jaru a maľovať obrazy.
S remeselnou zručnosťou sa už narodil. Pochádza z Oravy, kde ako chlapec videl pri práci šindliarov, kováčov a iných remeselníkov. Pastierske zvonce sa naučil vyrábať od svojho otca. Pracoval ako kontrolór kvality v martinských strojárňach. Nikdy nemal rád fušerskú prácu, preto ho niektorí podriadení nemali radi. Je zástancom svedomitej a majstrovskej práce všade, kde treba, aby bola majstrovstká. K svojim záľubám sa Ondrej Marko dostal až po štyridsiatke. Dielo mu pod rukami kvitlo, ale nikdy netvoril preto, aby na ňom zarábal. Najskôr to skúsil s drevenými plastikami a reliéf-mi z kože a mosadze, ale dokáže vyrobiť nádhernú pastiersku tašku a podarilo sa mu vyrobiť aj niekoľko rezbársky zdobených drevených skriniek na bicie hodiny. Okrem toho vytepal aj obrazy z medeného plechu.
„Chcel som aby moji vnukovia, ktorých mám až sedem, videli, ako sa kedysi kosila a zberala úroda na poli, podkúvali kone, vyrábali šindle... Remeselníkov som vyobrazil s klasickými nástrojmi, aké sa používali de-
siatky alebo stovky rokov. Šindliar na mojej plastike pracuje s „pahuvákom“, tesári so sekerou na otesávanie nosníkov, gazdovia a gazdiné pri zvážaní sena, mútení smotany alebo pradení. Vyobrazil som aj svojho otca a mamu, ako zvážajú seno, ľudovú veselicu s hudbou v terchovských, alebo goralských krojoch, detvianskeho fujaristu. Všetko som to robil pre vlastné potešenie. Zobrazenie remesiel má aj historickú hodnotu, lebo niektoré z nich už úplne vymizli,“ povedal nám Ondrej Marko.
Ďalšou typickou dedinskou postavičkou z čias 18. alebo 19. storočia je obecný bubeník, ktorému Ondrej Marko zavesil na krk bubienok z plechovky od „diaboliek“ do vzduchovky a vymaľoval ho. Približne polovicu drevených postavičiek a predmetov vymaľoval a zvyšným nechal naturálny vzhľad. S deťmi a vnúčatami sa radil, či je farbenie plastík vhodné, alebo nie. Keďže jedni mu hovorili, že figúrky nemá farbiť a druhým sa ich oživenie farbami páčilo, veľmi mu nepomohli. Drží sa preto vlastného výtvarného citu.
Charakteristickým znakom vyrezávaných plastík Ondreja Marka je ich akčné vyobrazenie a zmysel pre detaily. Kôň akoby skutočne preskakoval s jazdcom prekážku, kováči akoby naozaj podkúvali kone a postavičky v krojoch akoby naozaj hrali alebo tancovali. Typickými motívmi, ktoré zobrazuje, nie sú len zanikajúce remeselné práce, ale aj biblické postavy, ktoré zobrazil nielen soškami, ale aj na reliéfoch. Zmysel pre detaily vidno napríklad na sove, ktorej namaľoval oči, aby jej svietili v tme. Zameranie na detail vidno aj v súmernosti postavičiek, ktoré vytvoril. So svojimi plastikami sa dokáže pohrať. Na rozdiel od väčšiny ľudových umelcov sa mu nepáčia figúrky s veľkou hlavou a malým telom, alebo krátkymi rukami a nohami. Okrem biblických výjavov zo života Ježiša Krista zobrazuje aj menej známe príbehy, na-príklad návštevu kráľovnej zo Sáby u Šalamúna. Ondrej Marko je aj zberateľom. Vo svojom dome si zariadil izbu, v ktorej zhromažďuje nielen svoje plastiky, ale aj ľudové výrobky, ktoré dostal, alebo si ich kúpil. V tejto izbe má viac ako storočnú posteľ, desiatky zvoncov, výšivky. Jeden z vnukov Ondreja Marka doviedol k svojmu starému otcovi spolužiakov aj s učiteľkou. Keď uvideli poklady, ktoré vyrobil vlastnými rukami, otvárali oči.
Ondrej Marko je odborníkom najmä na pastierke pomôcky. Plechové zvonce vyrábal dokonca pre českého prezidenta Václava Havla, ktorý ich má na chate. Ďalšie zvonce a fujara z dielne Ondreja Marka doputovali do Francúzska a Kanady. Veľké plechové zvonce pre dobytok sa nazývajú bubny. Kedysi mali svoj praktický význam.
„Naši predkovia žili z toho, čo sa urodilo na poli alebo vychovalo na lúkach. Keď kravám zavesili na krk veľké zvonce (bubny), hučala celá hora a pred týmto zvukom utekal aj medveď. Aj pod Veľkým Fatranským Kriváňom sa pásli ovce a dobytok, ktorý sa nedojí, a životnému prostrediu to neublížilo. Zaujali ma aj fujary, preto som si odkladal všetky články o nich a výrobcov som navštevoval. Známymi fujaristami boli Kubincovci z Kokavy nad Rimavicou alebo Jožko Rybár, obecný pastier v Detve. Dozvedel som sa od nich niekoľko dôležitých informácií, ale na detaily som musel prísť sám. Napríklad, ako vyrobiť na fujare patinu a vzory. Zaobstaral som si kyselinu seleničitú, ktorá sa využíva v zbrojárskom priemysle a ňou som „vypálil“ na fujarách vzory. Žiadny výrobca fujár, ale nič neprezradí o priefuku, v ktorom zvuk narážal o hrot a časť vyfúk-nutého vzduchu. Ide o správnu škáru, ako keď v byte otvoríme okno a dvere a prievan vytvára zvuk. Na to, ako urobiť na fujare správny priefuk, som prišiel sám. Fujaru dokážem vyrobiť aj z ohnutej bazy, čo nevie každý,“ pokračoval Ondrej Marko.
Tohto vitálneho sedem-
desiatnika so zlatými rukami najviac mrzí, ak vidí niekoho kúriť drevom, ktoré by on dokázal spracovať. Nájsť kvalitné drevo je vraj veľmi ťažké. Ondrej Marko mal pri jeho hľadaní dva razy veľkú smolu. Pri prepiľovaní kmeňa stromu si zničil pílu, ktorou narazil na guľku z pištole uviaznutej hlboko v dreve. Druhý raz si zničil kotúč na cirkulári, keď prepílil klinec, ktorý niekto hlboko do stromu zatĺkol. BRAŇO GREGOR
