná. Žila na Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy patrila k Československu, s ôsmimi súrodencami, keď ju esesáci v roku 1940 odtrhli od rodiny. Odviezli ju najprv do Poľska, neskôr do Maďarska kopať zákopy a stavať ďalšie tábory smrti, v ktorých sa napokon sama ocitla. V nich pocítila neľudskosť dozorcov. Ak od vyčerpania padla na zem, poštvali na ňu psa, dokopali ju, zlomili jej nos, kľúčnu kosť a pomliaždili hrudník. V takomto stave ju využili lekári na pokusy. Skúšali na nej rôzne zdravotné testy, vykonali niekoľko operácií. Krátko sa zotavovala v kláštore, odkiaľ ju mali previezť do najhoršieho tábora Mathausen. Mária však nečakane ochorela a ostala v karanténe. Využila chvíľku neprítomnosti dozorcu a ušla. Cestou ju však chytili a znova musela tvrdo pracovať. Po niekoľkých mesiacoch opäť nabrala odvahu a ušla.
Zberačka ranených vojakov
Nenávisť voči fašistom prinútili Máriu Pelcrovú v roku 1943 vstúpiť do Červenej armády. Nechytila do rúk zbraň, ale lekárničku. Absolvovala zdravotnícky kurz a vymenovali ju za zberačku zranených vojakov, ktorých v nemocniciach ošetrovala. To bolo niekedy hroznejšie, ako bojovať. Na bojovom poli vídala stovky roztrhaných tiel bez rúk, nôh... Nespala niekoľko nocí za sebou a ohrozovala aj svoj život. Počas jedného z náletov sa zranila, čiastočne prišla o sluch a načas onemela. Máriin stav bol natoľko kritický, že po vojne sa v rodnej dedine rozšírili správy o jej smrti.
Hrdinka i osloboditeľka
Keď sa 18-ročná Mária uzdravila, vrátila sa na bojisko, aby vykonala ďalšie hrdinstvo. Pri rieke našla 20 zranených vojakov, kam ich z bojiska odtiahla zdravotná sestra, ktorá pri tom zahynula. Mária ich naložila do člna a dopravila na druhý breh rieky. Veslovala sama, veslá sa jej zadierali do dlaní. Mala ich skrvavené, koža jej z nich visela, no ju to neodradilo. Mária Pelcrová bola starostlivá, obetavá i odvážna. Muži v armáde za to Marušku, ako ju volali, obdivovali a hovorili o nej: Kam čert nemôže, ide Maruška.
Na bojisku stretla brata, ktorý ju previedol do československej armády vo vtedajšom ZSSR. S ňou cez Duklu vstúpila na naše územie a prinášala mier od Liptovského Mikuláša, Vrútok až do Prahy.
Z vojačky civilná sestra
A bolo po vojne. Ukrutnosti predošlých rokov jej pripomínali ešte na kosť vychudnuté telá väzňov z koncentračného tábora v Terezíne, o ktorých sa starala. Ministerstvo obrany využilo skúsenosti frontových sestier a vytvorilo pre nich v Prahe Vyššiu zdravotnícku školu Československého Červeného kríža. Mária Pelcrová ju v roku 1948 ukončila ako jedna z osemnástich prvých diplomovaných sestier, z ktorých žije ako jediná. Urobila si tiež kurz psychológie, vodičský preukaz a celé roky bez nehôd prevážala sanitkou chorých a ranených. Pracovala v jedenástich zdravotníckych zariadeniach so stovkami lekárov. V roku 1954 odišla ako vojačka - dôstojník zdravotnej služby do zálohy a pokračovala vo svojej práci ako civilná sestra. V 1963 nastúpila do Vojenskej posádky v Martine a ako dobrovoľníčka SČK získavala darcov krvi pre transfúznu stanicu MFN.
Rany z vojny
Po rokoch, ktoré uplynuli od vojny, sa ozvali staré boľačky. Rany pri uchu začali hnisať, po operácii jej ochrnula polovička tváre, preto ich podstúpila ešte niekoľko. Po dvadsiatich rokoch od vojny zistila, že jej v nej zahynulo 11 príbuzných.
Smútok a bôľ v srdci nosí Mária Pelcrová po celý život. Zaháňala ho obetavou prácou v zdravotníctve a nezištnou pomocou druhým. V roku 1992 odišla do dôchodku a ostala žiť v Martine. Hoci je slovenskej národnosti, aj naďalej rozpráva tak, ako sa naučila doma od matky s českými a otca so slovenskými koreňmi – česko-slovensko-ukrajinsky. Za svoj život získala za statočnosť a hrdinstvo vo vojne 27 zahraničných a domácich vojenských vyznamenaní a ako podplukovníčka zdravotnej služby armády SR vo výslužbe stále aktívne spolupracuje s Múzeum SČK v Martine. „Tým sa zaradila k významným osobnostiam Červeného kríža, ako sú Alica Masaryková, Elena Maróthy Šoltésová či Angličanka Florence Nightingalová,“ povedala nám riaditeľka Múzea SČK v Martine Zora Mintálová.
⋌M. DÍREROVÁ