ny. „Ak by som nahlas rozmýšľala, kam naozaj patrím, tak asi do Vrútok na Nákladné nádražie.“
Jej rozhodnutie stať sa píšucou autorkou prišlo, ako sama vraví, v pubertálnom afekte a už sa ho nevzdala. „Mala som veľké šťastie, že som sa dostala na vysokú školu. Dlho som sa venovala len dramaturgii. Vlastne znovu písať som začala len pred časom.“ Aktívne sa dramaturgii venuje už 17 rokov a len prednedávnom sa rozhodla, že sa opäť vráti k písaniu poviedok. V Slovenskom rozhlase už niekoľko rokov participuje okrem iného aj ako autorka a dramaturgička na Králikovcoch.
Básne a slohy
Básne začala písať už ako malé dievčatko, ako to v umeleckej branži býva zvykom. „Postupne som zisťovala, že mám najlepšie slohy z triedy.“ Vande Feriancovej napadajú príbehy intuitívne a okamžite. „Cítila som v sebe potrebu dávať príbehy na papier. Rovnako ako drvivá väčšina vysokých blondínok a drvivá väčšina brunetiek som ale chcela byť herečka,“ smeje sa. „Chcela som sa prihlásiť do dramatického krúžku v divadle LUDUS, no zhodou náhod som si pomýlila dvere. Zrazu som sa ocitla v krúžku literárnej tvorby. Bola som svedkom toho, ako pri rozoberaní poviedok študenti nemilosrdne kritizovali jedného chlapca. Zľakla som sa celej tej atmosféry, ale nakoniec som to prekonala a o týždeň som tam prišla s poviedkou, ktorá zaujala. Vtedy padlo to moje trošku pubertálne rozhodnutie, že pôjdem na scenáristiku. Mala som pätnásť a svoj sen som si postupne plnila.“
Stáž u Zanussiho
Počas vysokoškolských štúdií na FAMU bolo pre ňu nemožné dostať sa kamkoľvek za hranice štátu. Vanda vždy inklinovala k východnej kinematografii. „Jeden z filmov, ktoré mi zmenili pohľad na svet, bol film poľského režiséra Krzysztofa Zanussiho Ochranné sfarbenie.“ Práve vďaka tejto snímke sa Vanda na Zanussiho tvorbu začala zameriavať viac a v posledných ročníkoch scenáristiky sa rozhodla, že mu venuje svoju diplomovú prácu. „Vtedy sa moja plánovaná stáž v Poľsku profilovala ako absolútne nemožná. Mala som našťastie spolužiaka, Honzu Mudru, ktorý písal diplomovku o Krzysztofovi Kieslowskom. Priamo cez neho mi zohnal kontakt na Zanussiho,“ vysvetľuje Vanda. Študentka neváhala, zatelefonovala režisérovi a ten ju pozval k sebe domov. „Zanussiho matka, ktorá sa rovnako volala Vanda, mi varievala, sedela som v ich obrovskej obývačke a na Zanussiho videu som si pozerala filmy, ktoré sme konzultovali. Keď som odchádzala, ukázal mi jednu veľkú knižku, do ktorej som sa mala zapísať. Bola som asi osemsto deväťdesiata deviata z takýchto študentov, ktorí o ňom písali...“ usmieva sa.
Aktívna rozhlasová dramaturgia
Aktívnou dramaturgičkou už je sedemnásť rokov. „Ak vynechám rôzne stáže, materské dovolenky a reklamné agentúry, tak celý svoj pracovný čas venujem predovšetkým rozhlasovej tvorbe.“ Rozhlasová dramatická tvorba musí mať podľa Vandy oveľa prísnejšie vybudovaný príbeh ako v televízii či na filmovom plátne. „Neexistuje žiadne iné médium, ktoré by suplovalo pocit. Žiadna kamera a hudba v danom momente nepomôže. Zaujať musí samotný príbeh,“ vysvetľuje dramaturgička na margo svojej rozhlasovej pôsobnosti. Po rokoch rozhlasovej práce začala znovu písať. „Do antológie Sex po slovensky som text napísala vlastne na požiadavku pre Dušana Tarageľa. Zrazu som zistila, že tá sloboda, ktorú mi ponúka poviedka, je úžasná. K písaniu sa veľmi rada vraciam, pretože nie som oklieštená počtom postáv, exteriérmi, interiérmi... Najmä moje postavy žijú životom, ktorý im chcem odovzdať ja,“ hovorí.
