O živote a postojoch s nezmazateľnými stopami

Bol veliteľom delostreleckej batérie, ktorá zo svojho stanoviska v priestore dnešného partizánskeho cintorína odstreľovala nemecké pozície pod Strečnom a ďalej až po Žilinu. Najskôr bol päť mesiacov príslušníkom Druhého partizánskeho pluku, potom partizáni prešli v hlbokom snehu na oslobodené územie v Poprade. Odtiaľ spolu s delostreleckou brigádou vyhnali Nemcov z Považia i cez Martin a Vrútky až na Moravu. Ako nám píše jeho priateľ Konštantín Horecký, Karol bol niekoľkokrát ťažko zranený, ale vždy sa znovu hlásil k svojim delostrelcom.
Karol Štefan Krčméry ešte v minulom roku stihol vydať svoje Pamäti. Napísal ich v martinskom penzióne, v ktorom strávil posledné roky svojho života. Urobil tak na podnet viacerých priateľov, ktorí mu zdôrazňovali, že mládeži treba zanechať odkaz o tom, ako sa žilo a za aké ideály sa v minulom storočí bojovalo. Uvedomoval si, ako píše v ich úvode, že nemôže zachádzať do podrobností, začleňovať svoj život do dejinných súvislostí, ktoré formovala doba. Sústredil sa len na to, čo rezonovalo v jeho živote. Možno práve preto sú jeho spomienky zaľudnené postavami z mäsa a krvi, všetkými tými, ktorí sprevádzali jeho dni od Nového Klenovca na Podkarpatskej Rusi, kde sa narodil, cez Pozdišovce, kde začal chodiť do školy, Očovú a Zvolen, kde študoval a začal ochotníčiť a kde sa stal skautom. Píše, ako sa stal vojakom, píše o svojich vysvedčeniach, kamarátoch, ako prišiel do Ružomberka, ako sa začala vojna. Spomína na Povstanie, na ľudí. Jeho rozprávanie je rozprávaním o tom, ako rozmýšľali obyčajní ľudia a vojaci, nie sú to odseky o oficiálnych dejinách. Píše súkromnú históriu, spomína útoky, streľbu, ranených, svojich nadriadených, ich prejavy, spomína cestu povstalcov i armády pri oslobodzovaní a svoju úlohu vo vojnovej mašinérii. Spomína na zranenie, liečbu, život po oslobodení, svoje pôsobenie v zdravotníctve, svoju rodinu i blízkych, ich odchádzanie z tohto sveta, ale aj radostnejšie okamihy, keď promovali jeho blízki, keď mu odovzdávali ocenenia a keď sa stretol s tými, ktorých mal rád. Jeho Pamäti nie sú dielom profesionála. Písal ich človek, ktorý si vážil život, priateľstvo, ľudí s ich všednými radosťami a starosťami. Bilancia jeho života je plná človečenstva, cítiť z nej postoj autora k pravde, statočnosti a životu, ktorému neuhýba. Jeho Pamäti ocenia všetci tí, ktorí z rôznych dôvodov potrebujú nové fakty o regionálnych dejinách. Sú vzácne aj tým, že ich písal človek, ktorého generácia odchádza do nenávratna a s ňou svedectvo ich života.
Česť jeho pamiatke!
(VL)