Nikdy som na svoju ani na smrť mojich blízkych nemyslel, kým sa nezačalo hovoriť o ne-dostatku miest na mestskom cintoríne v Martine. Zašiel som teda do domu smútku, aby som si vybral miesto posledného odpočinku. A naozaj, nebolo voľné nič. Keď som však chcel sklamaný odísť, do miestnosti vošiel zamestnanec a spomenul mi, že jedna pani svoje miesto pri múre odmietla, lebo jej tade chodia ľudia so svojimi miláčikmi a obcikávali by jej hrob. Okamžite som ho vzal. Som rád, že som tak urobil, lebo onedlho na to mi zomrela svok-ra a pred rokom manželka. Obe som uložil k sebe a chcel som, aby som si k nim raz ľahol i ja a moji potomkovia. Pravidelne ich chodím navštevovať a aj na Nový rok som si išiel spomenúť na bolesť, s ktorou sa stále nedokážem vyrovnať. Práve napadol sniežik, ktorý mi odkryl niečo, kvôli čomu ma takmer chytil infarkt. Na krycej doske s menom mojej milovanej manželky a jej matky som objavil čerstvé psie stopy! Hneď som si spomenul na ženu, ktorá mi toto miesto prenechala... Mala pravdu. Pri odchode z cintorína odchádzala predo mnou žena, ktorá k sebe privolávala svojho „miláčika“. Asi to bol on. Ten hravý čierny psík s bielym podbruškom, ktorý obcikával hroby, hrobové miesta, pomníky a kvety. Kým sa panička „maznala“ so svojím psíkom a rozplývala sa radosťou nad jeho hravosťou, ja som smutne pozeral na bránku cinotrína, kde tabuľka so zákazom vstupu so psom bola zastriekaná sprejermi. V infarktovom stave som odchádzal domov a hľadal adekvátne pomenovanie toho, čo som práve zažil. Ako nazvať týchto ľudí, ktorí viac ako svojich blízkych, ktorých navštevujú na miestach ich posledného odpočinku, zne-sväcujú psími výkalmi? Asi bude pravda to, že ľudské práva sú proti právam zvierat nulové.
VILIAM KARAK