V MARTINSKOM DIVADLE mal medzi herečkami povesť veľkého zvodcu. Ani
prvé šediny mu neubrali na príťažlivosti, ktorú teraz uplatňuje aj ako starosta v rodnej dedine. Herec a režisér Ľubomír Paulovič (55).
Prečo ste si spomedzi širokej škály divadiel vybrali práve martinské?
- Bola to intuícia a myslím, že dobrá. Usilovne som si to vybavoval a teraz to už môžem povedať – pomohol mi režisér Ľubo Vajdička. Prišiel som sem z vojenského umeleckého súboru, kde som bol ako absolvent rok, a vystriedal som spolužiaka Fera Výrostka, ktorý tam zas odišiel po roku pôsobenia v Martine. Takže som ho vystriedal aj na doskách, ktoré znamenajú svet, a tieto martinské znamenali vtedy dva svety.
Tak vysoko si vážite martinské divadlo?
- Áno. Po siedmich rokoch som nastúpil do SND nabúchaný množstvom zážitkov a prvými injekciami a krokmi, ku ktorým som tu prišiel. Vtedy bolo v martinskom divadle neskutočne prajné ovzdušie a pre mladých dvakrát také prajné.
Kto bol vaším divadelným krstným otcom?
- Ondro Vandlík, ktorý toho síce veľa nenahovoril, ale stále ma chválil a to sa mi páčilo, lebo on to málokedy robil. Chvála bola jeho výchovný prostriedok.
Keď vám tu bolo tak dobre, prečo ste odišli?
- Lebo SND je métou pre každého herca. Odišiel som netušiac, že ma tam nebude čakať to, čo v Martine. Slovenskému národnému divadlu chýbalo kus bázne, pokory, vzájomnej úcty a pocit spolupatričnosti. To všetko tam síce bolo, ale nie také presvedčivé. V SND som vydržal 12 rokov, ktoré som si spríjemňoval vlastným spôsobom – snažil som sa byť nad vecou, a to ľudsky i profesionálne. Do Martina sa mi však už nedalo vrátiť. Iba ak sporadicky, lebo som tu ešte režíroval tri inscenácie.
Zmenilo sa v divadle za tie roky niečo?
- Trošičku. Divadelný súbor sa zmenil a priazeň divadelného škriatka, ktorého udržiavala tá silná generácia, sa začala trošku oslabovať. Zo súboru sa vytrácalo spojivo spolupatričnosti. No možno sa mi to zdalo, lebo som sem v rokoch 1992 – 1995 chodil naozaj len tak sporadicky.
Čo vám tu učarovalo z mesta a jeho okolia?
- To, že to bolo divadlo so všetkými priestormi, ani nebudem hovoriť. Zdržiavali sme sa v ňom počas skúšok od rána do večera. Niekedy sme v divadle aj spali, potom zas skúšali, jedli, pili a zasa spali. V šatni sme si roztiahli kreslá alebo sme si ustlali priamo na scéne, ak bola na nej posteľ. Zamiloval som sa do Holí, Podstrání a baru v hoteli Turiec (smiech).
A tiež ste sa v Martine zaľúbili do svojej manželky...
- Nie, zaľúbený som prišiel už z Bratislavy. Dokonca aj s prvou dcérou Terezou. Sprvu sme bývali u svokrovcov, lebo moja prvá manželka je z Martina. No keď nám začalo byť v dvojizbovom byte pritesno, odsťahovali sme sa na niekoľko mesiacov do divadla. Tam sme si prerobili na izbu kanceláriu a neskôr sa nám narodila aj druhá dcéra Veronika. Obe sú už dospelé ženy a urobili ma trojnásobným starým otcom.
Užívate si vnúčatá?
- Áno, ale len zriedkavo, lebo ja som taký pobehaj. Stále mám pocit, že musím zachraňovať svet a musím sa preň rozdávať. Preto som sa stal starostom vo svojej rodnej dedine Prašice pri Topoľčanoch. Lenže prichádzam na to, že ľudia veľmi nechcú, aby pre nich niekto robil dobro. Ale keď som sa už na to dal, tak to dokončím.
Prečo ste sa rozhodli presedlať od umenia k politike?
- Ale veď nemajú od seba ďaleko – obe sú jedna veľká komédia. Už som podobné komediálne úlohy ako starostu hral (smiech).
Čo ste zatiaľ ako starosta zrežírovali?
- Za ten rok sme postavili po-pri obecnom úrade múr, ktorý chceli stavať už pred niekoľkými rokmi, začali sme s výstavbou bytovky, dokončujeme kanalizáciu celej dediny, chceli by sme z Duchoňky urobiť také malé Švajčiarsko minimálne s miliardovou investíciou... Som maximalista a aj perfekcionalista, preto dúfam, že sa mi podarí splniť aspoň osemdesiat percent z mojich plánov. Úspech bude pre mňa aspoň to Švajčiarsko na Duchoňke (smiech).
Pomáha vám pri vybavovaní investícií povesť herca?
- Dosť často. Napríklad na konferenciách prídu za mnou páni z ministerstva sami od seba a núkajú mi vizitku s tým, že ak budem niečo potrebovať, môžem sa na nich obrátiť.
Vaši občania musia byť z vás nadšení, nie?
- Nie, oni tomu nerozumejú (smiech). Niektorí majú pocit, že by som mal sedieť na obecnom úrade a peniaze prídu za mnou samé.
Stíhate si odbehnúť na javisko?
- Občas. V národnom divadle hosťujem v hre Chrobák v hlave, v ktorej som hral predtým, než som zo SND odišiel.
Ako sa vám vracalo na scénu s plnou hlavou starostí?
- Akéže starosti? Viem, že sú to problémy, ktoré ma nesmú zabiť a beriem ich tak trošku s nadhľadom. Len vtedy sa to dá prežiť.
Ale predsa - nechýba vám v Prašiciach ruch veľkomesta?
- Prašice sú v Topoľčianskom okrese jedna z väčších dedín a je tam niekedy viac ruchu ako v Bratislave. Do hlavného mesta chodím často – kvôli práci i rodine – žije tam druhá manželka s trinásťročnou dcérou Dominikou a obe dcéry z prvého manželstva.
Dcéra Veronika je herečka. Nadchlo vás, že aspoň jedna z dcér sa podala s umením na vás?
- Odhováral som ju ešte v čase, keď sa prihlásila na konzervatórium, a potom sa mi to vymklo z rúk. Najprv študovala na VŠMU produkciu a mamažment a po roku išla tajne na skúšky na herectvo. Prijali ju a mne neostalo nič iné, len sa s tým zmieriť. Jej herectvo sa mi ale páči, má prirodzený a bezprostredný prejav, no mrzí ma, že som ešte nenašiel príležitosť ju do nejakej svojej hry obsadiť. Podarilo sa mi to ešte v martinskom divadle. Keď mala 11 rokov, obsadil som ju ako malú cigánku v hre Cigáni idú do neba.
V Turci ste kedysi podporovali ochotnícke súbory. Máte nejaký aj v rodnej dedinke?
- Taký sporadický. Zatiaľ som sa k nemu nedostal, lebo teraz musím hrať také tie vážnejšie kusy. Najprv musím zrežírovať tú kanalizáciu, potom zrenovovať školu, poriešiť alternatívnu energiu, bioplynovú stanicu a potom to Švajčiarsko (smiech)...
MIROSLAVA DÍREROVA