TURČIANSKE KĽAČANY sa v posledných rokoch stávajú známe najmä kvôli pretekom gazdovských a furmanských koní, ktoré fanúšikovia poznajú pod názvom Kľačianska podkova.
Organizuje ich v Turčianskych Kľačanoch skupinka miestnych nadšencov, ktorým sa páči starý gazdovský spôsob života. Patrí k nim aj 27-ročná Lenka Mahútová, ktorej rodičia pochádzajú z Terchovej a zo Zázrivej.
Po nich zdedila vzťah k prírode a k chovu domácich zvierat. V súčasnosti býva sama v rodinnom dome rodiny z Belgicka, o ktorý sa im počas celého roka stará. Vďaka tomu, že má k dispozícii dom i pozemok, si mohla kúpiť aj gazdovského koňa. „Myslím si, že človek sa musí s láskou k zvieratám narodiť. Ak niekoho k chovu zvierat nútia rodičia, nikdy nebude mať k nim vzťah ani z neho nebude dobrý gazda. Moji rodičia chovali akurát kozy a zajace, ale ja som od detstva túžila po vlastnom koni. Moji starí rodičia z otcovej aj maminej strany boli chovateľmi mnohých hospodárskych zvierat. Stará mama chová kravy a koňa doteraz. Všetky potraviny pre obživu si dokázala so starým otcom vypestovať sama. Kupovať museli akurát koreniny. Zaobišli by sa aj bez výdobytkov modernej techniky. Keby nemali v dome elektrinu, vôbec by im to neprekážalo. Takto by som chcela žiť aj ja. Zatiaľ ma ale gazdovanie neuživí, preto si musím zarobiť aj inak,“ rozhovorila sa Lenka Mahútová.
Lenke splnili rodičia túžbu tým, že jej dávali koňa pod stromček v rôznych podobách. Až pred dvoma rokmi si Lenka konečne mohla kúpiť kobylku Nirvanu. Je to plemeno muránsky norik, ktorému neprekáža chlad. Táto kobylka potrebuje akurát sucho a stajňu bez prievanu. V zime vydrží mráz aj tridsať stupňov pod nulou. Počas letných horúčav Nirvana vyhľadáva tieň. Lenka sa o čistotu a sucho v stajni svojej kobylky stará vzorne. Nirvanu obklopuje vôňa sušeného sena. Ráno ju gazdiná nakŕmi a napojí. Kobylka žije v spoločnosti ovečky Gitky. Obidve zvieratká žerú zo spoločného válova a večer, keď Lenka príde domov z práce, sa prebehnú na lúke v spoločnosti dvoch psíkov - Jessicy a Geroya. Gitka nasleduje svoju paniu na každom kroku.
„Ráno ešte predtým, ako idem do práce, nakŕmim všetky svoje zvieratá. Domov sa vrátim až o šiestej večer. Keď ich kŕmim, alebo sa s nimi prebehnem, nie je to pre mňa námaha, ale odpočinok a odbúranie celodenného stresu. Keď si sadnem na kobylku, som úplne v inom svete. Najkrajší pocit mám, keď prídem domov a ovečka zabečí, kobylka zaerdží a psíci zaštekajú. Vôbec necítim samotu, lebo zvieratká mi robia spoločnosť. Celý víkend patrí im a ja sa teším na to, že sa im môžem venovať,“ pokračovala Lenka Mahútová.
Za Lenkou prichádza mnoho známych aj s deťmi, pretože žije inak ako väčšina mladých ľudí. Moderná technika ani konzumný spôsob života ju nezaujímajú. Má síce za sebou aj počítačové kurzy, ale počítač doma nemá. Keď ho potrebuje pri organizovaní Kľačianskej podkovy, zájde do miestnej školy. „Moderná technika a uponáhľaný svet ma privá-dzajú do zúfalstva. Vôbec mi nesedia. Mojím snom je mať farmu, ktorá ma uživí. Počítač na zrátanie zvierat nepotrebujem, na to mi stačia aj prsty na ruke. Gazda potrebuje akurát nejaký úžitkový automobil a traktor. Za volant sa nebojím sadnúť,“ pokračovala Lenka.
Svoj životný štýl si táto mladá Kľačianka vysnila už v detstve. Preto vyštudovala Strednú poľnohospodársku školu v Žiline. S jej riaditeľom vraj bola rovnaká krvná skupina, preto si na ňu pamätá doteraz. Aj keď si na živobytie zarába v obchode so športovými potrebami, skúsila to aj s podnikaním. Obchod, v ktorom predávala výrobky ľudových remeselníkov, musela zatvoriť. Neuživil ju, ale Lenka bola rada, že to aspoň skúsila. Agroturistika je v Turci zatiaľ na slepej koľaji, ale Lenka stále sníva o tom, že všetok svoj čas bude venovať gazdovstvu. Koňa už má, ale chýba jej gazdovský voz, na zimu sane, chomút, ale postupne si chce tieto veci kupovať. Nebojí sa ani ťažkej práce, ktorou si môže zarobiť. „Moja kobylka už dorastá na prácu na poli a v lese. Na ňu je stavaná. S Milanom Hoľom sa chystám na jar na ťahanie dreva v lese. Veľmi sa na to teším,“ dodala Lenka. Keď sme sa boli s ňou a jej zvieratami prejsť nad Kľačanmi, ukázala nám veľké lúčne plochy a iba niekoľko políčok. Kedysi to bola väčšinou orná pôda, o ktorej obrábanie nemá väčšina vlastníkov záujem. Lenka má za sebou už aj takúto prácu, nebojí sa jej.
Blížia sa Vianoce a s ňou niektoré ľudové zvyky, ktoré boli aj u gazdov zaužívané celé stáročia. Lenka by vraj najradšej stále chodila oblečená v ľudovom kroji a jazdila na koni alebo v zapriahnutom koči či v sa-
niach. Staré adventné a vianočné obyčaje sa jej páčia. „Prvú adventnú nedeľu som si zaspievala s priateľmi. Nie som výborná speváčka, ale ľudové piesne sa mi páčia. K Vianociam samozrejme patrí aj kapustnička, oblátka, ryba a pred Štedrou večerou by sme nemali zabudnúť na modlitbu. Najkrajšie Vianoce sú so snehom. Zatiaľ to ale vyzerá na zimu bez snehu. Globálne otepľovanie robí svoje a o krásne zážitky zo snehu nás pripravuje. Sánkovačka za chvostom cválajúceho koňa je úžasný zážitok. Je to priam adrenalínová zábava. Ak kôň ťahá sánky plným cvalom, od kopýt mu veľkou rýchlosťou odlietavajú veľké snehové gule alebo chumáče, ktoré šľahajú jazdca do tváre. Keby som mala sane a rolničky, vianočná jazda na koni by bola dokonalá,“ povedala nám na záver Lenka Mahútová.
Návštevníci Kľačianskej podkovy túto nadšenú chovateľku gazdovských koní videli aj s obrovským bičom v ruke, s ktorým neúnavne plieskala. V sobotu 5. januára by chcela byť medzi súťažiacimi so svojou Nirvanou. Na pretekárov čakajú štyri disciplíny, v sprievodnom programe by mal byť atrakciou záprah volov, bude tu aj pokus o Guinnessov rekord v žonglovaní s naštartovanými motorovými pílami a medzi pozvanými hosťami by mal byť aj valašský kráľ Bolek Polívka.
Braňo Gregor