Článok pokračuje pod video reklamou
lová.
Režisér Ivan Petrovický sa stretol s Katarínou Vrzalovou ešte ako gymnazista, keď navštevoval dramatický krúžok. Herečka medzi mladými talentami hľadala ešte v roku 1951 postavy do rozprávky – vlka, kozu a kozliatka. „Sadla si na lavicu, spustila dlhé blond vlasy a prehodila nohu cez nohu. Hľadeli sme na ňu ako na bohyňu... Chcel som hrať, ale nevybrala ma. Za to som však vyrábal kulisy. Vytvoril som vlčiu masku a gunára. Znovu som ju videl rok na to v žilinskom divadle. Ako osvetľoač som ju osvetľoval. Keď som ako režisér nastúpil do martinského divadla, našiel som tu veľa krásnych a mladých herečiek. Spomedzi nich som si do svojej prvej hry Polnočná omša v roku 1959 vybral práve Katku Vrzalovú. Mala rada postavy s bohatým vnútorným životom a hovorila, že mať talent nestačí. Treba na sebe pracovať.“
Manželka Ivana Petrovického Elena Petrovická predstavila dvojicu Vrzalovcov skôr súkromne. „S Vrzalovcami sme boli blízkymi kamarátmi, chodili sme spolu na dovolenky a spávali na divadelných zájazdoch hoc aj v spacákoch. Jarino Técino, tak sme ho volali, bol navyše môj kamarát do dažďa. Hubárčili sme spolu, pomáhal mi pri šoférovaní. Raz sme spolu odšoférovali trojdňovú cestu na spoločnú dovolenku Petrovických a Vrzalovcov do Bulharska. Každý z nás šoféroval svoje auto. Po celodennom trápení sa za volantom vytiahol večer Técino domáce klobásy, ťapku a poriadne sme sa obaja opili. Veď sme si to aj zaslúžili!“
Súkromné chvíle prežívala s dvojicou aj Libuša Trutzová. „V Martine som sa vydala a s manželom sme trávili Silvestre u Vrzalovcov. Jarko ma dokonca brával rybárčiť na Ontárko. Katka bola pre mňa veľkým vzorom. Zoznámila som sa s ňou ako poslednou zo súboru. Pristúpila ku mne v bufete a bezprostredne sa so mnou začala rozprávať: ‚Vy ste tá nová? Tak ja si s vami potykám!‘ Prekvapila ma. Vnímala som ju ako veľkú herečku a toto by som od nej nečakala. Otvorila mi náruč a nechala ju otvorenú stále.“
Do súkromia Vrzalovcov nechal divákov nahliadnuť aj Fero Výrostko. „Katka bola pre mňa grófka a moja prvá divadelná mama. Hovorí sa, že herec má plakať až vtedy, keď začnú všetci diváci. Ja som pri nej na javisku plakal vždy. Bola presvedčivá. V súkromí jej bolo všade veľa, smiala sa, iskrila, žiarila. Jaro ju obskakoval, bol gavaliersky a Katka mi raz povedala: ‚Fero, ty si taký istý ako Jaro. Len jedno sa od neho neuč – nebuď taký šetrný ako on.‘ Nechápal som, o čom hovorí, veď v bare dokázal minúť pri vínku aj päťsto korún. Ale raz som s ním išiel domov a pochopil som. Pristavil sa pri stavenisku, kde boli poukladané tehly a poprosil ma, či by som jednu nevzal do tašky, že on zoberie ďalšiu. Takto si odnášal každý večer po jednej, lebo chcel stavať na Vrícku chatu. Nikdy ju ale nepostavil. Tiež si pamätám, ako sedel v šatni pred zrkadlom a dlho na seba hľadel. Nalial som mu a on začal: ‚Naučím ťa rybárčiť. Pôjdeme k vode a budeme na ňu pozerať a sledovať, aké mušky tam lietajú. A keď zistíme, ktoré tam lietajú najviac, také si vyberieme a potom ťa naučím ďalšie kroky.‘ Avšak, nikdy sme sa tam nedostali.“
Zato Ľubomír Paulovič áno. „Ja som s ním na tú rybačku išiel. Zo slušnosti. To dlhé pozeranie na vodu bolo úžasné, ale nejako ma to nebralo. Vždy si však na rybačky s Jarom Vrzalom spomeniem pri pohľade na rieku Turiec.“ Ľubomír Paulovič, ako priznal, bol síce veľký zvodca mladých herečiek a nemal problém dať každej z nich nejaký iskrivý návrh, problém však mal vcítiť sa do postavy Amadea. „Trápil som sa. Premiéra sa blížila a ja som stále nevedel zahrať šantivého a impulzívneho hrdinu. Keď Jaro Vrzala s ďalšími kolegami videli, ako ma to sužuje, doniesli fľašu vína, počas pauzy ma opili a poslali na scénu. Vtedy som sa tak osmelil, že som týždeň pred premiérou chytil talent.“
Ivanovi Folkmanovi utkveli v pamäti predovšetkým veselé zážitky z javiska. „Katke sa raz podarilo skomoliť slovo podhlavníky a miesto toho povedala: ‚Každý deň natriasam tieto pohlavníky...‘ Sama sa na tom smiala, ale zachovala sa profe-sionálne a smiech zmenila na plač. Jaro zas hral Jánošíka a už ho mali obesiť. Sudca mu čítal rozsudok, no pritom sa pomýlil: ‚Ak povieš, kde máš ukryté dukáty, dáme ti zľavu.‘ Jaro pri tom háku takmer umrel od smiechu. Mal tiež problém nosiť na rukách niektoré kolegyne. Už dopredu sa napríklad obával Evky Krížikovej, ktorá bola trošku pri sebe. Vo chvíli, keď ju niesol na rukách, sa mu vyšmykla a padol na ňu. Druhýkrát zas stenal pri Elene Petrovickej: ‚Jéžiš, ty si sa zasa nažrala!‘“
Daniela Kuffelová mala k Vrzalovcom špeciálny vzťah. Bola ich nevestou. „Katka sa mi predstavila ako Kata a toto jej ostalo. Neoslovovala som ju mama, ale Katka. S Jarkom mali krásny vzťah. Dopĺňali sa. Ona bola štipľavá, on dobrák a fantastický hostiteľ. Pre návštevy robil úžasné misy. Vnuka Michala sa ale nedožil. Narodil sa pol roka po jeho smrti. Ako dvojročného som ho vzala do divadla, kde hrala Katka v hre Skon Paľa Ročku. Keď sa objavila Katka, malý do ticha skríkol: ‚Baba – tata!‘ V tej chvíli sa postavám v čiernom začali triasť plecia od smiechu. Museli sa ale krotiť, lebo dej sa odohrával na pohrebe...“
MIROSLAVA DÍREROVÁ
