m, no nedalo sa. Môj metabolizmus sa domáhal slastných zážitkov a už som mala úctyhodných sto kilogramov. Hneď na druhý deň som navštívila špecializovanú predajňu. Predavač ma uistil, že to, čo som si vybrala, je skutočne výrobok na úrovni, je to priateľ človeka, inteligentný robot, ktorý vie, čo zákazník potrebuje. Svoje božstvo som postavila na čestné miesto v kuchyni a naplnila na uvítanie špičkovými výrobkami. Slávnostne som ju otvorila a vtom sa ozve zvnútra hlas:
„Si hladný, vážený spotrebiteľ, a či len zaháňaš nudu?“
Rýchlo som šokovaná vytiahla ruku z chladničky. Čo to má znamenať? Ako vie, že toto bola len kolaudácia jej vnútorných priestorov? Chvíľu som počkala a potom som výpad opakovala. A zasa ten hlas:
„Počkaj ešte aspoň dve hodiny, kým vyhladneš!“
To nie je možné, veď tá mi číta myšlienky. Čo myšlienky, pozná situáciu v mojom bruchu! Čo teraz? Napila som sa vody a bolo mi lepšie.
„No, vidíš, stačilo ti to,“ ozvala sa opäť. „A teraz prejdime na moju pracovnú náplň. Už som vychladená na pracovnú teplotu. Ak chceš, aby som plnila všetky funkcie, stlač gombík automatického operátora. Ale upozorňujem ťa, že vypnúť ho môžeš až po mesiaci.“
Samozrejme, že chcem. Potom som si prečítala návod. Písalo sa tam, že chladnička má špeciálnu fotobunku, ktorá zhodnotí zákazníkove potreby a naordinuje vhodné stravovacie intervaly. Celkom som tomu nerozumela, ale veď na to prídem, čo tým myslia. A aj som prišla. Keď som si po troch hodinách išla vybrať kúsok krémeša, voľačo ma pleslo po ruke a zvnútra zaznel hlas: „Necháš to? Vezmi si niečo menej kalorické, pozri sa na seba, ako vyzeráš!“
Rýchlo som siahla po nízkotučnom jogurte. Bola ticho. Lenže, jogurt bol pre mňa iba ako psovi mucha. Neskôr som si išla po čokoládu. Hlas mi povedal, že môžem zjesť iba jednu kocku proti stresu a na večeru si mám zobrať pomaranč. Dočerta, už tomu rozumiem. To je môj internista, diabetológ, endokrinológ a diétna sestra v jednom. Ale veď napokon som si to želala, aby som nebola od nej závislá a dokázala zvíťaziť sama nad sebou... A tak sme si spolunažívali a pomaly som si zvykala na občasné zaucho, keď som nechcela rešpektovať príkazy mojej inteligentky. Raz mi dokonca povedala, že som nedisciplinovaná obézna stvora. Alebo jednoducho zablokovala dvere. Ale na konci mesiaca som zistila, že moja hmotnosť klesla. Rapídne. Bol to fantastický pocit. Keď som mohla o mesiac chladničku preprogramovať, neurobila som tak, iba som ju pohladkala a povedala: „Moja zlatá, dávam ti plnú moc a odteraz buď na mňa ešte prísnejšia!“ E. MOLČANIOVÁ