Článok pokračuje pod video reklamou
Iste aj preto rád prišiel do Martina, v ktorom má kamarátov, jedného rovno v primátorskom kresle. Ako sa ukázalo, taký obrovský záujem nečakal. Kinosála Strojára bola plná a pri vstupe na javisko ho očividne zaskočila. Vyznal sa, že často zájde na kopce Malej i Veľkej Fatry, kde stretáva ľudí oddaných horám. „Martin nie je mesto ako hociktoré iné, má bližšie k prírode a horám. Som milo prekvapený, že vás prišlo toľko. Veľmi ma to teší a dúfam, že vás nebudem nudiť,“ povedal divákom.
Nuda v Strojári nebola počas dvoch hodín živého slova i dramatického filmového obrazu ani náhodou. Pavol Barabáš je rovnocenne odvážnym a vynaliezavým expedičným objaviteľom neznámych svetov našej planéty, skvelým kameramanom, dokumentaristom neobyčajných dejov a perfektným režisérom dokumentov, známych a oceňovaných doma i vo svete. No – ako sa ukázalo v moderovanej besede (František Výrostko, otázky z publika) – dokáže o svojej bohatej tvorbe a cestách po svete rozprávať mimoriadne citlivo, s jemným, pôsobivým vtipom. Na program prišli viaceré exotické krajiny, ktoré navštívil. Expedíciu a film o nej – Omo, cesta do praveku - priblížil veľmi farbisto, zážitkami pri splavovaní divokej etiópskej rieky. Šiesti účastníci plavby zažili životunebezpečné dobrodružstvá s divými hrochmi či najjedovatejšími hadmi. Pri vyloďovaní na brehu rieky Omo sa zasa stretali s početnými domorodými kmeňmi, ktoré žijú pôvodným spôsobom života. Na otázku, ako sa dá dorozumieť s takýmto neznámym, možno aj útočným tvorom, P. Barabáš odpovedá: „Ako všade, i tu musí intuitívne preskočiť iskra. Zistíte, že je to dobrý človek a komunikujete aj bez znalosti jazyka.“
Cestu z iného konca sveta priblížili ukážky i slová autora filmom Bhutan – hľadanie šťastia. Barabášova expedícia v Himalájach viedla do budhistického kráľovstva cestou popod dvadsať doposiaľ nezlezených vrcholov vysokých viac ako 7 000 metrov. Nikdy na nich nestála ľudská noha, lebo domorodci ich považujú za sídlo bohov. Dobrý kráľ Bhutanu vydal na prianie svojho ľudu zákaz vstupu do výšok z náboženských dôvodov. Výprava prenikla do kráľovstva ako jedna z mála na svete. Poznanie skromného, šťastného života obyvateľov v kráľovstve Bhutan priblížil režisér dokumentu slovami obdivu: „Himalájske kráľovstvo so svojím múdrym panovníkom ukazuje budhistickú životnú cestu, ktorá ale nespočíva v bohatstve, ale v šťastí...“
Na záver ešte jedno spontánne vyznanie Pavla Barabáša: „Čím viac cestujem, tým radšej mám Slovensko, je to krásna krajina. Nikde inde by som nechcel žiť. Máme krásne lesy, horské pramene, hory... Vždy boli miestom, kam sa rád vraciam. Časom som si uvedomil, čo ma tak priťahuje k horám - sú to ľudia, ktorí v nich žijú. Tí ovplyvňujú svet, do ktorého patrím.“
Martin ako kandidátske mesto na métu byť raz európskym mestom kultúry, robí dobre, keď v kultúrnom organizme počíta s účinkovaním podobných osobností na svojom teritóriu. Po džezovom mágovi Lacovi Deczim to bol tentoraz odvážny i rozvážny, hĺbavý a skromný, človečensky oslovujúci Pavol Barabáš. Stretnutie s fanúšikmi sprevádzal - za veľkého záujmu Martinčanov i Turčanov dokonca dvojnásobne premietnutý - najnovší dokumentárny opus Tepuy. Opäť s puncom barabášovskej najvyššej kvality.
VLASTA KUNOVSKÁ
