„Prajete si?“ spýtala sa a profesionálne sa na klienta usmiala.
„Chcem peniaze, všetky!“
„Samozrejme, ako si želáte,“ povedala. „Chcete ich vyplatiť v dolároch, eurách alebo v našej mene?“
„To je jedno, len nech je to rýchlo,“ povedal a nervózne sa obzeral okolo seba.
„Sekundičku, prosím, najprv mi vyplňte toto tlačivo, je to žiadosť o výber,“ podala mu malý hárok papiera.
„S týmto si môžete, viete čo,“ šmahom ruky pokrčil papier a hodil ho na zem.
Pracovníčka sporiteľne sa nedala vyviesť z rovnováhy a úslužne sa spýtala: „Môžete mi, prosím, nadiktovať číslo vášho účtu?“
„Ja ich chcem vybrať všetky a makaj, makaj, mám naponáhlo!“
„Prepáčte, konečne som pochopila, takže vy máte viacero účtov. V tom prípade mi povedzte ich čísla…“
„Koza jedna, nebľaboc už toľko…“
„Prosím, len slušne, pane. Váš účet je vinkulovaný, kontokorentný, má snáď viac majiteľov?“
„To si píš, moja milá, že má a navaľ už tie milióny, kým sa nerozčúlim!“
„Vy chcete takú veľkú sumu? Ale to ste nám mali avizovať niekoľko dní dopredu.“
„Nechcela by si trochu priveľa? Dosť už tých debát, navaľ prachy!“
„Samozrejme pane, ale ak neviete spamäti čísla účtov, dajte mi aspoň váš občiansky preukaz a kartičku od účtu…“
„Počúvaj, ty bosorka, myslíš, že keby som ju mal, mieril by som na teba revolverom?
„Počúvajte, pane a vy si myslíte, že keby som mala peniaze, že by som vám ich nedala? Trezor sme z dôvodov maľovania premiestnili na šieste poschodie, tam vám peniaze vydajú, ja tu vypisujem iba formality…“ E. MOLČANIOVÁ