Aj keď začiatky boli viac ako ťažké, napriek tomu sa pre realizáciu myšlienky založenia hádzanárskeho klubu zapálilo dostatočné množstvo nadšencov. Pôvodne sa začínalo s českou hádzanou a až v jarnej sezóne 1950 sa definitívne presedlalo na medzinárodnú hádzanú so siedmimi hráčmi.
Prvý zápas v histórií proti martinským vojakom skončil prehrou 1:24, ale nadšenie neopadlo a na výkonnostnom raste sa pracovalo s ešte väčšou intenzitou. Družstvo bolo zaradené do vtedajšej krajskej súťaže a prvé majstrovské stretnutie proti Sokolu Žilina skončilo víťazstvom 11:6. V roku 1955 začínalo mužstvom pod novým názvom Spartak Martin účinkovanie v II. slovenskej lige. Ďalším krokom vpred bolo rozhodnutie o výstavbe vlastného ihriska, s ktorého realizáciou sa začalo v roku 1957. Ako sa neskôr ukázalo, pre martinskú hádzanú sa stali šesťdesiate roky kľúčovým obdobím. V tomto čase sa pod vedením trénerov Ernesta Dobiáša a Milan Turčana začalo systematicky pracovať s mládežou a tu niekde sa položili základy zlatej éry martinskej hádzanej. Zlepšili sa materiálne podmienky, dobudoval sa hádzanársky areál a v roku 1968 družstvo mužov po prvýkrát v histórií postúpilo do najvyššej československej súťaže a dorastenci si v Detve s veľkou prevahou vybojovali titul majstra ČSSR.
K napredovaniu hádzanej prispela aj výstavba športovej haly na Podháji, v ktorej sa prvé skúšobné zápasy odohrali v roku 1971. Výrazným spôsobom sa do histórie martinskej hádzanej zapísal rok 1972 a to ziskom Slovenského a následne Československého pohára. Husársky kúsok sa podarilo zopakovať aj v roku 1977 a tým pádom získali martinskí hádzanári možnosť účinkovať v pohárovej Európe. Ich putovanie Pohárom víťazov pohárov zastavil až Železničiar Niš a zahatal Martinčanom postup medzi štyri najlepšie celky súťaže. V osemdesiatich rokoch si martinská hádzaná v rámci Československa udržiavala veľmi dobrý štandard a keď v roku 1988 opustila najvyššiu súťaž asi nik netušil, že návrat medzi slovenskú elitu bude trvať dlhých 19 rokov.
