alérie, sa začala Martinom šíriť informácia, že pôjde o niečo neobyčajné.
Stalo sa. V Turčianskej galérii, kam sa výtvarníci z otvoreného, nadgeneračného a žánrovo rozmanitého priestoru klubu načas presťahovali, to v prvý decembrový piatkový večer skutočne vrelo. Programom, prístupom, stretnutiami, zábavou a hodnotením. Už dávno nezažila Turčianska galéria počas vernisáže toľko veselosti, nekonvenčnosti, ale ani toľko rozmanitosti výtvarnej tvorby, akú ponúkla v ten večer. Aktuálna výstava v nej je nielen interesantným svedectvom činnosti „Téčka“, ale v širšom rámci aj zrkadlom slovenskej výtvarnej scény na prelome milénií.
Ako sa to všetko začalo a čo urobilo z martinského T-klubu doslova kultový priestor pre prezentáciu začínajúcich, ale aj renomovaných výtvarníkov? Peter Cabadaj, protagonista klubového života,v mnohom jeho formovateľ a iniciátor, o tom v katalógu výstavy píše:
„Na začiatku všetkého vraj boli veľké oči. Aspoň tak to tvrdí Fedor Juran, jeden zo spolumajiteľov priestoru. Ako inšpirácia poslúžili informácie Slovákov žijúcich dlhodobo v zahraničí – všetko členov tenisových klubov v rôznych krajinách sveta. Postupne sa ale ukázalo, že v tunajších podmienkach v polovici
90. rokov minulého storočia nedozrel ten správny čas na vytváranie špecifickej klubovej atmosféry. Potom vstupuje do hry výtvarník a náruživý rekreačný tenista Igor Štrbík, ktorý rodinne spriaznenému Feďovi Juranovi po kvapkách forsíruje nielen spoznávanie tvorby martinských umelcov, ale aj názory a vlastné predstavy o všestrannejšom využití prostredia. Najskôr však bolo treba niečo urobiť s negustióznou výzdobou na stenách, ktorá
ostala ako mĺkvy svedok po predchádzajúcich majiteľoch... Intenzívne vzájomné debaty dlho do noci, hľadanie inšpirácie a spriaznených duší, komunikácia s priateľmi a známymi – v tomto rytme sa začali črtať konkrétnejšie kontúry zámeru. Zhoda panovala v túžbe ponúknuť klientom klubu aj potravu pre oči, aby vnem z návštevy bol bohatší.“
Ako spomína ďalej, predstavovali si to jednoduchšie. Ale vytrvalý a akčný Igor Štrbík už veľkými očami vetril, že v Martine sa rodí nová tradícia. Nastal čas „Téčka“. Od začiatku bola jasná dramaturgia tohto výtvarného priestoru – otvorená, multigeneračná a prístupná každému smeru, štýlu či tendencii. No platilo, že pôjde o umelecky kvalitné výstupy. Toto sa podarilo dodržať. S najväčším ohlasom sa stretli výstavy akademických maliarov Petra Šabu, Jána Skrisu a Ivana Lalinského. Niektoré mená vystavujúcich od čias ich prezentácie v „Téčku“ už zarezonovali v širšom kontexte slovenského výtvarného umenia (Miloš Kopták, Tom Ciller, Mária Čorejová, Michaela Nociarová, Marek Kianička, Iveta Bencová...), iní na tento priestor siahajú. Každopádne „Téčko“ môže pri prvom desaťročí svojej činnosti hovoriť o celej plejáde umelcov a štýlov, ktoré ponúkli „pastvu pre oči“ a priblížili výtvarné umenie verejnosti priamo, bez kupovania osobitnej vstupenky.
Výstava, ktorá teraz napĺňa svojou výbušnosťou, farbami, štýlmi, menami a osobitosťou druhé poschodie Turčianskej galérie, potrvá do 27. januára budúceho roku. Neobíďte ju pri svojich sviatočných prechádzkach mestom. Je nabitá životom, chuťou a elánom. Všetko fenoménmi, ktorými martinské „Téčko“ priam preteká. VIERA LEGERSKÁ