Strážmajster Brnčalík sa cítil silne frustrovaný. Už roky stával na diaľnici D 1, meral rýchlosť uháňajúcim autám, zastavoval nepozorných vodičov a dával pokuty. Stále tá istá činnosť, sankcie, namrzené, ba roz-hnevané tváre vodičov. Nik mu ešte nepoďakoval, že mu možno zachránil život. Nik si nevážil jeho vytrvalé úsilie zlepšiť úroveň cestnej premávky.
Jedného dňa si preto povedal: Dosť! Nechcem viac vidieť zúriacich mužov za volantom, ktorým som naparil pokutu, neznesiem už pohľad na plačúce dámy, budem robiť vodičom už len radosť a rozdávať úsmev. Ako povedal, tak aj urobil. Postavil sa na okraj diaľnice a....
„Pán vodič, viete, akého priestupku ste sa dopustili?“ zaznela profesionálna otázka.
„Nie, nie som si ničoho ve-domý,“ dostal odpoveď.
„Správne. Vaša jazda bola perfektná, bez akejkoľvek chybičky, a preto vás odmeníme.“ Vytiahol päťstovku a podal ju vodičovi, ktorý od údivu zabudol zavrieť ústa. To sa mu podarilo až doma, keď to rozprával žene.
Takto to išlo deň čo deň. Brnčalík mal pocit z dobre vykonanej práce a vodiči sa predháňali v tom, ako jazdiť čo najvzornejšie a zapáčiť sa pánovi policajtovi. Brnčalíkov život sa zmenil na nepoznanie. Každé ráno sa tešil do práce, pretože táto nová výchovná metóda spôsobovala neuveriteľné potešenie.
Lenže, žiadna radosť netrvá večne. Tak to bolo aj v našom prípade. Kreatívnemu policajtovi prišla do cesty pani Elvíra. Aj ona urobila strážmajstrovi radosť ukážkovou jazdou. No peniaze od neho nechcela vziať. Až po dlhom handrkovaní jej bankovku policajt položil na prístrojovú dosku násilím. A to sa nemalo stať. Pani Elvíra mala totižto neuveriteľne žiarlivého muža, za päťstovku, o ktorej si myslel, že ju má od milenca, jej tresol riadne zaucho. Márne Elvíra vysvetľovala, neveril jej. Vybral sa diaľnicu, policajta našiel na jeho stanovisku. Neváhal, pustil sa do neho a pracovný úraz bol na svete.
Dnes by ste už strážmajstra hľadali zbytočne. Ešte v ten deň bezzubý policajt podal žiadosť o preloženie, úsek krádeží a zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by jeho dob-
rú metódu vrátil na cestu.
E. MOLČÁNIOVÁ