Nám do redakčnej pri-speli viacerí starostovia. Z nich vám odhaľujeme zaujímavé fakty, udalosti i osoby, o ktorých možno netušia ani tí, ktorí môžu mať k nim najbližšie.
Kúpele vyrastali v rukách Kremnice
Prvou budovou na území Turčianskych Teplíc bol drevený mlyn z polovice 15. storočia. Vyrástol pri termálnej vode potoka Žarnovica, ktorú domáci využívali na močenie konope. Vtedajší majitelia Hájskovci vyberali za to poplatky a keď sa mlyn s prameňom dostal do rúk Uršuli Majténiovej, vydatej Záblatskej, dala svoj vzácny majetok ohradiť a zastrešiť. Pristavila i dom pre hostí a útulok pre starých a nevládnych ľudí. Majténiovci však získali prameň napoly s banským mestom Kremnica. Tá sa stala v roku 1535 jeho definitívnym správcom až na štyri storočia. Z bohatstva baníctva Kremnica vybudovala v Turčianskych Tepliciach kúpele, do ktorých si dosadila vlastný personál. Liečivé pramene využívali králi i cisári – Žigmund Luxemburský alebo Maximilián Habsburský, ktorých mená v kúpeľnom komplexe nosia nové objekty. Kremnica vystavala aj nový kúpeľ s názvom Kamenný dom, ktorý zľudovel ako Kamenica. V ňom sa tajne stretával palatín František Vešeléni s krásnou grófkou Máriou Sečianskou, známou ako Muránska Venuša. Kvôli nej opustil manželku Žofiu Bosňákovú. V roku 1666 tu Vešeléni zvolal tajnú poradu, aby zosnoval s Františkom Nádašdym a Petrom Zrínskym povstanie proti Habsburgovcom. Proti panovníckemu rodu sa spojili vodcovia povstania s Turkami, no ich boj bol neúspešný – skončili na popravisku. Dnes na mieste tohto pre Slovensko dôležitého stretnutia stojí liečebný dom Malá Fatra.
Voňavý tabak z príbovskej kúrie
V Turci fungovala aj jedna z troch manufaktúr na tabakové výrobky na Slovensku. V roku 1812 ju Alexander Benický založil v Príbovciach. Prvá manufaktúra už bola pár mesiacov v Bratislave, tretia pribudla až v roku 1820 v Košiciach. Príbovská manufaktúra zrejme sídlila v staršej kúrii blízko kaštieľa neďaleko sútoku Blatnického potoka a Turca. Výrobou Benický poveril talianskeho emigranta Emanuela Le Jolle, o predaj výrobkov sa mu staral faktor Jozef Grűnhuth, syn najväčšieho odberateľa a martinského obchodníka Abraháma Grűnhutha. Priamo v Príbovciach predával tabak domáci obchodník Abrahám Glűckstal. Aromatizovaný tabak Benický distribuoval takmer do celého Slovenska, no aj napriek tomu v roku 1815 výrobu pozastavil. Keďže odberatelia platili až po predaji tovaru, nestíhal splácať dva úvery.
Podnikaví Turčania
Nie celkom bežné „podniky“ si založili aj v iných obciach. Turiec má napríklad silnú pivovarskú tradíciu. Opojný mok vyrábali v 19. storočí v Háji, Dolnej Štubni, Turčianskom Michale a Zorkovciach, ktoré sú dnes súčasťou Turčianskeho Michala. V Košťanoch zas mali liehovar Jakuba Begera, ktorý v roku 1891 vyprodukoval 570 hektolitrov liehu. Liehovar i pivovar si založili aj Juštovci v Necpaloch. Juštovci boli podnikaví šľachtici. Podnikali s pílou, tehelňou, mlynom a v roku 1778 otvorili si aj papiereň. Ruiny prevádzky sa nachádzajú na hornom konci dediny smerom k horám. Ich papiernik bol oslobodený od povinností, ktoré museli vykonávať poddaní, a vyrábal oveľa lacnejší poštový a kancelársky papier ako Kláštorčania. V Kláštore pod Znievom založili dve papierne jezuiti dávnejšie pred Juštovcami. Papierom zásobovali Trnavskú univerzitu, ktorá vznikla práve v tomto mestečku. Stroje poháňala voda. Jedna papiereň bola priamo v dedine, druhá za dedinou. Dnes je v nej horáreň. V Kláštore jezuiti tiež založili prvú botanickú záhradu v strednej Európe a svoju činnosť tu začala aj prvá rezbárska škola v Uhorsku.
„Poštári“ sa pásli na lúkach
Prvé a dlho jediné poštové stanice od 16. storočia boli v Rudne, Žabokrekoch a Nolčove. Poštmajstri boli spočiatku Nemci, ktorí sa starali o chod poštovej stanice, chovali stanovený počet koní potrebných na striedanie a viedli záznamy o listových zásielkach. Poštová stanica pozostávala z obytného domu poštmajstra a hospodárskych stavieb s krmivom pre kone a ostatné zvieratá. Obce, v ktorých stanica sídlila, museli prepustiť kus zo svojich lúk na pasenie koní. Personál pošty bol oslobodený od platenia všetkých daní, vojenskej služby a vydržiavania vojska. Každý poštmajster dostával plat štvrťročne. Rozdeľovacia stanica bola v Rudne, kam dvakrát týždenne prichádzali dostavníky z Banskej Bystrice, z Prievidze a zo Žabokriek. V Rudne sa funkcia poštmajstra dedila v rodine Gáffora. Jeho kone vraj boli vždy odpočinuté i napojené a schopné rýchleho doručenia pošty. Možno oni majú na svedomí povrávku: „Letí ako gáfor...“ V roku 1872 premiestnili stanicu z Rudna do Slovenského Pravna.
Zahradnený Turiec
V Sklabini, Kláštore pod Znievom a Blatnici ostali pozostatky hradov, ktoré však v Turci neboli jediné. Najstarším hradom bol Vyšehrad nad Jasenovom, z ktorého neostalo takmer nič. Jeho vládca si pravdepodobne podrobil časť hornej Nitry a možno i celý Turiec. Predpokladá sa, že Vyšehrad bol dokonca sídlom administratívnej správy, pod ktorú patril i náš región. Po jeho zániku vraj mal po veľkomoravskom období jeho úlohu prevziať murovaný hrad na Šiancoch v Slovenskom Pravne. Ten zničili okolo roku 1 000. Dôležité postavenie neskôr získal hrad Zniev. Ďalší hrad sa mal nachádzať v Sučanoch na kopci Skala. Drevená pevnosť chránila cestu hore Váhom na Liptov.
V Turci ostalo po hradiskách viacero stôp. Zväčša sú to vysoké kopce s názvami hrádok alebo hradište. Také možno nájsť pri Rakši, Socovciach, Valči, Belej, Hornom Jasene, Záborí, Bystričke, Vrútkach, Kľačanoch, Podhradí, Krpeľanoch.
Originálni Dubovčania
Aby sa zemania bývajúci v jednej dedine vedeli rozlíšiť, pridali si k menám prímenie. Tak vznikol napríklad rod Jesenský-Gašparé, z ktorých pochádza aj Janko Jesenský, či Juríkovie, Pavkovie... Na Dubovom síce zemania nežili, no toto špecifikum domáci mali. Na dvore niekedy bývali traja i štyria gazdovia s jedným priezviskom a aby si ich nemýlili, vymysleli si prezývky. Ale naozaj originálne. Zvyčajne sa viazali na miesto bydliska, takže niektorí mali za priezviskom Pri potoku, Za potokom, Z hornej izby či Od studne.⋌(MD)