Králikovci boli výzva
Do februára tohto roku pôsobila v Slovenskom rozhlase ako dramaturgička rozhlasových hier pre dospelých. Popri tom však už roky participuje na rodinnom seriáli Králikovci. Začínala ako autorka a ponuka pracovať v tomto seriáli aj ako dramaturgička sa pre ňu stala prirodzenou výzvou. „Keď človek roky prichádza do styku s autormi ako Dostojevský, Bunin, Bergmann či Aristofanes, musí ich poslúchať a z úcty k nim sa aj naozaj pekelne sústrediť. Je potom veľmi príjemné a osviežujúce prehodiť výhybku a začať sa venovať žánru, akým je napríklad rodinný seriál,“ vysvetľuje. Rovnako priznáva, že veľa spraví aj kolektív. „Dana Garguláková a Zuzana Križková sú skutočné profesionálky aj ako autorky, tak i dramaturgičky. Pracovať s nimi je pre mňa naozaj inšpirujúce. Rodinné seriály sú podľa nej jedny z najpopulárnejších žánrov. „Budú sa zrejme robiť vždy,“ zamýšľa sa.
Chýba jej spätná väzba
Rozhlasová tvorba je pre Vandu inšpirujúca. Ako pre mnohých iných, tak aj pre ňu je však ťažké existovať bez spätnej väzby. „Ak píšem, tak predpokladám, že si to čitateľ užije v intimite svojho súkromného priestoru a jeho reakciu sa takmer nikdy nedo-zviem. Ak robíte film, tak vidíte reakciu diváka v kine. S divadlom je to úplne najúžasnejšie. Keď vidíte, ako sa na vašich postavách a dialógoch bavia diváci, je to skvelý pocit. Rozhlasové umenie je dráma, ktorá nemá diváka. Je to rovnaké ako s literatúrou. To vám povie každý rozhlasový autor, že mu spätná väzba naozaj veľmi chýba. Na tento pocit si treba zvyknúť.“ Rovnako to vraj cítia aj tvorcovia zo zahraničia.
Svet a my
Porovnanie Slovenska a iných krajín v rámci dramatickej tvorby je podľa Vandy Feriancovej diskutabilné z rôznych aspektov. „Určite nezaostávame, v niečom dokonca vynikáme“ hovorí. Problém v presadení sa slovenskej rozhlasovej tvorby je citeľný aj na rôznych európ- skych festivaloch. „Problém sú samozrejme aj peniaze. Východoeurópske rádiá nemajú toľko prostriedkov, aby vyslali päť svojich delegátov. Zastupuje ich jeden, prípadne nikto. Za severské médiá je ich tam podstatne viac, a tak vytvárajú určitú názorovú skupinu. Výsledok je, že vnímanie našej tvorby je skôr otázkou vnímania našej poetiky.“ Najvnímavejšia rozhlasová produkcia je vraj tvorba BBC a severská dramatika s aktuálnou zápletkou. „Naša tvorba nie je vždy prijatá s takou dávkou vášne, ktorá je potrebná na „kúpu“ danej hry.“
Autenticita a vzťah k Poľsku
„Moje poviedky sú autentické v tom, že ak ich píšem, zároveň ich prežívam. Vždy je jeden z motívov na základe udalosti, ktorá sa mi naozaj stala. Nie je to však len moja výsada, podľa mňa to tak majú všetci, ktorí rozprávajú príbehy.“ Ako sama hovorí, jej príbehy nie sú autobiografické, pretože by musela žiť niekoľko životov. Ak sa v jej príbehu vyskytuje postavička, ktorá miluje, tak v danej chvíli miluje aj Vanda. Naopak, ak hrdina z poviedky trpí, prežíva si neľahké obdobie rovnako ako on. V jej poviedkach sa často vyskytuje poľský hrdina so sebe prirodzeným jazykom. Dôvodom je Vandin pozitívny vzťah k tejto krajine.
„Volám sa Vanda preto, lebo som bola počatá v Nowej Hute za Krakowom. Môj vzťah k tejto krajine je preto prirodzene veľmi pozitívny“. Poliakov ako hrdinov ale používa vo svojej tvorbe aj z čisto pragmatických dôvodov. „Kto chodí do našich Tatier najčastejšie? Ktorému jazyku zároveň dobre rozumieme?...“
ALEXANDRA ŠTULLEROVÁ-KOREŇOVÁ
