Dôvodov na hrdosť je dosť

Lebo aj keď sa Martin a historické priesečníky jeho vývoja, dotýkajúce sa celého Slovenska, vyskytujú v mnohých dielach historikov, sedem generácií martinských typografov a vôbec dejiny tlačiarstva v Martine, doposiaľ nezaregistrovali ucelenú analýzu svojich dejín. Pritom vznik, formovanie a súčasnosť (zasadená do politických, spoločenských, kultúrnych i mediálnych súvislostí) jedného z najvýznamnejších formotvorných martinských fenoménov, akým tlačiarstvo nesporne bolo a aj zostáva, ovplyvnilo unikátnym spôsobom formovanie slovenského národa. A tak je autor vlastne prvolezcom.
V téme, v ktorej sa zaiste dobre vyzná, to nebola zlá pozícia. Hoci názov publikácie, väzba i typografia môže čitateľa na prvé prelistovanie navádzať k pocitu slávnostnej účelovosti, nie je tomu tak. Je to dielo, ktoré sa principiálne pridržiava už známych faktov z martinskej historiografie, no všíma si ich z pozície tlačiarstva, ktoré (či už v situácii Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku – KÚS alebo Neografie) povyšuje na mestotvorného činiteľa. Martin sa, podľa neho, aj cez tlačiarstvo stal „... mediálnym zdrojom kultúry, ktorá skrze export pôsobí ako najlepší PR, prinášajúc tomuto mestu doslova celosvetovú publicitu.“
A ešte niečo si požičajme z textu na prebale knihy: „Nemálo vedeckých teórií o etnogenéze dokladuje, že základnou podmienkou vzniku národa vždy bola tlačiareň. Ona zhmotňovala a zviditeľňovala národný jazyk a šírila ho v ľude, ktorý zjednocovala v národ. Práve takto pôsobili KÚS aj Neografia, v ktorých sa tlačiarenskými spôsobmi formovala slovenskosť. Preto sa na tieto martinské tlačiarne nemožno pozerať ako na obyčajné továrne s banálnym produktom – pred históriu zostávajú predovšetkým ako moderné národotvorné inštitúcie zlučujúce politiku, ekonomiku a média do vyššej kvality.“
Toto vyústenie celého diela dokladá faktami jeho autor od prvej až po poslednú kapitolu. Zaoberá sa emancipáciou Martina v prvej i druhej polovici 19. storočia, keď sa vlastne od Štúrových čias projektovala potreba mať „jedno vzdelané centrálne mesto“, cez signály, ktoré pre slovenskú časť Uhorska vysielali martinské Slovenské národné noviny a neskôr iné periodiká, ďalej cez gravitačnú príťažlivosť Martina v podobe prílivu inteligencie a zástoj KÚS, ktorý chápe ako vrcholový nástroj emancipácie mesta, ale aj Slovákov ako národa. Na jeho pôde sa sformoval „...prvý slovenský mozgový trust, ktorý reálnym dosahom prekonával v mnohom i štúrovcov“ a ktorý inicioval zmenu Martina... „na politicko-ekonomicko-mediálny stred Slovenska najmä splývaním bankového a priemyselného kapitálu.“
Pokračuje potom dejinami Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku a dobových tlačiarní v Martine, osobnosťami KÚS-u, kalendáriom jeho dejín, dejín Neografie i dejín dobových tlačiarní v Martine, a to vždy s ich zasadením do spoločensko-politického rámca mesta ako nadregionálneho centra. Osobitne si všíma záber Matice slovenskej v dejinách martinského tlačiarstva a najmä jej vynútený ústup z pozície slovenského vedeckého a kultúrneho centra v polovici 20. storočia.
Do hodnotiaceho spektra autor zaradil aj slovenskú školu krásnej knihy, ktorej základy sa položili v Neografii, dizajnové smerovanie edícií, ikonickú či známkovú tvorbu, tvorbu papierových platidiel a podobne – všetko fenomény, ktoré tvoria zlatý fond dejín martinského tlačiarstva.
Odborná publikácia zhrňujúca dejiny odvetvia patriaceho k najdôstojnejším kultúrnym odkazom Martina Slovensku, prišla ako na zavolanie. V roku, v ktorom sa Martin úspešne uchádzal o postup do druhého kola kandidatúry na Európske hlavné mesto kultúry 2013, je tu ďalší kaliber argumentov dokladajúcich výnimočnosť mesta v našom, ale i širšom európskom kontexte, keďže vieme, že podstatná časť polygrafickej produkcie z Martina dnes smeruje na európske knižné trhy.
Osobitne treba pripomenúť tie pasáže knihy, ktoré sa venujú osobnostiam tlačiarstva v Martine. Tým, ktoré ho formovali na jeho začiatku, ale aj tým, ktoré ho rozvíjali v časoch majúcich ešte aj dnes svojich pamätníkov, teda v druhej polovici minulého storočia. Vzácne je to aj preto, lebo práve cez nich (a nielen v osobách top manažmentu), cez ich tvorivosť a fortieľnosť sa martinská knižná či časopisecká a iná produkcia stala takou kvalitnou a odborníkmi uznávanou.
Ivan Kučma, autor s ambíciou povedať aj niečo nové, spolupracoval na tvorbe tejto publikácie s renomovaným knižným grafikom Robertom Brožom, vydala a vytlačila ju, ako inak, martinská Neografia. Aj formou je teda tým, čo reprezentuje martinské tlačiarstvo – knihou, ktorá je pekná a dobrá aj na pohľad. A hoci je určená (ak odhliadneme od toho, že ju asi budú chcieť vlastniť rodiny tlačiarov všetkých generácií, a tí sú v Martine takmer v každom druhom dome) viac do knižníc historikov, predsa len ju odporúčame aj do pozornosti učiteľov dejepisu, občianskej či inej výchovy.
Ak chcú formovať hrdosť k svojmu mestu, v ich argumentačnej výbave by nemalo chýbať tlačiarstvo. A v knihe, o ktorej píšeme, je látky na hrdosť nadostač.
VIERA LEGERSKÁ